Eprakone – ezoterika a spiritualita

Stručne podľa Jeffa Fostera (nie doslovný preklad, ale nakoniec takmerdoslovný 😉 ), v ktorom rezonuje dosť veľa toltéckych názorov:

Kľúčom k láske je pád. Odpadnutie histórie.  Odpadnutie myšlienok. Odpadnutie samotného času…

V skutočnosti sa “ja” nemôže zamilovať, nemôže padnúť do lásky. Až keď odpadne “ja”, v myšlienkach skonštruovaná identita, zostane samotná láska, láska bez mena, univerzálna a nepodmieňovaná, ktorá je všadeprítomná – ale ktorú tí, čo hľadajú “lásku”, prehliadajú.

Nikdy sa nezamiluješ do inej osoby, pretože láska nemôže vlastne existovať mimo teba. Tá iná osoba sa zjaví a pripomenie ti to milovaniahodné v tebe, ponúkne ti možnosť nechať sa padnúť do daného okamihu, prijať všetku svoju momentálnu realitu a otvoriť oči pre život.

V láske existuje obdobie zaľúbenosti, kedy ten druhý nemôže nič urobiť zle. Ten druhý totiž nie je vôbec “druhý”, pretože všetky imaginárne bariéry v našej hlave odpadli. Ten druhý je nadľudský, anjel, boh. Vyžaruje energiu, myslíš naňho každú sekundu, chceš byť sústavne s ním, snívaš o spoločnej starobe… všetko na ňom ťa fascinuje a vzrušuje. Nie si v sebe – si v ňom. Nedokážeš si predstaviť, že by ste sa niekedy rozišli. Už niet osamelosti, len spolupatričnosť. Sen o “ja” sa zmenil na sen o “my”. Je to nádherný sen – tak dlho, ako trvá.

Ale čoskoro sa “ja” vráti – so svojimi nádejami, obavami, prianiami, plánmi a očakávaniami. Láska – otváranie očí – nestačí pre “my”. Chce viac než to, čo je v súčasnosti. Chce budúcnosť, istotu, prísľuby a polopravdy. Čokoľvek, čo mi pomôže zatvoriť oči pred skutočnosťou, že milovaná osoba by mohla zmiznúť, zmeniť sa, odísť. Čokoľvek, čo ma ochráni pred samotou. Čokoľvek, čo ochráni pred zničením “my”.

“My” totiž nechápe lásku, jej nevlastniacu povahu, spôsob, akým sníma obmedzenia z toho druhého, aby dokázal vychutnať aj svoju nádhernú samotu. “My” chce toho druhého vlastniť, prisvojiť si ho, urobiť z neho súčasť “ja”. Chce budúcnosť, chce vedieť. Kladie láske podmienky. A bojí sa straty toho druhého, bojí sa ukončenia “vzťahu”, bojí sa zmeny. Keď narazíš na strach a kontrolu, na podmienky, nevyslovené ohrozenia, vieš. že ego si prisvojilo lásku.

Pretože ego vidí len začiatky a konce a láska nič také nemá.

“Dáva mi lásku a môže mi ju zobrať.” Najväčšia ilúzia zo všetkých, zodpovedná za toľko drám, konfliktov a biedy – vnútornej i vonkajšej. Nikto neprináša lásku a nikto ju nemôže nikomu vziať. Nikto ťa nemôže “dokompletovať” a nikto ti nemôže uprieť časť z teba samého. A my na to zabúdame…

Láska oslobodzuje, ego vraví “moje!” Je to niečo nesprávne? Nie; je to súčasť života a treba ju ako takú bezvýhradne akceptovať. A pre tých, ktorí hľadajú pravdu, je potrebné ísť pod povrch privlastňovania – to je totiž kľúč k láske.