Eprakone – ezoterika a spiritualita

Včera som tu mala úryvok z Felixa Wolfa k vnútornému tichu. Zasa som listovala v knihe, čo spracujem najbližšie, a potkla som sa o doplnkový citát:

“Naša pozornosť je takmer sústavne pohltená našimi myšlienkami, ako tieto spracovávajú realitu. Následkom toho je naše zažívanie úplne internalizované (vnútorné) a odsudzuje nás žiť vo virtuálnej realite, naveky hladujúc po skutočnom živote.

Myslenie treba držať čo najviac v režime “standby” a umožniť mu pozorovať všetko so zvedavosťou a istým úžasom, pritom ale byť pripravení spustiť jeho plnú silu, kedykoľvek to bude treba, len na to, aby sme sa potom zasa stiahli do úžasu, keď myslenie dokončí svoju robotu.”

Wolf mi sedí. Sedí mi hlavne z jedného dôvodu – nerobí z myslenia nepriateľa, nepotláča ho a nebojuje s ním. Hovorí jedno: myslenie je nástroj na isté veci, ne-myslenie je nástroj na iné veci. Je nezmysel používať nástroj v situácii, na ktorú nie je vhodný. Na získavanie kontaktu s realitou je lepšie ne-myslenie, pretože nás nedrží v zajatí toho, čo už “poznáme” alebo sme tomu boli naučení nejakým spôsobom veriť. Ak ne-myslíme, sme v stave detinskej dychtivosti a zvedavosti, kedy každá prkotina je pre nás “zázrak” a kedy všetky veci majú rovnakú dôležitosť. ( 🙂 Spomíname si na dona Juana a jeho “všetko je jedno”?) To, čo vypozorujeme, potom potrebujeme nejakým spôsobom zaradiť do nášho vnímania a svetonázoru a vytvoriť mu väzby na iné prvky v svetonázore, prípadne niektoré veci svetonázoru zmeniť, ak si s naším “čistým vnemom” protirečia. Na to je určené myslenie. A len čo si informáciu zaradíme a vytvoríme si z nej poznatok, prepíname sa späť do “pozorovacieho módu” a vypíname myslenie, aby neobmedzovalo naše vnemy.

🙂 V tomto kontexte mi začína dávať Gabrielovo “necítiť hlavou a nemyslieť srdcom” celkom nový zmysel. 🙂