Mačičky ma vychovávajú ďalej. A niekedy sú to hodne komické aha-zážitky… 😛
Nikdy som si nerobila ilúzie o vychovateľnosti mačiek. Robia len to, čo chcú robiť. Môžeme to v nich posilniť, ale nevieme ich naučiť niečo, čo robiť nechcú.
No a Lassiter proste chce behať po skriniach, po kuchynskej linke a zisťovať, kam až najvyššie vyskočí. Cica to nikdy nerobila, ale keď to videla u Lassitera, zapáčilo sa jej a začala skúšať aj ona. Beruška bola v minulom živote asi veveričkou a Gayča, aj keď vyzerá ako dobromyseľný maco, tiež na všetko vyskočí a pochodí (to je pohľad, ako keby skákal tank 😉 , hoci čo do macatosti ju už zvyšné mačičky veselo dobiehajú).
Snažím sa vychovávať. Lassiter vyskočí na klavír a už ho vidím, ako poškuľuje po obývačkovej stene. Tam ho nechcem mať, na skrinke mám vysokú čínsku vázu, svadobný dar mojej mamy, a bojím sa o ňu. Tak na diaľku zavychovávam: “Lassiter, nono!” Lassiter na mňa po očku pozrie, či to myslím vážne. Netvári sa, že by od úmyslu upustil… Otáča sa k skrinke s vázou. Začínam sa zdvíhať z kresla. Lassiter si to okamžite rozmyslí a ide naháňať loptičku. Len čo si sadnem, už je zas vylezený na klavíri a poškuľuje po skrini.
To isté v kuchyni. Vedia, že na linku nemajú. Vedia, že budú počuť hubovú polievku, ak sa na ňu vyštverajú. Napriek tomu to urobia – len aby zistili, či zákaz ešte stále platí. (Alebo možno sa im páči, keď blondínečka bohuje.)
Viem, že prirodzenosťou mačky je zvedavo vyliezť vyššie a vyššie. Napriek tomu mi to vadí, a tak behám za nimi, okrikujem ich, naháňam ich, skladám ich (dokonale rozumejú slovu “dole!”) a v kuse pindám. A uvedomujem si, aké zbytočné to je.
Odrazu ma niečo narovná. Čo to vlastne robím?
“Ty chceš, aby sa necítili u teba dobre?” pýta sa hlások v mojom vnútri, už dávno nie tichý. (Skôr buráca ako hrom za búrky 😛 .)
“To nie, ale ja proste nechcem, aby behali po linke. Ja na stôl kladiem potraviny.”
“Čo vlastne chceš?”
“Ako to… čo? …”
“Chceš, aby zmenili svoje správanie, alebo chceš, aby ti nebehali po kuchynskej linke?”
Zarazím sa – a potom sa zdvihnem a idem zavrieť kuchyňu, aby sa do nej nedostali. 🙂
Prečo to píšem? Pretože v živote sa často správame presne tak isto ako ja s Lassiterom. Mňa netrápi, ako sa Lassiter správa, pokiaľ nič nepotlčie a nezašpiní linku v kuchyni. Tak zaujmem stanovisko, že by sa nemal popínať po kuchynských linkách a skriniach. A potom toto stanovisko začnem veľmi dôsledne presadzovať, ako keby ono bolo presne to, čo ja chcem… ale nie je! Ja len chcem mať čistú linku a neroztlčenú vázu. Ale čo robím? Vyžadujem od Lassitera, aby on upravil svoje správanie, miesto toho, aby som ja upravila prístup k obom miestam!
Takže najnovšia lekcia od mačičiek znie: “Čo vlastne naozaj chceš?” Pomôže nám prestať bojovať na frontoch, ktoré nie sú v našom záujme.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre jarah Zrušiť odpoveď