Dnes ráno som premýšľala nad mojimi nedávnymi snami a tým, že sa u mňa postupne stiera hranica medzi mnou a anjelmi (alebo by som si to aspoň priala), ale pritom v snoch naďalej akoby som zostávala “externá”… Rozmýšľala som o tom, prečo máme potrebu vyčleňovať sa, keď je naším poslaním spomenúť si, že sme Jedným… Do toho mi prišla nasledovná pesnička:

Neviem… Je to drsný prerod, z jedinca sa stať súčasťou systému. Zatiaľ na tom dosť biedne havarujeme – nie len na úrovni štátov a Európy, ale na úrovni ľudstva ako celku. Pritom sa tomu nevyhneme… pretože sme nikdy neprestali byť Jedno. Ale len čo si to uvedomíme, táto spomienka dosť podstatne zmení naše vnímanie sveta. Tak, že sa toho možno ako ľudia bojíme… vieme žiť len s našou ľudskou drobnosťou, zraniteľnosťou a úžasnou odvahou… a odrazu sa dozvieme, že netreba byť odvážny, netreba sa báť, netreba vôbec nič, pretože sme všetko. 🙂

Je to trochu zmätené; aj ja som zmätená. Túto vec “udržať jedinečnosť/splynúť” musím pre seba ešte vyriešiť. Možno vy už máte nejaký návod…

A ešte poznámka pre Dae, ak toto náhodou uvidí: nepripomína ti tá tvár niekoho? Alebo mi už totálne šibe? 😛

A pretože dní na countdown ku “koncu sveta” 😛 je celý jeden rok a ja rozhodne nemám až takú zásobu humoru a odľahčenia, ak vy máte niečo, prispejte tým tiež! Použite kontaktný formulár a pošlite svoje nápady. Nesľubujem, že všetko sa dostane na stránku, ale aspoň tie salónnejšie veci by to mali zvládnuť 😛 …