Snívalo sa mi. V poslednom čase som mala rôzne problémy – Otec ma vystrnadil do Večnosti, čo malo za následok zmenu mojej energetickej konfigurácie (moja interpretácia, čiastočne potvrdená Gabrielom) a zoslabenie vnímania a napojenia (vraj dočasné; nemôžem ho obnoviť ja, ale to musí urobiť Otec – samozrejme, keď on uzná za vhodné… a ani som už radšej nepindala, tá Večnosť je naozaj to posledné miesto, na ktorom sa človek cíti okej 😕 ). Okrem toho v jednej z toltéckych skupín, kde som namontovaná, je jeden týpek (alebo možno aj týpka), ktorý je evidentne na ego-tripe spojenom so záchvatmi hrubosti voči komukoľvek a čomukoľvek, čo ide naokolo. Napriek tomu tam zostávam; mám pocit, že je to lekcia a ja ju potrebujem emocionálne či ako spracovať – no ale dobre mi tam rozhodne nie je.

No a v takomto rozhodenom stave sa mi snívalo. Bol to obyčajný sen; nulová lucidita. Bola som doma, sedeli sme s rodičmi na terase, záhrada bola nesmierne spustnutá, čiastočne bolo leto a bola celá pod vodou (aj my sme boli oblečení nejako letne), ale časť z nej bola súčasne pod snehom.

Mala som pocit, že po záhrade ktosi chodí, hoci som nikoho nevidela. Zišla som po schodoch k bazénu (odrazu nebola záhrada pod vodou) a nazerala som cez jeho okraj. Bazén bol tyrkysovo vykachličkovaný, celkom iný ako ten náš a bolo v ňom len trochu špinavej vody na dne.

Odrazu som za chrbtom medzi stromami videla prechádzať sa susedovie mameluka (on vlastne nie je mameluk, je to celkom normálny beloch, ale vyzerá dosť otrasne sádlovito a ksichtovo-rozflákane). Tak som sa tvárila, že sústredene pozerám do bazéna, a čakala som, čo sa bude diať. Priplichtil sa ku mne. Postavila som sa a čelila som mu. Strašne víťazoslávne sa vyškieral a nejako mi niečo sprosté povedal. Zdrapila som ho za ruku a elegantne ako Bruce Lee som ho poslala cez svoj chrbát do bazéna. (Sama som si v tom sne povedala, že to som ako dala… 😉 ) Ešte som pozerala, ako vylieza z tej hnusnej vody, a rátala som s tým, že ma napadne, ale len tak odkráčal preč. Začala som špekulovať, kadiaľ sa na našu záhradu vôbec dostal.

Pobrala som sa k domu. Znova bola záhrada na meter zaplavená čistučkou studenou vodou a z nej trčali len zasnežené konáre kríkov a na nich sa ledva nad vodou udržiavali dve líštičky a snažili sa labkami prichytiť drôteného pletiva plota, aby nespadli do vody. Pobrala som sa do domu, že nájdem niečo pevné, na čom by mohli stáť.

Ešte som nevyšla dobre hore schodami, keď mi rodičia začali ukazovať, že sa na záhrade niečo deje. Obaja boli oplašení, tak som im povedala, nech idú dovnútra a zavolajú policajtov, ale neboli zjavne na príjme, pobehovali neorganizovane hore-dole a ja som z toho zostala celá podráždená. Pobrala som sa dole na záhradu a zbadala som, ako dierou v plote preliezajú k nám susedovci – 5 či 6 ľudí. Zasa bolo leto a voda nikde. Vytvorili jednotné čelo a postupovali proti mne cez celú šírku záhrady. Ten mameluk mal v rukách niečo ako obrovské obuvnícke kladivo. Podarilo sa mi vytrhnúť mu ho, ale to ich nijako nezastavilo. Rehotali sa, že to už je ich záhrada, a mamelukova žena (v slušivej zimnej čiapke narazenej až hlboko nad oči) mi vyhlásila, že čo si myslím, ona je už na tej záhrade viac doma ako ja. To ma zarazilo, v živote sme spolu nehovorili a predstava sa mi zdala absurdná.

Vedela som, že moji rodičia nezavolali policajtov a tak že to zostáva na mne. V duchu som si ich zrátala a okamžite som si urobila plán, ako tým kladivkom vezmem mameluka medzi nohy a kým sa on bude zvíjať, ako si podám tých okolo neho. Bolo mi jasné, že dvaja z nich (rodičia tej bandy) hladko zatiaľ prekĺznu k domu, ale napadlo mi: “Nevadí, dostanem ich aj odzadu.”

V tom okamihu sa ozval vnútorný hlas, ktorý mi vravel, že ale to nie je celkom jednoznačná situácia, pretože ja som jediná z nich, čo je momentálne ozbrojená, a policajti by to nevnímali možno ako sebaobranu… Zaváhala som.

A potom som sa zobudila.

Najprv som sa dosť čudovala, čo to bolo zasa za hovadinu. Nič mi to nehovorilo – ani symboly, ani situácie, ani pocity… A tak som siahla po základnej poučke z interpretácie snov, že všetky postavy v našich snoch sú rôzne aspekty nás samých.

Odrazu to zakliklo.

Takže oni sú moje aspekty. Moji rodičia sú moje neorganizované, chaotické zázemie, ktoré ma zradí vždy v tej chvíli, kedy to najmenej potrebujem. (Alebo to aspoň predpokladám. 😕 ) Ale kto sú moji susedia? A kto som bola ja?

Moji susedia boli jasní. Stála som proti nim so zbraňou v ruke, neochotná ustúpiť im ani piaď, držiaca ich v šachu a vytláčajúca ich z územia, ktoré si nárokujem. V mojich očiach boli “ksichti”. Prenesené na aspekty zo mňa sú to zjavne moje “temné stránky”, ktoré ako správny osvietenec držím v šachu a nedovoľujem im prejaviť sa. (Napríklad tým, že toho sebadôležitého rádobytoltéka roznosím verbálne v zuboch. 😉 ) Lenže, ako povedala tá baba s debilkou na hlave, ona je tam už dávno viac doma ako ja… 😳

No a ja? Ja som svoje nutkanie držať veci pod kontrolou. Ako mi ukazuje sen, s malou nádejou na úspech. 😕

Smutne som zaklipkala očami, keď tu mi napadla nová otázka: A čo by sa stalo, keby som ich bola nechala len tak prejsť? (Aj v sne som to zvažovala, ale to už som sa prebúdzala.)

A vtedy som si spomenula na vetu “Nevadí, dostanem ich aj odzadu.”

Takže vlastne som si odpovedala. Prestať kontrolovať, nechať pošpacírovať po záhrade (=moja dušička), izolovať ( 😉 “aussondern”) a pekne po jednom “dostať od chrbta”. Tým obuvníckym kladivečkom. Tou rozštiepenou časťou z neho.

Neznie to síce veľmi hrdinsky, ale rozhodne mám väčšiu šancu ako proti zovretému frontu nepriateľov. 😛