Pozerala som videointerview s Vishenom Lakhianim, podnikateľom a zástancom Silvovej metódy. Rozpráva, ako mu Silvova metóda pomohla dostať sa tam, kde je dnes – z 1.000-dolárovej firmičky na miliónový podnik. Rozprávanie je veľmi zaujímavé a dalo mi vysvetlenie pre jednu otázku, čo mi položila kočka na meditácii LOA I. – či sa netreba trénovať na “malých” zhmotňovacích prianiach skôr, než prejdeš na tie “veľké”. Lakhiani vraví, že jemu to pomohlo – najprv dosiahol prvý výsledok na “malom”, to vybudovalo jeho “zásobáreň dôvery” zas pre “veľké” priania.

Ja s tým osobne mám problém. Ak mám nejaké veľké, pálčivé prianie, nezaujímajú ma tie drobné… a tak im nevenujem dostatok pozornosti a tým pádom meškajú alebo sa nezhmotnia, pretože signál, ktorý Univerzu vysielam, je protirečivý: “ja to vlastne ani tak nechcem, len ťa testujem, či to dokážeš naplniť”. A Univerzum urobí presne to isté, čo urobilo, keď sme pomocou kyvadla hľadali “na pokus” občiansky preukaz jedného chalana – otrčí mi prostredník a dá ma na čakačku, kým mu nebudem dostatočne dôverovať.

Našťastie, táto moja “kognitívna disonancia” 😉 netrvala dlho. Ako išlo interview ďalej, rozpráva Lakhiani o tom, ako sa v každodennom živote dáme ovplyvňovať našimi drobnými žabomyšími problémikmi – a pretože im venujeme pozornosť, Univerzum nám posiela viac a viac problémikov. Mám kámošku, ktorú desne štvú všetky skrivodlivosti a sociálna politika a postoj našich počernejších spoluobčanov. Na fejsbúku stále vyhľadáva zdroje, ktoré hovoria o tom, ako niečo nie je v poriadku. Neviem, ako sa cíti, ale predpokladám, že veľmi spokojná nebude…

No a Lakhiani pokračuje: Potrebujeme veľký sen, odvážnu víziu, a upriamiť svoju pozornosť na ňu. A čo sa stane s tými drobnými problémami? Jednoducho sa z nášho života vytratia. Ešte stále existujú, ale popri našej veľkej vízii sú také nedôležité, že im nevenujeme pozornosť, tým im nedodávame energiu (“energia nasleduje pozornosť.”) a prestávame ich vnímať ako problémy/príkoria.

Vlastne mi to veľmi dobre podchytilo môj vlastný pocit z celého. Iste, je dobré “trénovať” na malých, pravdepodobnejších prianiach, kde si vieme predstaviť, že to nejako nastane. Ale musia nás silno bolieť, musíme cítiť silnú potrebu vyriešiť ich – a to čo najrýchlejšie! Potom takéto “trénovanie zhmotňovacieho svalstva” zaberie a dodá nám sebadôveru.

Ale keď chcete jednu jedinú vec a nič iné, tak potom nemá zmysel “trénovať”. Veď tie svaly spevnejú v boji. A že to potrvá? No a na čo iné by ste chceli míňať čas?

Interview pokračuje a ja aj pre túto moju teóriu dostávam potvrdenie: Vishen Lakhiani rozpráva o tom, ako funguje Silvova metóda zhmotňovania:

musíš mať silné prianie – musíš vnútorne bez pochybnosti veriť, že je to možné – musíš očakávať, že to nastane.

Po anglicky: desire – belief – expectancy. Tie “malé veci”, ktorými sa u silvovcov začína, nie sú naše “malé” priania, ale iné pre nás neuveriteľné záležitosti – naučiť sa naprogramovať na to, aby sme sa zobudili v istú hodinu bez budíka a podobné. To stupňuje dôveru v to, že aj tie “veľké” veci nejako idú a že sa podaria nielen iným, schopnejším ľuďom, ale sa vedia podariť aj nám. Ako? No tak, že sa naučíme napríklad zo začiatku pamätať si svoje sny. Alebo sa naučíme zobúdzať v potrebnú hodinu bez budíka. Tým sa totiž učíme, že tieto veci sa dejú aj nám a tak si budujeme očakávanie, že keď sa do niečoho zhmotňovacieho pustíme, tak to vyjde aj nám, babrákom roztraseným. 😛

A presne v tomto okamihu som si uvedomila, že takto sa rozvíjajú aj moje zhmotňovacie schopnosti. Najprv bolo treba sústrediť sa len na to silné prianie a hodiť ostatné cez palubu a netrieštiť energiu. Oveľa väčší špagát bolo uveriť, že to nastane, pretože som chcela niečo, čo je v racionálnom svete všeobecne považované za nemožné – napríklad zhmotniť zo vzduchu zlato. Len tak. Tam som dostala dosť veľa dosť bolestivých lekcií od anjelov, až ma dostali do stavu absolútnej, iracionálnej dôvery – viem, že je to nemožné, a napriek tomu verím, že to aj tak nastane, hoci nemám šajnu, ako. A v čom je teda problém? Že keby to nastalo, budem musieť prekopávať niektoré základy svojho života, a do toho sa mi veľmi nechce, a tak sa tvárim, že sa “pripravujem” na čas, až to nastane… Aké očakávanie? Nulové. Asi som potrebovala toto interview, aby mi ukázalo, kde robím chybu. 😕 Teda, oni mi to povedali už asi pred dvoma týždňami sami a inštruovali ma, aby som začala v každej situácii vyhľadávať možnosť, že moje prianie sa naplní… Vlastne ma učia očakávať. 🙂 Chce to trochu práce a času, aby som dobudovala aj očakávací sval, ale už je to na spadnutie.

Dúfam, že sa potom nenájde nejaký ďalší zádrhel. (Figu. Verím, že sa nenájde. Neviem si predstaviť, aký by ešte bol. Neočakávam ho. A jedno viem s absolútnou určitosťou – je to to posledné, čo potrebujem. 😉 )

Lakhiani spomína ešte jednu zásadu silvovcov, ktorú volá “strop nemožnosti”. Podľa toho, z akého prostredia vychádzame a akými ľuďmi (alebo energiami 😉 ) sme sa obklopili, máme svoju vlastnú predstavu o tom, čo dokážeme a čo nie. Lakhiani: “Keď som vyrastal v Malajsku, mal som veľmi obmedzenú predstavu o tom, ako bude vyzerať môj život. Potom som sa dostal do Silicon Valley medzi ľudí, ktorí mali odvážne predstavy, a moja vlastná predstava sa rozrástla. Dnes sa z plných síl snažím stretávať s excentrickými, úspešnými ľuďmi, pretože keď vidím, čo sa im podarilo dosiahnuť, tak to posúva môj strop nemožnosti.”

No a pre angličtinárov tu je celý rozhovor: