Nuž, dnes bol príšerný, nekonečne nepríjemný deň… Začal nenápadne – bolelo ma hrdlo. Ešte pred raňajkami som si musela dať Coldrex. Potom som sadla k počítaču a začala som sa pripravovať na rozposielanie kníh.
Tak po prvé – počítač predviedol to, čo posledné dva týždne predvádza denne. Začal sa štartovať a zamrzol. Reštartovala som. Natiahli sa Windowsy, pootvárali sa okná a po chvíľke roboty prestal chodiť kurzor a obrazovka celá sčernela. Reštartovala som. Odmietol sa natiahnuť a zamrzol. Reštartovala som. Konečne sa natiahol tak, že sa mi podarilo prihlásiť aj robiť. Prvá prekážka po pol hodine nerváčenia zdolaná. A po celý čas Mačičky, ako keby cítili zo mňa moju zlosť, skákali po klávesnici, driapali ma do nôh, hrýzli mi ruky a Lassiter sa pokúsil vyskočiť mi na hlavu, na čo musel zaboriť pazúry do môjho skalpu. Navrešťala som na nich, šla si umyť krv a venovala som sa naštartovaniu mašiny.
Mašina naštartovaná, naťahujem tabuľky s adresami. Idem si do pivnice po obálky. Vyťahujem súbor s adresami pre povinné výtlačky. Všetko ide ako po masle. Beriem do ruky doručenky. Sú nové – a odrazu zisťujem, že ich neviem dosť dobre vyplniť. Zabudla som od posledného razu. 😦
Nič to. Aj tak mi naposledy na pošte povedali, že mám použiť elektronický formulár. Dokonca ma vybavili manuálom, ako ho použiť. V duchu bohujem nad tým, že pošta presunula prácu svojich zamestnancov na zákazníka a zdvihla poplatky. A práca je to vskutku udatná – nezávidela som babám na pošte, keď to vyťukávali do systému! Otváram knižku a naťahujem stránku. A nová zrada – stránka vyzerá celkom inak, ako sa popisuje v manuáli. Nikde nie je vysvetlené, pod ktorý typ zásielok spadá “dobierka”. Nebudem to vedieť urobiť. Rezignujem. Zgrabnem obrazovku a idem si ju vytlačiť s tým, že nabehnem sa na poštu spýtať, ako čo to mám podať.
Tlačiareň sa nehýbe. Skontrolujem zapojenie. Všetko sedí. Systém mi hlási, že tlačiareň je off-line.
Neviem ju nastaviť online.
A po celý čas po mne skáču mačky.
Reštartujem počítač. Znova sa zasekne. Reštartujem zasa. Nabehne, ale tlačiareň je ešte stále off-line. Nerozumiem – všetky káble sú pozastrkované. Každý beriem do ruky a pohýbem ním. Zisťujem, že konektor vedúci do počítača je uvoľnený.
Zastrčím ho a reštartujem počítač.
Tentokrát nabieha v pohode. Pokúšam sa tlačiť. Nejde to; vo fronte mám ešte dva pozastavené súbory. Vymazávam ich. Vymazanie tlačového súboru odjakživa trvalo večnosť… a na tom sa ani dnes nič nezmenilo.
Konečne môžem tlačiť. Pošlem zgrabnutú obrazovku na tlačiareň. Vyjde niečo, čo vyzerá ako zašmudlaný papier. Je to nečitateľné.
Potrasiem tonerom a skúšam zasa. Výsledok ten istý.
Naťahujem Photoshop a zvyšujem tmavosť a kontrast. Obrázok je ledva-ledva čitateľný, ale tentokrát sa s tým uspokojím.
Prešli tri hodiny a robota nulová. Ale čosi mi nedá, idem ešte znova na stránku Slovenskej pošty a rýpem sa v možnostiach. Nájdem excelovský formulár, ktorý obsahuje aj údaje o dobierke. Začínam s ním experimentovať.
Elektronické zberné formuláre Slovenskej pošty sa vyznačujú tým, že ak v nich urobíte chybu, nemôžete ju opraviť. Bunky sú uzamknuté a museli by ste ísť na kartu X a položku Y, aby ste ich odomkli. Neviem, kde sa karty a položky nachádzajú a nemám zrovna chuť začínať sa učiť Excel, takže radšej natiahnem nový formulár a dávam si väčší pozor. Aj tak spravím chybu; začína sa znova. Do tretice všetko dobré.
Treba udávať váhu knižky. Našťastie mám kuchynskú váhu, takže to odvážim. Dve knihy vážia menej ako dvakrát jedna kniha, ale to mi je fuk. Pripomínam si, že som blondínka a niečím takým triviálnym sa trápiť nemienim. Váha ukázala, ja opíšem. A koniec.
Je dvanásť, okolo mňa sa zhromaždili kožúšky a mraučia, že by žerkali. Tak sa prerušuje práca a ide sa žerkať.
Po nakŕmení dorobím formulár, zapíšem ho a importujem ho do systému Slovenskej pošty. Tento krok funguje bezchybne. Má len jeden háčik – dozvedám sa, že si mám vytlačiť štítky na obálky. Maturujem nad štítkami. Našťastie niekde vyhrabem samolepkové A4 papiere a štítky natlačím a rozstrihám (4 ks na jeden papier). A potom nastáva tá skutočne prácna manuálna robota – oddeliť samolepku od podkladu a nalepiť na obálku.
Už je po pol jednej, čiže práve zatvorili poštu a majú obednú prestávku. Nervy mi tečú, ale no čo už. Idem si namnožiť ďakovné lístky dole na kopírku. Musím si ich vyrobiť ako PDF súbor, aby som ich mohla pustiť z nižšej verzie Windowsov do kopírky. Vyrábam PDF súbor. Niekam sa mi zapíše – nevedno, kam.
Hľadám súbor, bohujem, nachádzam súbor, kopírujem ho na kľúč a idem ku kopírke.
Prvý papier, ktorý natiahne, sa zasekne.
Otváram kopírku a vyberám zaseknuté papiere. Signalizácia nezmizne. Otváram kopírku druhýkrát, ale už je prázdna. Signalizácia napriek tomu nezmizla. Vypínam kopírku, nech sa resetuje.
Zapínam kopírku. Signalizácia zmizla, ale počítač nedokáže teraz na ňu tlačiť, pretože ešte stále čaká na odozvu. Reštartujem počítač a tlačím konečne papiere.
Povkladám knihy do obálok, zbalím ich a ide sa na poštu. Už by mala byť otvorená. Napriek tomu sa mi dvere nepodarí ani pohnúť. Pozerám na hodiny, ale už by mala byť otvorená. Bezradne obzerám dvere, a potom to vidím – oznam, že práve dnes pošta nefunguje.
Už sa ani nezlostím. Chcela som potom do obchodu, ale s knihami na pleci nevládzem a tak sa vraciam domov, nechávam tašku s knihami pri dverách a idem do obchodu. Šnúra nehôd a náhod a príkorí sa odrazu pretrhla – v obchode som našla to i ono, ľudia boli na mňa dobrí a než sa vraciam domov, už som v pohode a usmievam sa od ucha k uchu. Všímam si, ako priepastne sa zmenilo moje nastavenie, len čo sa nešli podávať knihy na poštu.
Znova doma skoro spadnem zo schodov. Naštve ma to. Beriem tibetskú misku s najvyšším zvukom a vyzvoním ňou celý dom, aby som rozprúdila zatuchlú energiu. Mačičky chodia okolo mňa a čudujú sa, čo porábam.
Sadám k počítaču, ale nedarí sa mi sústrediť. Zívam ostošesť. Niečo po tretej sa strhnem na to, že som udrela čelom o klávesnicu – zaspala som pri počítači! Rozhodujem sa, že pôjdem radšej chrápať k telke.
Len čo sa posadím k telke, únava odrazu celkom zmizne.
Asi po hodine pozerania mi odrazu príde, že by som sa mohla spýtať, čo sa to dialo. Začala som volať Gabriela. Okamžite sa otvoril kanál a fyzicky som cítila jeho obveselenie. Spýtala som sa, či to bolo v ovzduší alebo vo mne. Oboje znelo “nie”. Tomu som neporozumela, tak som sa uvoľnila a začala sledovať svoj vnútorný monológ.
Vzápätí prišlo vysvetlenie, ktoré by som opísala približne takto (bol to totiž pocit): Problém bol v nezladení mojej vibrácie s vibráciou situácie. Ráno som s ním hovorila, bola som v pohode a bola som otvorená a nastavená na veľmi vysokú vibráciu, ale urobila som si plán a hoci som sa na to vôbec necítila, šla som do veľmi hmotnej roboty/vibrácie a snažila som sa ju svojou vysokou vibráciou urobiť. Je to, ako keby ste posúvali dvojtonový kameň tým, že naň fúkate cigaretový dym. Pekný obraz, ale sakramenská fuška.
Tie moje záchvaty zúrivosti mali slúžiť na to, aby moju vibráciu prispôsobili potrebe situácie. Ale ja, mudrlant, som si povedala, že to ustojím, a nasilu som sa ťahala do vysokej vibrácie a privodila si nové príkorie.
Poučenie, čo som si z toho vzala – nerobiť nasilu. Ak sa necítiš, že sa ti do toho chce, radšej to odsuň na inokedy.
A na poštu sa pôjde zajtra. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre jarah Zrušiť odpoveď