Kúpila som si veľmi zaujímavú a múdru knižočku od Mircea Ighisan Georgea, ktorá sa volá Wow! a je o tom, ako zhmotňujeme realitu. Keď v nej nájdem niečo, čo stojí za to si zapamätať, tak to sem dám. Dnes začínam tým, ako náš mozog zhmotňuje pre nás realitu. Tieto mechanizmy potrebujeme poznať, ak chceme vôľou pohybovať naším kotviacim bodom a presúvať sa na želanie z reality do reality, ale aj vtedy, ak sa chceme zbaviť našich samonastolených obmedzení.
Knižka je písaná dialogicky, takže nejde o priamy preklad, hoci niektoré pasáže budú hodne doslovné…
“Všetko, čo sme, je výsledkom našich myšlienok. Duch je všetko. Čo si myslíme, tým sa stávame.“ – Budha
Obvykle vychádzame z toho, že vidíme očami, počujeme ušami, voniame nosom, chutnáme jazykom a cítime rukami.
V skutočnosti to tak nie je. Naše zmysly dostávajú zvonku signály alebo podnety, premieňajú ich na elektrické impulzy a tieto posielajú do mozgu. Mozog prichádzajúce informácie dekóduje, skonštruuje z nich „obraz“ a ten premietne navonok.
Naša realita je v skutočnosti len virtuálna realita. Napríklad naše oko zachytí svetlo, premení ho na elektrický signál a vyšle tento do zrakového centra v mozgu. Mozog signály prijme a skonštruuje z nich obraz. Porovná signály so spomienkami uloženými v pamäti a doplní ich o emócie a významy, ktoré s nimi asociuje. Je to čosi ako multidimenzný hologram – 3D doplnené o emócie a významy.
Tento hologram sa vysiela 40x za sekundu do čelného mozgového laloku. Potom to zažívame ako niečo, čo existuje mimo nás. Nemôžeme si byť ani istí, že to, čo vnímame, v tejto podobe skutočne „tam vonku“ existuje. V skutočnosti by sme mohli byť aj len mozog, ktorý je pripojený na počítač, od neho dostáva ľubovoľné signály a na základe nich vytvára obraz „reality“. Takže v podstate nevieme, či je náš život reálny, alebo je to len simulácia.
Dodnes neexistuje nijaký vedecký alebo iný dôkaz pre to, že naša realita je reálna. Len to tak vyzerá. Náš mozog je úžasne silný počítač, ktorý dokáže za sekundu urobiť 1018 operácií. Dokáže rátať tak rýchlo ako všetky počítače sveta dohromady. Každá nervová bunka obsahuje asi 100 miliónov neurotubulov, ktoré zodpovedajú vraj okrem transportu živín aj za spracovávanie informácií. Ak by to tak bolo, tak sa celková spracovacia schopnosť mozgu zvýši na 1027 operácií za sekundu. Preto je mozog schopný vytvárať takú dokonalú projekciu virtuálnej reality. Je to vlastne projektor, ktorý vyrába hologramy.
Hologram vzniká tak, že osvetlíme špeciálnu predlohu. Výsledok nie je skutočnosť, ale len odraz predlohy. Mozog vytvorí obraz a osvetlí ho – a my vnímame „realitu“. Lenže vlastne nevidíme realitu, ale len to, čo podľa výpočtov nášho mozgu „tam vonku“ je.
Ale ak naše mozgy fungujú rovnako a dostávajú rovnaké stimuly, vidíme všetci to isté? Nie je to tak. Náš mozog podľa súčasných odhadov za sekundu prijíma cca. 400 miliárd bitov informácií, ale naše vedomie z nich vníma len nejakých 2000 bitov. To je rozdiel medzi podvedomým a vedomým vnímaním. A preto ak sa dvaja pozerajú na ten istý obraz, každý z nich z neho môže vnímať celkom odlišných 2000 bitov zo 400 miliárd bitov. To, čo vnímať budeme, závisí do veľkej miery od našich presvedčení. Tie definujú uhol pohľadu, ktorý zaujmeme.
Úlohou mozgu je správne premietať naše presvedčenia, ale mozog samotný nerozhoduje, či sú tie presvedčenia správne, či nám pomáhajú alebo škodia. Jednoducho ich vezme z police, osvetlí a premietne.
Je to ako s programami. Ak by presvedčenia boli programy a mozog bol počítač, tak počítač dostane povel a zbehne program nezávisle od toho, aký je. Zbehne ho bezchybne. A ak je programom vírus, počítač ho zbehne bezchybne, aj keď to bude znamenať jeho vlastnú haváriu.
Svet teda vnímame v súlade s našimi presvedčeniami. Psychiater Richard Wiseman urobil experiment: zavolal si do ordinácie ľudí, čo sa považovali za šťastných, i tých, čo sa považovali za smoliarov. K dverám na zem položil bankovku. Výsledkom bolo, že všetci „šťastní“ ľudia k nemu prišli s bankovkou a vytešení nad svojím šťastím, kým „smoliari“ bankovku ani neuvideli. Podvedome každý z nich dostal informáciu, že na zemi leží bankovka. Ale mozog podľa presvedčení vyfiltroval niektoré informácie a iné zobrazil. Ak presvedčenie bolo „nemám šťastie v živote“, mozog zaregistroval bankovku a uvedomil si, že keby ju premietol, bude sa vlastník cítiť šťastne, ale vlastník má súčasne program „nemám šťastie v živote“ – a tak informáciu o bankovke potlačí.
Toto sa podľa mňa týka toltéckej koncepcie “nášho príbehu”.
Na podobnom princípe fungujú placebo-operácie: človeka rozrežú, nič nespravia a znova ho zašijú. Výsledok je taký istý, ako keby bola operácia prebehla v plnej miere.
Presvedčenia sú teda silný faktor. Presvedčenia vytvárajú emócie. Napríklad vidíme, ako sa k niekomu správajú nespravodlivo. Nahnevá nás to. Hnev je emócia.
Po čase sa emócie ukladajú v tele. Naše bunky sa delia a obnovujú v istých intervaloch. Ak teraz človek v istom stave niečo stále znova zažíva a jeho bunky sa delia, nové bunky budú mať viac receptorov pre tento určitý pocit ako pôvodná bunka. Emočná realita sa zhmotní do našej fyzickej reality.
Na tomto princípe podľa mňa funguje tá toltécka “pamäť tela”.
Celá vec má jeden háčik – naše telo sa takto stáva doslova závislým na istom pocite. A čím silnejšia závislosť, o to silnejšie zasahuje do nášho vnímania.
Vezmime si cholerika. Tento sa v práci dosť rozčuľoval a jeho bunky sú plné receptorov zlosti. Teraz sa rozhodne, že už sa nechce rozčuľovať. Je to rozhodnutie na mentálnej úrovni, ktoré ale nevedie k nijakej fyzickej zmene tela. Teraz má daný človek v sebe dve identity – vedomú, ktorá sa nechce rozčuľovať, a fyzickú, ktorá doslova vyhľadáva príležitosti na rozčúlenie. Istý čas sa mu darí správať sa racionálne a nerozčuľovať sa, čím však svoje telo „vyhladuje“ a to začína v mimoriadnych situáciách vyhľadávať také, z ktorých by dokázalo vyrobiť výbuch zlosti. Začína vyhľadávať momenty, ktoré hovoria, že výbuch je opodstatnený. Keď nadíde vhodný okamih, náš cholerik vypení – v plnej intenzite a nevídanej dĺžke. Upokojí sa až vtedy, keď mu bunky pošlú signál „dosýtili sme sa“.
Toto by sa mohlo týkať toltéckej koncepcie strácania ľudskej formy.
A tento príklad sa týka všetkých citov. Je to forma emocionálnej závislosti.
Existuje jediný protiliek – žiť vedome. Odstaviť autopilota.
Hlavné myšlienky v skratke:
- Vidíme mozgom.
- Mozog prostredníctvom zmyslov dostáva impulzy, ktoré dekóduje a interpretuje.
- Pritom filtruje z gigantického množstva informácií len zlomok, ktorý vyhovuje vlastným presvedčeniam.
- Z nich potom skonštruuje obraz, ktorý premieta navonok.
- Realita, ktorú ukazuje, je len premietnutý hologram.
- Naše presvedčenia sú hlavný kľúč ku všetkému, čo v našej realite zažívame.
- Nemôžeme v našej realite zažiť nič, o čom nie sme vedome alebo podvedome presvedčení.
- Väčšiny našich presvedčení si nie sme vedomí.
- „Výsledkom“ presvedčenia je určitá emócia.
- Keď istý emocionálny stav zažívame znova a znova, zhmotní sa telesne. Duch sa zhmotní do tela.
- Telo, ktoré si zapamätalo istý emocionálny stav, stáva sa na tomto stave závislé.
- Emocionálne stavy uložené v bunkách ovplyvňujú spôsob, akým sa informácie filtrujú do nášho vedomia.
- 95-99% dňa miesto nás žijú naše presvedčenia a uložené emocionálne stavy miesto toho, aby sme ich žili my.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor