Zasa som začala chodiť po lekároch a v takom prípade využívam cestu autobusom na to, aby som počúvala Ruiza. Je to s ním ako s Castanedom – vždy zarezonuje niečo iné. Veci, ktoré som doteraz chápala nejako, pretože to chápanie zodpovedalo môjmu stupňu poznania, môžem začať chápať inak, ak mám nové zážitky a nové poznanie.
Tentokrát ma “dobila” pasáž, ktorú som už pred časom spracovávala – o tom začmudenom zrkadle. Je to veľmi pekná pasáž o tom, že všetko je Svetlo a to, čo vnímame ako “hmotu”, je vlastne len odraz svetla na hustejšej vibrácii (mojimi slovami). Ruiz píše, ako chlapík, čo zažil osvietenie, pochopil, že ak teda Svetlo je Boh, tak on je stelesnením Boha (pretože je obrazom Svetla) a každý iný človek že je tiež stelesnením Boha… Lenže ostatní to nechápali, pretože ich “zrkadlá” boli začmudené dymom predpokladov a vovychovávaných predsudkov.
Zistil, že je zrkadlom pre všetkých ostatných ľudí, zrkadlom, v ktorom mohol vidieť samého seba. “Každý je zrkadlom,” povedal. Vnímal seba v každom inom človeku, ale nikto nevnímal jeho ako seba.
V origináli používa Ruiz slovo “vidieť”, nie slovo “vnímať”. Kým som si ho ja prekladala ako “vidieť”, vychádzala mi z toho tá pseudopsychologická interpretácia, že na iných vidím to, čo v sebe nemám doriešené. Všimnite si absolútnu hodnotu výpovede. Iste, niekedy svoje nevyriešené problémy premietame na iných ľudí a vnímame ich ako problémy na iných. Ale keď na niekom vidím červené vlasy, neznačí to, že mám nevyriešený problém s červenými vlasmi, ale len to, že dotyčný má vlasy, ktoré moje oko interpretuje môjmu mozgu ako červené. Čiže nijaká absolútna platnosť, ale len nápoveda.
Minule v diskusii som si všimla vyjadrenia: “čokoľvek píšeš o mne, píšeš o sebe”. Nie je to tak. Keď o niekom napíšem, že má dva metre, tak sa to môže naozaj vzťahovať na jeho výšku a nie na môj vnútorný problém s vysokými ľuďmi… Správnejšie mi prichodí “to, čo si všímaš na mne, vypovedá o tom, na čo sa zameriava tvoja pozornosť”. A až keď dotyčný začína posudzovať, až vtedy to začína vypovedať o jeho vlastnom príbehu.
Ak mi neveríte, malý pokus: Čo to vypovedalo o lekárke, keď si pozrela moje ruky a upozornila ma, že mám pravdepodobne artrózu?
No a teraz späť k tomu, prečo som toto začala písať. Ako som túto pasáž počúvala znova, prebleskol mi hlavou dosť nejasný pocit – čo ak Ruiz nehovorí, že na iných vnímame svoje nevyriešené problémy, ale že ak sme všetci Boh, tak svojimi očami vnímam tie zvyšné časti Boha v jeho rôznorodosti? A preto mi napadlo nahradiť pri terajšom preklade slovo “vidieť” slovom “vnímať”. Myslím, že to trochu posúva celú tú debatu o zrkadlách do trochu iného svetla. Všetci sme zrkadlom Boha – niektorej jeho časti. Vnímame sa navzájom, len keď sa na nás odráža Svetlo – napríklad v tom zrkadle. Ale ak je zrkadlo zaprasené nejakými emóciami, predsudkami či očakávaniami, vnímame všetko skreslene.
A to mi pripomína aj vysvetlenia Lujana Matusa či Carlosa Castanedu (už si nepamätám… ehm, bol to možno Mares) na tému ľudského vnímania. Tiež hovoril, že žijeme v bubline a všetko, čo vnímame, vidíme cez stenu bubliny, ktorá môže mať kazy, a súčasne na vnútornej strane bubliny vnímame aj naše vlastné projekcie, ktoré tam premietame.
Takže po poslednom počúvaní Ruiza mám pocit, že tá pasáž nie je ani tak o “hľadaj chybu u seba, ty ksicht!” , ale o “Boh vo mne hovorí k Bohu v tebe”. Priamo a bez posudzovania. 🙂 In Lak’ech Ala K’in. 🙂 Vidím ťa v celej tvojej podivnosti a vôbec mi to neprekáža, pretože aj ty si “ja”.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre lilah Zrušiť odpoveď