Na budúci týždeň má vyjsť nová knižka Ruizovcov, tentokrát Miguela juniora The Five Levels of Attachment (Päť úrovní pripútanosti) a vzhľadom na Valentína prišiel mail s ukážkou z nej:

To, čo našej pripútanosti dodáva silu, je podmienečná láska. Keď sa pozeráš do zrkadla, miesto tojo, aby si sa akcpetoval ako to, čo práve v tomto okamihu si, si začneš pravdepodobne vymenovávať, prečo si neprijateľný v svojej terajšej podobe a čo potrebuješ urobiť, aby si bol schopný sám seba akceptovať: Musím naplniť toto očakávanie, aby som bol hoden svojej vlastnej lásky…

Potom si zavedieme celý systém odmeny a trestu na to, aby sme sa vycvičili napĺňať tieto očakávania; toltécka tradícia to pozná ako domestifikáciu. A primárnym nástrojom domestifikácie človeka je sebaposudzovanie. Sebaposudzovanie zaberie miesto sebaprijatia…

Zo všetkých tých presvedčení, ktorých sa potrebujeme zbaviť, je toto to najdôležitejšie: Potrebujeme sa zbaviť upätosti na predstavu, že na to, aby sme boli šťastní, potrebujeme dosiahnuť istý stupeň dokonalosti.

A to sa netýka len nášho výzoru; týka sa to spôsobu, akým myslíme, filozofie, ku ktorej sa hlásime, našej spirituálnej cesty a nášho miesta v spoločnosti. Všetko toto sú podmienky, po naplnení ktorých sami seba akceptujeme. Myslíme si, že na to, aby sme boli hodno našej vlastnej lásky, potrebujeme žiť podľa očakávaní, ktoré na seba kladieme – ale potrebujeme si uvedomiť, že tieto očakávania sú vyjadrením našich dohôd a nie našej skutočnej podstaty…

A o tomto sloboda vlastne je: o schopnosti plne si vychutnať, kto sme, bez toho, aby sme sa potláčali hocijakou formou sebaposudzovania. Vták je vták. Saguaro je saguaro. Človek je človek. Miguel je Miguel. Ty si ty. Dokonalý.

Z tohto uhla pohľadu je zmena iná. Ak sa snažíme zmeniť bez toho, aby sme sami seba najprv akceptovali, riskujeme, že budeme vytvárať ešte viac falošných obrazov seba samých. Ale ak sa akceptujeme ako to, čo sme v danom okamihu, meníme sa, pretože chceme rásť a vyvíjať sa so životom; láska už nie je podmienkou zmeny, ale jej štartovacím bodom. Toto je skutočný význam bezpodmienečnej lásky.

Ako som to čítala, moje vnútro reagovalo nesúhlasom, takže buď niečo nemám vyriešené, alebo vnímam vnútornú rozporuplnosť toho, čo Miguel Jr. hovorí. Práve sa totiž rýpem v knihe Piata dohoda jeho brata Josého a tam som našla čosi, čo ma oslovuje viac – vyjadrenie, že náš sebaobraz môže, ale nemusí byť skreslený. Že žijeme celý život v svete interpretácií – a to je fakt. Tento fakt však nič nehovorí o tom, či sú naše interpretácie skreslené alebo nie.

Tak si myslím, že aj naše dohody niekedy môžu a niekedy nemusia byť skreslením reality. A preto netreba dostávať vývrtku, že žijeme naše dohody, pretože to ešte nehovorí nič o kvalite tých dohôd, len o tom, že nevieme žiť inak. Nik nevie.

K tomu sa pripája moja vlastná skúsenosť. Keď som sa dala na cestu práce na sebe, vychádzala som z dohôd, ktoré boli evidentne cudzie inštalácie v mojom vnímaní. Napriek tomu, že ma povláčili po cestičkách podivuhodných, postupom času mi umožnili zbavovať sa cudzích inštalácií – len preto, že som si nesadla, nezačala si hovoriť, aká dokonalá som taká, aká som, ale som hľadala, čo na mne by mohlo byť nedokonalé. Ak som sa aj pustila nesprávnou cestou, v určitom bode sa ozval hlas mojej duše a začal pindať, že sa to necíti správne. Predpokladám, že všetci máme takýto zabudovaný kompas, na ktorý sa môžeme spoľahnúť. Takže ja to vnímam tak, že stačí si stanoviť kompas na “najlepšia možná verzia mňa samého” a všetky tie cesty cez falošné sebaobrazy nás nakoniec aj tak dovedú do úspešného konca.

Myslím, že oveľa dôležitejšie ako čakať na sebaprijatie je začať hýbať zadkom a meniť sa – a to sebaprijatie sa niekedy v priebehu procesu už dostaví aj samé.

Mne na mojej ceste veľmi pomohla jedna otázka, ktorú by som rada pripísala anjelom, ale v skutočnosti netuším, odkiaľ ju mám: “Ak by si bola jediný človek na svete, aj vtedy by ti to vadilo?” Ak áno, potom meň. 🙂