“Keby som si nebol vytvoril svoj vlastný svet, určite by som bol zomrel v svete niekoho druhého.” — Anais Nin
(Had I not created my whole world, I would certainly have died in other people’s.)
Pokiaľ sa budeme sústreďovať na to, aby sme nejakým spôsobom zapadli do príbehov iných ľudí (a podľa možnosti ešte aj ovplyvňovať, akým spôsobom v nich sme zastúpení), budeme žiť príbehy iných ľudí a nie ten jediný, ktorý nás robí šťastnými – náš vlastný.
Práve pred chvíľkou som na fejsbúku čítala úryvok z Castanedu o “kritériách byť mŕtvym človekom”, kde don Juan vyžadoval od Castanedu, aby sa zbavil svojich priateľov, aby vystúpil z ich príbehov a žil sám so sebou v svojom vlastnom – aby sa stal “mŕtvym človekom”. Castaneda sa najprv náramne vzpieral, ale potom mu došlo, že sa ide vrátiť do sveta, kde bezvýznamné kontakty s inými a sústavné párty len prehlušujú dieru, čo má v duši… Tak sa nakoniec spýtal, ako by vyzerali kritériá pre “byť mŕtvy”.
“Keď už ti je jedno, či si sám alebo ci pri sebe niekoho máš. To je kritérium byť mŕtvy.”
Trvalo tri mesiace, než som sa stal mŕtvy. Driapal som sa hore stenami zo zúfalej túžby po nejakom priateľovi, čo by ma navštívil… Ale vytrval som. Ku koncu som sa zbavil svojich predpokladov; zo samoty sa nezblázniš. Zblázniš sa, ak budeš pokračovať v doterajšom spôsobe.
(“When you no longer care whether you have company or whether you are alone. That is the criteria for being dead.”
It took three months to be dead. I climbed the walls desperate for a friend to drop by. But I stayed. By the end, I’d gotten rid of assumptions; you don’t go crazy being alone. You go crazy the way you’re going, that’s for sure.)
To ma viedlo k zamysleniu sa, nakoľko tieto kritériá spĺňam ja… Kým sú veci normálne, je to v pohode. Ale keď sa niečo pokazí, keď treba pomoc alebo radu – nuž, vtedy nejako “ožívam”… 😕
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Presne nad týmto som minule rozmyslala, že čo by sa stalo keby som prerušila kontakt s ľudmi v mojom okolí. Zrazu by som vypadla z príbehov ľudí okolo mňa a ako by som pomenovala tento stav. Tak už viem:-) byť mŕtvy.
Ďalšia moja dilema je ako to urobiť? Najviac mám problém odísť na určitý čas od rodiny, teda presnejšie od detí. Viem, že prezijú keď s nimi 2-3 mesiace nebudem ale tento jeden bod ma ešte drží od toho to vyskúšať. No všetko ma svoj čas, tak verím, že aj čas na túto skúšku príde:-)
Páči sa miPáči sa mi
Pred desiatimi minútami “vypadol” z môjho príbehu (a ja z jeho) môj syn. Išiel si žiť svoj vlastný príbeh. Idem upratať prázdnu izbu. Chcem byť statočná, ale slzám sa neubránim.
Páči sa miPáči sa mi
Slzy sú podľa mňa prejavom statočnosti, lebo ten čo plače nachádza v sebe silu, nechať emócii voľný priechod von z tela. Ak potrebuješ smútiť, kľudne to pusti von, ale hľadaj aj svoju silu a nárokuj si ju späť. Si suverénna bytosť, vlastniaca všetky práva, ktoré uznáš za potrebné. Slobodná vôľa nepozná hranice a vždy sa deje len to, čo potrebujeme a chceme, aby sa dialo. Niekde tam “vonku”, čaká situácia, ktorá na to, aby mohla vstúpiť, potrebovala presne túto situáciu. Je to kľúč k nájdeniu svojej plnej sily, k rozpomenutiu sa, Čo si a Prečo si Tu a Teraz…verím, že Ti to aspoň trochu pomôže…
Posielam silné objatie plné súznenia – súcitu 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ďakujem, Iskra, aj keď tieto slová ovládam, teraz som potrebovala, aby mi ich niekto pripomenul 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Jari, aj smútok ako všetko ostatné je len vec, ktorá má svoj začiatok, priebeh a koniec… Začiatok už poznáš, priebeh si pozrieš a na koniec sa môžeš tešiť.
Niekedy sa cesty ľudí musia rozísť, aby sa mohli znova zísť na inej, vyššej úrovni… lebo inak by sa ani jeden z tých dvoch nezapodieval sebou samým a nezmenil by sa.
Eloi. Všetko je presne tak, ako to má v tomto okamihu byť.
A Eloi 2 – tento okamih aj tak nie je posledný. 😉
(A “eloi 3” bude, ak dnešný deň prežijem bez toho, aby sa mne/nám niečo stalo – tá meditácia dnes večer nemala byť a ja ju napriek tomu idem odtiahnuť… 😕 )
Páči sa miPáči sa mi
Áno, všetko je tak, ako má byť. Pozorujem svoj smútok a pýtam sa ho, čo má za lubom. Dnes je nový rok, tak – game over.
ďakujem.
Páči sa miPáči sa mi
Všetko sa vždy končí dobre. Keď sa to skončí zle, tak ešte nie je koniec… 😉
Páči sa miPáči sa mi
To sa mi páči 🙂
Páči sa miPáči sa mi
nevidim najmensi dovod aby sa niekto nasilu staval ” mrtvym” ked mu vyhovuje byt v spolocnosti. takto ziju ludia, ktori cely svoj zivot k tomu logicky smerovali. Naozaj nevidim jediny dovod, aby ich ostatni nasledovali. Preco ? Lebo to niekto vymyslel, jemu to tak vyhovuje a poklada to za nejaky etalon ? No tak huraaa, podme to vsetci vyskusat . Nie vsetko je potrebne zazit preboha aby som sa dopratala ku svojej podstate.
Páči sa miPáči sa mi
velmi to pomoze kazdemu sa stat evolucne vyspelejsim clovekom a tym posilni aj kvalitu samotnej spolocnosti, nezit a neriesit zivotne situacie vzdy v kruhu svojich priatelov, rodicov a surodencov, ale postupne sa stavat samostatnym zdatnym silnejsim clovekom, ktory nepotrebuje okolo seba barlicky v podobe inych ludi a tym byt pre seba aj spolocnost hodnotnejsim clovekom, ktory uz nemusi podmienovat to ze sa ma dobre ludmi okolo seba, nebyt odkazany na ludi casto pochybnych kvalit
Páči sa miPáči sa mi
Radko ja tak ale zijem uz ani sama neviem odkedy, snad cely zivot idem sama za seba … nebojim sa byt sama, pretoze mam seba a kto ma seba nikdy nie je sam 🙂
Páči sa miPáči sa mi
dakujem za clanok, pomohol pochopit najnovsie vnimane stavy
.. citim sa z vacsej casti nejaku dobu mozno mesiac, dva, ako mrtva, spolocensky mrtva a najskor som si myslela, ze to moze byt tym, ze som sa z casti oddelila od ostatnych pribehov (z casti preto, pretoze je tu napr. rodina kde je pribeh z casti spolocny aj nadalej..). Posledny vikend to vsetko zosilnelo, pretoze stracam aj spojenie so situaciami resp. posobenim, v ktorom zatial este som, je to akoby zabehane posobenie dostavalo coraz sivejsiu farbu (pripravujem nove posobenie ale zatial kym sa neuskutocni zmena, nech uz je akakolvek, pretrvavam v starom posobeni). No a po precitani dnesneho clanku som si uvedomila, ze intenzivnejsi pocit “mrtva” sa nezmenil ani ked som sa vcer ci predvcerom nechala na kratko vsunut do pribehu ineho alebo som vyhladala spolocnost starych priatelov. Myslela som si ze ten divny pocit mozno zacina vychadzat zo samoty. Lenze ani priatelia tento pocit nezmenili a ja som nevedela co to je. A tak dakujem, vysvetlenie po ruke. Dalsi udicka na posun vpred a ak by sa dalo tak aj kozmickou rychlostou :-))
Páči sa miPáči sa mi
rakety som už pripravil. 😀 hihi 😛
Páči sa miPáči sa mi
Samota má blahodarný vplyv na vývin osobnosti človeka, lebo keď sme sami máme väčšiu istotu že naše myšlienky sú naše a nie sú len reakciou na myšlienky niekoho iného 🙂 Ja sa zvyknem niekedy zobrať von sám – na kávu či jesť, a užiť si chvíle sám so sebou, bez akéhokoľvek čumenia do mobilu … (Po druhom prečítaní mi to vyznieva trochu narcisticko-autisticky ale budiž…)
Páči sa miPáči sa mi