Integrovanie svojho života – príčiny strachu a nevraživosti

Toto je záznam z denníka o šamanskej ceste, ktorú som si urobila, keď som začala strácať spirituálnu pôdu pod nohami a začala som mať pochybnosti, či som si celých anjelov a všetko len nevymyslela.

Poobede som bola na záhrade, niečo som porobila, ale veľmi som nevládala. Vrátila som sa dovnútra. Bola som nejaká ubolená, natiahla som sa na posteľ a zahĺbila sa do dýchania. Chcela som sa skontaktovať s Gabrielom. Aj som mu v duchu povedala, že sa vo mne bijú dve rovnako silné energie: dôvera, že všetko bude tak, ako mi to on hovorí, a priam fyzický pocit, že je to nemožné (a to napriek tomu, že história podobné prípady pozná). Proste zostal vo mne strach – strach, že som si všetko vymyslela. (Napriek všetkým dôkazom, čo mi poskytli.)

Ocitla som sa nad anjelským údolím. Stála som, pozerala sa – zelené kopce, belasé nebo bez mráčika, nevedela som ani zistiť, či sa tam vôbec niečo hýbe… Odrazu som mala pocit, že je to akoby tapeta, do ktorej keby som chcela vkročiť, tak sa celá rozplynie, lebo nie je reálna. Stála som tam a vnútri mala taký strašný  kŕč nervozity… Nakoniec som sa pozbierala a povedala si, že lepší hrozný koniec ako nekonečná hrôza, a vošla som. Našťastie som sa nezamotala do nijakej tapety a tak som ostala hepi, že aspoň anjelské údolie som si nevymyslela. A ešte som s uspokojením skonštatovala, že ani tráva nie je vyššia ako ja.

Pobrala som sa dole údolím. Všimla som si, že nevidím steblá trávy a keď som sa pozrela nadol, bola to len taká zelená hmota bez štruktúry. Zasa som začala panikáriť, ale zakázala som si. Pozrela som za seba a videla som kraj svojej čistinky oproti modrej oblohe. Pustila som sa nadol, nerozoznávala som detaily, ešte som si hovorila, že mám nanič oči, ale bola vo mne panika. Znova som sa obzrela za seba, už som bola hodný kus od okraja čistinky a tak som pokračovala nadol.

Odrazu ako keby som sa rozložila na dlhú líniu fázovo posunutých obrazov seba samej. Nerozumela som a tak som sa spýtala, čo to je, a čosi mi odpovedalo, že to sú rôzne verzie mňa samej. Najprv som myslela, že z rôznych dimenzíí, ale potom som pochopila, že to je môj život ako čiara pozostávajúca z verzií mňa v danom okamihu. Nevedela som, čo s tým, a to čosi mi povedalo, nech sa na ne pozriem lepšie. Najprv som myslela, že sú všetky rovnaké, ale potom som si všimla, že okolo dvadsiatky tá tvár má celkom iný výraz. Najprv len gánivá, nepriateľská, potom ešte mladšia a celá pokrivená zúrivosťou. Prišlo mi to strašne ľúto a spýtala som sa ich, prečo sa tvária tak nešťastne, že čo môžem pre nich urobiť. Povedali mi, že sa tak tvária, pretože nemajú dostatok lásky. Povedala som, že neviem zariadiť, aby ich iní mali radi, ale oni mi povedali, že im chýbala moja láska. Povedala som, že nemôžem za to, že som ich nemala rada, že ma to veľmi mrzí a že som sa snažila z plných síl, ale že to proste nijako nešlo… A že nemôžem sľúbiť, že ich teraz dokážem mať rada, ale že sa môžem snažiť z plných síl. Rozplakali sme sa, poobjímali sme sa a odrazu sa to nepriateľstvo z nich vytratilo a zostali usmievavé.

Potom som šla ďalej až k bodu pred zrodením. O týchto veciach sme sa s mamou nikdy nebavili. Uvedomila som si, že som bola síce chcené, ale súčasne obávané dieťa, očakávané s obrovským napätím, či budem mať všetky ruky a nohy a prsty a len jednu hlavu – a že sa to na mne dnes prejavuje. Tak som tomu malému embryu povedala, že som rada, že sa narodilo, pretože mi dalo možnosť zažiť tento život a mne sa tento život obrovsky páči, že ho mám rada a som mu vďačná a je rozhodne milované, takže nemusí žiť v obave. Vzala som ho na ruky a pomojkala a ono sa ukľudnilo.

Potom som sa vrátila na koniec línie a začala som cez jednotlivé snímky kráčať späť k narodeniu. Akoby som ich do seba nasávala. Tie zlostné už boli v poriadku, všetko šlo hladko, až kým som sa nedostala k dievčatku tak okolo 5-6 rokov. A tam sa to zastavilo; nedokázala som cez ňu prejsť.

Pýtala som sa jej, prečo a čo môžem pre ňu urobiť. Povedala mi, že nikdy nemala dosť priateľov a tak jej mám dať priateľov. Pýtala som sa, či nestačia tí, ktorých mám dnes, ale nestačili. Nevedela som, ako jej mám dať priateľov, ale som jej ponúkla, nech mi to hovorí, ako pôjdeme životom, a ja že jej tých priateľov budem dodávať. Vtedy mi povedala, že jej mám dať celý svet. Že vyrastala zatvorená v izbe a celý svet sa odohrával len v jej vnútri. Tu som pochopila, že to je vlastne zdroj mojej obavy, že si anjelov a všetko len vymýšľam, že je to len čosi “v mojej hlave”, pretože som zvyknutá, že nosím svoj svet v svojom vnútri. Rozrevala som sa. Povedala mi, že mám svet kresliť, vnímať, pozerať obrázky a mám jej ho takto dať – a potom doložila, že tým jej dám priateľov, lebo v svete je plno bytostí, ktoré sú “priatelia”. Okamžite som mala vnem zvieratiek a tak som jej povedala, že mačičky už má. Nato povedala, že jej mám dať labuť. Nevedela som, ako, ale povedala mi, že ju mám objať. A odrazu pred nami bola veľká biela labuť (väčšia ako ja) a vzpriamila sa a zatrepala krídlami, tak som prišla k nej, objala som ju a odrazu som cítila Gabrielovu energiu a stál tam s nami. Plakala som, bolo mi dievčatka ľúto, ale Gabriel ju vzal za ruku a priviedol ku mne. Už vyzerala spokojná a splynula so mnou. Gabriel povedal, nech idem ďalej, zasa som jednotlivé verzie zo seba pripájala do seba, až som sa dostala k tomu embryu a pripojila aj to. Gabriel povedal, nech urobím ešte jeden krok navyše. Tak som ho urobila, už tam nič nebolo, ale v tom okamihu som cítila, ako keby sa nejaká natiahnutá guma zmrštila, udrela ma medzi lopatky na chrbte a zavrel sa nejaký poklop. A tým to celé skončilo.

Neviem ani približne, čo sa to vlastne udialo, potom ešte chvíľku som mala spústu rôznych vhľadov, ale než som začala písať, tak sa premazali.

7 thoughts on “Integrovanie svojho života – príčiny strachu a nevraživosti

  1. Sun, poznám dôverne takéto návaly pochybností a vždy príde niečo, čo mi ich vyvráti. Ty si mala videnie, mne sa obyčajne prihodí niečo, čo za žiadnych okolností nemôže byť náhoda a tak sa potom usmejem a neprestávam ďakovať.

    Like

  2. To, čo si popísala bolo krásne a moc ma to oslovilo. Pri čítaní článku som to akoby tiež prežila, všeobjímajúce sebaprijatie a pocítila som uvoľnenie. Ďakujem.

    Like

  3. @ Sun – popísala si presne prechádzanie a vyčistenie jednej témy cez roky života. Je vhodné to urobiť s každou témou, ktorú človek rieši, pretože sa usádzajú rôzne do rôznych rokov, ako aj v jednotlivých rokoch je potom potrebné vyriešiť alebo zharmonizovať jemné nuansy.

    Like

Napísať odpoveď pre anitraM Zrušiť odpoveď

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.