Zo stránky Spiritual Awakenings a mne to dnes pripomenulo pocit, keď som vyliezla z (pomerne studenej) vody a natiahla sa na kraji bazéna:

Keď vzduch stojí a zdá sa, že aj čas sa zastavil, náš dych sa pred nami vznáša ako obláčik. Naše srdce bije pomaly, svaly sa nám uvoľnia a do tváre sa vkradne úsmev… ale vtom v mysli vyskočí myšlienka. Mali by sme byť niekde inde alebo robiť niečo iné – ako keby sme tým, že sedíme a vychutnávame si daný okamih, mrhali zbytočne časom. Časom, ktorý sme mohli naplniť niečím iným – ale čím?

Ak dovolíte svojej mysli uvažovať o tom, čo všetko treba urobiť miesto tohto vychutnávania daného okamihu, príde so siahodlhým zoznamom a súčasne aj nervozitou a nepokojom, ktorý sa spája s tým, že nič nerobíme. Od útleho detstva sme programovaní, že čas je nedostatkový tovar a len lenivci sedia bez toho, aby niečo robili, že čas sú peniaze… ale všetky tieto poučky nás len odvádzajú od toho, aby sme si udržali kontakt so svojím telom v každom okamihu. Naše telá a duše potrebujú okamihy, kedy sa môžu zhlboka nadýchnuť, kedy sa môžu upokojiť, spojiť so zvyškom univerza a až potom sa pustiť do nejakej úlohy. Ak sa ocitnete v týchto okamihoch, vychutnajte si ich… Vaša duša po nich baží. Ak dostatočne skľudníte svoju myseľ, možno príde riešenie problému, čo vás trápi, alebo sa vám nejasné veci ujasnia.

🙂 Ja som dnes mala presne takýto okamih. Začal vonku, pri bazéne. Keď som sa vrátila do domu, urobila som niečo, čo som už dva-tri roky neurobila – spravila som si alžírsku kávu a natiahla sa na gauč s knižkou. Za chvíľku prišli kožúšky. Hladkala som všetko, čo neutekalo 😉 . Potom som už ani nečítala, len som ležala a vychutnávala pocit mačacej srsti v dlaniach. Odrazu sa mi zachcelo ísť písať knižku, pri ktorej som sa asi pred mesiacom zasekla a pred pár dňami som rozhodla, že ju idem písať znova od začiatku, pretože stratila “dušu”… A tak som sa presunula k počítaču, urobila si rešerš, ktorá rozbehla moje myšlienky, a nakoniec som sa pozrela ešte na fejsbúk.

A tam ma čakal tento citát. 🙂