Keď je človek nastavený učiť sa, všetko sa začína meniť na “lekciu”. Tak aj tieto Vianoce.
Keď sa sviatky začali blížiť a tu na blogu sa debatovalo o písaní kníh, pochytila ma zasa umelecká slina a pustila som sa niečo písať. Teda, ono sa to píše “samo”. Aspoň keď som začala, nevedela som, o čom to bude a ako sa to bude vyvíjať. Nápady prichádzali, ako sa im zľúbilo. Niekoľkokrát mi zhavaroval systém a nenávratne zmazal asi hodinu roboty. Brala som to, ako že “to malo byť inak” – a skutočne, po prepísaní sa dej vždy nejako zvrtol a sám viedol k najbližšej kapitole. A jedna z tých kapitol je o toltéckej bezchybnosti.
😀 Už sme tu dlho netoltékovali, čo? 😛 Ak správne odhadujem situáciu, tak sa mi poslednou vetou predošlého odseku podarilo podráždiť zopár ľudí… alebo aj nie. 🙂 Je to jedno. Dôležitejšie pre tento článok je, že na to, aby som mohla písať o toltéckej bezchybnosti, musela som si najprv v hlavinke upratať, ako ju vnímam ja. No a “energia nasleduje pozornosť” – začala som oveľa ostrejšie vnímať prešľapy proti bezchybnosti na svojom vlastnom správaní.
Veľmi dobrú lekciu mi uštedrili Vianoce. Patrím k ľuďom, ktorí nemajú sami seba radi. Nemám o sebe príliš priaznivú mienku. A som už taká “puknutá”, že napríklad nedokážem prijať pochvalu. Keď ma niekto pochváli, necítim sa pri tom dobre a obvykle končím výpočtom mojich negatív alebo to odmietnem ako “neúprimné spoločenské dekórum”.
A tak aj teraz, keď začali prichádzať vianočné vinše a ospevovanie mojej roboty, brala som to ako “ešte keby si to tak aj myslel(a)”.
Lenže my sme v súčasnosti zameraní na bezchybnosť.
Čo je “bezchybnosť”? V mojom zostručnenom vnímaní je to to, že nevychádzame z predpokladov o ničom – ani o veciach, ktoré si myslíme, že poznáme skutočne dobre. Proste vezmeme situáciu, neuveríme jej, ale napriek tomu sa v nej zachováme tak, ako keby bola pravdivá – pretože my vlastne nikdy s plnou istotou nevieme, čo je pravdivé a čo nie! Čiže nezávisle od našich predpokladov dáme v danej situácii 100%.
Uplatňovala som to pri všetkých dôležitých rozhodnutiach už asi rok. Tie “nedôležité” ako vianočné vinše mi však z toho vypadli.
Tieto Vianoce som sa pristihla, ako si zasa mrmlem “to sú tie jalové sladké kecy”, keď tu ma môj kámo vnútorný monológ zahriakol: “Stop! Ty predsa nevieš, či to ten človek myslí úprimne alebo nie! Domýšľaš si, ale nevieš. Čo by bolo v takejto situácii bezchybné?”
A egúšik priznal, že prijať všetky chválospevy a vďaky tak, ako keby boli myslené úprimne.
Nemusím im veriť. Musím prijať to, že mohli byť myslené úprimne – teda že neviem naisto – a byť za ne vďačná. 🙂
A tak všetkým, čo ma pozdravovali na Vianoce, ďakovali mi alebo ma inak chválili, posielam späť “ďakujem, padlo mi to dobre“. Je jedno, ako to kto myslel – padlo mi to dobre.
🙂 Ono tá bezchybnosť nakoniec tiež nie je celkom na zahodenie, čo?
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor