Hovorí sa, že keď Boh rozdával peniaze, bol najnespravodlivejší – každý si myslí, že ich má málo. Keď rozdával rozum, bol absolútne spravodlivý – každý je presvedčený, že ho má dosť. A keď rozdával čas, bol rovnostársky – každému nadelil rovnako.
Dnes idem hovoriť o tej časti s tým rozumom. Budú to dve témy, ktoré sú vlastne jedna – inteligencia človeka a jeho reakcie. Tejto téme som sa roky úspešne vyhýbala – preto, lebo som nechcela byť arogantná. Vyhýbala som sa jej nielen v písaní na blogu, ale aj vo vlastných myšlienkach… Všetko som to potláčala do úrovne nepomenovaných pocitov, pretože som sa bála tej tváre, čo vylezie na povrch… A ako to býva, keď sa niečomu vyhýbate, zaručene sa toho nezbavíte. 😦
Už kedysi som nadškrtla tému inteligencie (celkom obyčajného IQ) u Groovera, ale lavírovala som pri tom ako na hospodárskom dvorčeku medzi fekálikmi. 😳 Lenže vidím, že sa situácie opakujú, a tak idem skočiť cez vlastný tieň. Uvidíme, čo z toho vylezie…
Najprv inteligencia
Problém s ľuďmi je, že nielen majú rozdielne povahy, celkom iné hodnoty a životné skúsenosti, ale ešte majú aj rozdielne IQ, teda inteligenciu. Tú obyčajnú “zdatnosť mozgu pracovať s novými situáciami”. Definícií inteligencie je veľa, ja som ich nehľadala, ale môj kolega áno, a hodne sa pri tom ako technik napenil. 😛 Ja už som sa hľadaním nezaťažovala, len som veselo penila s ním. Držím sa tej definície inteligencie, ktorú ma naučil môj otec: schopnosť organizmu prispôsobiť sa zmeneným podmienkam. Je to nekonečne pragmatická definícia a ja som nekonečne pragmatický človek. 🙂
Takže máme ľudí s rôznou inteligenciou. Predstavme si, že sú traja. Jeden z nich má IQ 85, druhý 95 a tretí 105. Keď si urobia testy, ich IQ pomeriame (alebo aj nie, ak “vypadávajú” z testovania pre svoju neštandardnosť ako ja) a vieme si ich zoradiť do postupky. Vonkajší pohľad je dosť objektívny.
Ale ako vyzerá vnútorný pohľad? Keď Boh rozdával rozum, každému dal toľko, že je presvedčený, že ho má dosť… Je to dané tým, že každý človek si dokáže inteligenciu predstaviť len do výšky svojej vlastnej. Vie odhadnúť ľudí, ktorí sú približne rovnako chytrí ako on. Vie odhadnúť ľudí, ktorí sú menej chytrí ako on. Ale pre všetko, čo leží nad jeho IQ, je slepý.
Ako to vyzerá v praxi? Že náš týpek s IQ 85 vidí, že IQ 95 a IQ 105 sú nejakí “iní”, divní. Rozmýšľajú inak ako on. Čo urobí? Ak zo života mal skúsenosti, že iní “divní” ľudia mali pravdu a bolo preňho lepšie prispôsobiť sa, tak sa prispôsobí a bude sa riadiť úsudkom tých dvoch. A niekde v sebe ponesie komplex “ja som taký sprostý”.
Ale čo urobí týpek IQ 95? Vidí IQ 85 a jeho chyby a uvedomuje si, že to je človek menej inteligentný ako on. A potom príde IQ 105 a on zas vidí iné reakcie a iné úsudky… Lenže pretože IQ 95 je niekde v “priemere” (myslím, že priemer IQ je na 90), z prostredia zažíva dosť ľudí podobných ako on sám. Podobne “hlúpych” alebo podobne “múdrych”. A nie je schopný zistiť, že IQ 105 je vlastne chytrejší ako on sám (pokiaľ nepočúva svoj vnútorný pocit) a tak ho zaradí ako “iný” a tým pádom “hlúpejší”. Všetci tí ostatní priemerne inteligentní ľudia ho utvrdzujú v tom, že on je etalón a tí zvyšní dvaja sú odchýlky – a tak pocíti nutkanie im pomôcť tým, že ich začne usmerňovať.
🙂 IQ 85 sa poteší. IQ 105 zdvihne obočie tak, že sa mu zastaví až na zadku. V tom lepšom prípade. V tom horšom dostane IQ 95 slovný preplesk, z ktorého sa tak rýchlo nespamätá. 🙂
A čo urobí týpek IQ 105? Celý život sa pohyboval v prostredí, kde väčšina ľudí bola na inteligenčnom priemere, a tak urobil skúsenosť, že je obvykle chytrejší ako tí ostatní. Z času na čas okolo prešlo IQ 115, takže tuší, že najchytrejší asi nebude (čím vyššie IQ, tým lepšia schopnosť odmodelovať si aj to, čo nevidíme). Vie, že je “iný”, lebo vypadol z priemeru, a naučí sa mimikry, len v niektorých prípadoch, ktoré sa dotýkajú jeho základných hodnôt, sa správa neobozretne a je sám sebou. Vidí IQ 85 a nerozčuľuje ho, pretože ten človek nemá na viac a zaradil sa. Treba mu pomáhať aspoň tým, že mu vysvetľuješ časť sveta, pre ktorú on nemá oči. Vidí IQ 95 a pokiaľ ho IQ 95 začína vychovávať, tak ho to dožerie, pretože niekto hlúpejší ťa začína poučovať. No a ak nastúpi prípad “moje základné dohody”, použije celé svoje navýšenie IQ na to, aby to dal “tomu blbcovi” vyžrať. Ak ho IQ 95 nepoučuje, ale sa s ním o veciach chce rozprávať, zasa nastupuje archetyp Učiteľ/Kazateľ a vysvetľuje sa. Donekonečna.
A teraz z mojej skúsenosti: kto ma čítate už dlhšie (“ma” je dosť blbá identifikácia s blogom, takže sorry, kto blog čítate už dlhšie 😛 ; mimochodom, sebaanalýza je tiež schopnosť vyššieho IQ, lebo obsahuje sebaspochybnenie, pripustenie vlastnej omylnosti), viete, že som robila inteligenčné a vhodnostné testy párkrát v živote. Prvý na konci ZDŠ. Moje namerané IQ bolo 74 (čo je menej ako sliepka) a výsledkom bolo, že mi neodporúčali ísť na strednú školu. Druhý som robila na gymnáziu. Neodporúčali mi štúdium na VŠ. Potom, po doštudovaní a dvoch postgraduáloch som si ešte raz urobila nejaký internetový inteligenčný test. Nahrala som 122 bodov, ale len preto, že tam, kde som videla chybu v teste, som sa prestala šprajcovať a položila som si otázku “ako by to bol riešil autor testu?” Takže moje IQ nejaké je (z intervalu 74 až 122), ale správa sa hodne vyhýbavo a neobľubuje merania. 🙂
V živote som mala skúsenosti typu “som chytrejšia ako tí ostatní”, ale párkrát som stretla extrémne chytrých ľudí a zakaždým som to “vycítila”. Na prvý pohľad vyzerali nejako hlúpo, ale vnútorný pocit signalizoval, že sa mýlim a že ma presahujú. Dala som na pocit a neoľutovala som – hodne som sa naučila. Väčšinu z týchto superchytrých ľudí som nemala veľmi rada, zdali sa mi “arogantní”, ale to bolo asi zapríčinené tým, že som nikdy nebola skúpa na dobrú radu… 😛 Ale jeden superchytrý mi bol vzorom – môj otec, ktorý ešte aj pri silnej senilite mal mozog x-krát výkonnejší ako ja. (Prejavovalo sa to tým, že dokázal modelovať s viac faktormi, ako ja keby budem schopná.)
A v rodine som mala aj ľudí, ktorí mali len základnú školu. Napriek tomu mi aj oni hodne dali – tým, že videli veci len hrubou optikou, vedeli veľmi dobre vychytiť to podstatné vo veciach. Tam, kde som sa ja zamotávala v “a čo ak…”, oni zdvihli obočie, povedali jedinú vetu a ja som pochopila, že idem za celkom nepodstatnými vecami… Lenže ani jeden z nich ma nepoučoval, len hovorili, ako veci vidia oni. Poučovanie som zažívala mimo rodiny, napr. od učiteliek v škôlke či na prvom stupni ZDŠ, dikobraz bol ešte mäkká poduška v porovnaní so mnou…
Dobre, teraz poznáte môj názor na vec. A čo s tým?
Hlavne jedno – nemá význam sa porovnávať. Nemá význam niekomu niečo dokazovať. Ak poviete a on nepochopí, tak z nejakého dôvodu nie je v jeho silách vás práve teraz pochopiť. Jedným z tých dôvodov môže byť aj to, že nemá na viac.
Takisto nemá význam dohadovať sa s niekým, kto je evidentne hlúpejší, a logicky argumentovať. On tej logiky proste schopný nie je a nedokáže ani pochopiť, že dostáva dar – alternatívny pohľad na svet. Keby bol schopný váš uhol pohľadu naemulovať, tak to už dávno urobil.
Toto poznanie bolo dosť veľkou ranou pre môj archetyp Učiteľa/Kazateľa a dodnes musím silou vôle ovládať nutkanie všetkých dostať do môjho uhla pohľadu. Pomaly sa učím, že to nejde. Niet tej sily na svete, ktorá by človeku sprístupnila niečo, čo presahuje jeho IQ. Ani pocity, ani emócie. Pocity a emócie sú iné energie a tam môže mať daný človek vnímanie nadradené vášmu – ale na mentálnej úrovni nie. Akceptovať. Bodka. A postarať sa, aby nás to neštvalo. Na to mi tu niekto dal v diskusiách perfektný návod: Aj hlúposť je dar boží a daný človek dáva v tomto dare svojich 100% – takže je vlastne dokonalý. Bodka.
A teraz naše reakcie
Kto poznáte Ruiza, viete, že reagujeme nie na realitu, ale na našu interpretáciu reality. Tá interpretácia je daná našou inteligenciou, pôvodom, prostredím (aj celospoločenským), našou mobilitou, zážitkami a skúsenosťami. Keď je jedno z toho “dole”, obmedzuje nás to. Čiže nestačí jedno, aby sme sa dokázali priblížiť realite, ale potrebujeme každé z nich – a v nadpriemernej miere. Priemer nestačí, pretože potom by sme nepotrebovali vytvárať si príbehy… aspoň myslím.
S tou inteligenciou už nič moc nenarobíme, ale tie zvyšné veci sú manipulovateľné. Môžeme ich prácou na sebe meniť. (Jedna známa si myslela, že aj inteligenciu možno prácou na sebe meniť, a rok čo rok sa hlásila do Menzy. Rok čo rok prepadla u testov, ale zakaždým “nahrala” o bod-dva viac… Nebolo to zvyšovanie inteligencie, ale len oboznámenie sa s obmedzeným počtom testov a správnych odpovedí. 🙂 )
Keď na blogu čítame články a komentáre a reagujeme, robíme len jedno – v závislosti od filtrov, ktoré máme nasadené pre náš bežný život, si vytvárame okolo článkov a komentárov náš vlastný príbeh, do ktorého premietame svoje skúsenosti a predpojatosti. Nečítame presne to, čo tam je, ale to, čo v nás vyvoláva nejakú reakciu. A ak komentujeme, tak používame náš vlastný slovník a naše vlastné obrazy, ktoré odrážajú náš vlastný príbeh, z akého momentálne píšeme. (Aby bolo jasné, aj príbehy sú manipulovateľné.) Čiže napríklad čítame niečo a časť prehliadneme. Symptóm! Čo na tom poznaní nezapadá do nášho príbehu, že nás to núti prehliadnuť danú informáciu? Alebo “medzi riadkami” vyčítame niečo, čo v texte priamo nie je. Čo z nášho príbehu si premietame “medzi riadky”, aby sme to tam našli a potvrdili si tým náš svetonázor?
Neviem, či mi rozumiete… Čokoľvek píšeme a akokoľvek reagujeme, je to výlučne o nás. Ten druhý v tom vôbec nevystupuje! Ten druhý vystupuje jedine v riadkoch, ktoré napísal on. Tam zas nevystupujeme my.
Dosť desivé zistenie, nie? 🙂
Už desaťročia sa týmto živím – počúvam ľudí a počúvam, čo vypovedajú o sebe. Aké majú hodnoty, presvedčenia, čoho sú schopní a čoho nie. Mám aj skúsenosti s tými, čo prišli “oklamať”, teda vytvoriť o sebe nepravdivý obraz (“výkladnú skriňu”). To, čo vás naučí aj ten najbabravejší policajný vyjednávač, je jedna vec – ak človeka necháte dostatočne dlho hovoriť, povie vám nakoniec presne to, čo sa snažil pred vami ukryť… Prečo? Pretože na tom musí stále držať pozornosť, aby to nepovedal. A len čo opadne jeho ostražitosť a dostaví sa únava, povie presne to, na čom drží najviac pozornosť…
Napríklad niekto mi počas rozhovoru o pracovných úspechoch povie z ničoho nič: “Ale nemyslite si, že som zle vychádzala so šéfom…” Prečo to spomína, keď o šéfovi sa nebavíme? Jej šéf pre mňa dôležitý nie je, ale pre ňu áno – natoľko, že ho musí spomenúť. Presne to platí aj o tom zlom vychádzaní… Dnes som napríklad dvakrát v dvoch rôznych komentároch od tej istej osoby čítala “neviem, či nás tu niekto neskúša”. To značí, že “byť skúšaný” je momentálna obava v príbehu daného človeka. Ja neviem, prečo, ale pre danú osobu je to horor, lebo to stále spomína, ako keby sa ozýval strach z nevyhovenia. (Po tom, ako som s ňou zaobchádzala, sa ani nečudujem. Ruiz vtedy asi nebol doma.)
Faaaajn… ide sa rozoberať druhých! A načo?! Prečo máme zas mať oči upreté na niekoho iného?! Spomínam to preto, lebo je to pre nás úžasný zdroj poznania o programoch, ktoré nás možno ešte podvedome riadia. Čo sa týka ostatných, treba si vyjasniť, prečo na nich reagujeme, a ošetriť to. Ale čo sa týka vlastných komentárov, všimnime si:
- aké slová používame? Slová hodne hovoria o našom prístupe. Napríklad aktívne/pasívne slovesá. Sme strojcovia alebo sa nám veci dejú? Aké slová používame, čo neboli v texte článku alebo komentára a sú niečím nezvyčajné? Čo zvýrazňujeme?
- aké obrazy používame? Obrazy hovoria o našich myšlienkach viac ako slová. Obvykle prezrádzajú dokonale naše strachy. Napríklad mi zostal z minulosti visieť obraz “zakrývať hnoj peknými prikrývkami”. Je to výpoveď o strachu z daného človeka (“hnoj”) a súčasne o tom, že by ma daný človek mohol poraziť/diskreditovať na mojej vlastnej parkete (“pekné prikrývky”). Alebo “je to celkom príjemná žena”. Cítite tam tú výhradu? Cítime sa znevýhodnení, lebo na ňu okolie reaguje lepšie ako na nás? Čo s tým vieme urobiť? Ako máme zmeniť naše predstavy/hodnoty, aby sme začali situáciu vnímať bez tej skrytej výhrady?
- vyjadrujeme sa k veci alebo komentujeme človeka? Komentovanie ľudí, podsúvanie úmyslov alebo priamo urážanie sú vždy prejavy neistoty hovoriaceho; cíti sa zraniteľný a “najlepšia obrana je útok”. V čom sa cítime zraniteľní? Čo na danom človeku nás núti útočiť naňho? Vždy, keď komentujeme človeka, reagujeme. Niečo sa pohlo a teraz to ide von. Čo to “niečo” je a čo s tým môžeme urobiť, aby sme nabudúce nemali potrebu reagovať?
- píšeme plné vety s prísudkom a podmetom a nejakou rozumnou interpunkciou, alebo nechávame na tom druhom, aby sa domýšľal, čo chceme povedať? Nútiť niekoho nedokonalými výpoveďami sa domýšľať je typicky mocenská hra a hrá sa často v manželstvách. Čím menej hovorím priamo a len naznačujem, tým väčšiu moc si ponechávam, pretože ak ma dotyčný aj správne pochopí a odpovie na moje naznačovanie, dokážem z neho elegantne urobiť blbca: “Ale ja?! Ja som predsa nič také nepovedal(a)! To odkiaľ máš, že…”
- nakoľko záväzne hovoríme? Čím menej záväznosti, tým neistejší sa cítime, ale napriek tomu nemôžeme mlčať, pretože niečo v našom vnútri nás ženie do reagovania. Čo to je?
- nakoľko používame “všetci”, “každý”, “nikto”, “rozhodne”, “jednoznačne” a “sa”? Všetky tieto slová hovoria, že cítime potrebu prikryť sa nejakým väčším celkom a nedať tomu druhému možnosť byť iný, lebo nás to nejako ohrozuje. V čom presne nás ohrozuje, keby nebolo po našom?
- kde odbočujeme od témy a čo to vypovedá o našich potrebách? Naše potreby sú to, čo zo seba potrebujeme dostať. Ak to nezapadá do témy, hovorí to, že niekde máme pretlak a potrebujeme ho uvoľniť. Zasa príležitosť preskúmať, kde to je a čo sa s tým dá spraviť.
- čo sme “prehliadli” alebo nevzali do úvahy? Platí to isté čo v predošlej odrážke – naše podvedomie reaguje tým, že manipuluje naše vnímanie. Ak hovoríme pomimo seba, tak je to príznak, že si vybavujeme osobné spory, ale nie diskutujeme k veci. Toto je ťažšie na odhalenie, pretože podvedomie je dobrý maskovateľ, ale skúsme pomyslený dialóg dohrať do konca a pozrime sa, čo by sme dostali, keby sa to bolo vyvíjalo naším smerom… Možno sa dozvieme, čo nás trápi bez toho, aby sme mali pocit, že nás niečo trápi…
Ono toho bude rozhodne viac, pretože článok vznikal priebežne a nedala som si čas porozmýšľať. Ak vás ešte niečo napadne, hoďte to sem tiež, nech to máme pokope.
A ešte raz sa ospravedlňujem, že som si dovolila byť arogantná. Momentálne ani nemám pocit, že by som veľmi arogantná bola, a tak nechápem, prečo som sa tomuto roky vyhýbala… Ale ono asi nie je jednoduché zodpovedne o niekom vyhlásiť, že “nemá na to”. 😕 Na toto si asi tak ľahko nezvyknem.
… hold meskala som s plnenim misiek (ale teraz su uz moje 4-nozce napapane).
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor