Eprakone – ezoterika a spiritualita

Ráno som si ležkala v posteli, nejaká pokojnejšia a uvoľnenejšia ako obvykle (hoci som mala za sebou už upratovanie a zametanie črepov po nočnom nájazde Mačičiek 😛 ), a moje dlho zavrznuté myšlienky sa znova rozbehli. Tak ponajprv, možno prvýkrát v živote som bola schopná otvorene si priznať, že ešte stále mám strach. Z toho a hentoho, a možno aj zo smrti… Je to uvoľňujúci pocit, keď sa môžete prestať pretvarovať sami pred sebou. No a možno aj vďaka tomu sa zrazu začína lámať tá hrozná linearita môjho vnímania.

Ležím si, premýšľam o anjeloch, o čísle sedem v ľudskom živote, napadá mi, odkedy má vlastne týždeň sedem dní a ako delenie týždňa na sedem dní začalo dodávať štruktúru realite a ako aj veda dodáva štruktúru realite a prehlbuje ju do úžasných podrobností a delí a delí… a delí… Odrazu dostávam obraz dúhy a napadá mi: kde začína fialová?

Aj dúha má sedem farieb. Vieme ich pomenovať. Keď na ňu pozeráme, vidíme ich. A tak sme sa naučili maľovať dúhu ako sedem rôznofarebných pásikov. Tak, ako sme sa naučili, že existuje Boh(ovia), anjeli, Nebo, Peklo, Diabol, ľudia, cirkve, kňazi, budhovia,  vzostúpení, osvietení, majstri a babráci… Ale, keď si vezmete dúhu… kde začína fialová?

🙂

Naša snaha štruktúrovať, aby sme lepšie pochopili, nám vybudovala umelé, neexistujúce hranice, v ktorých sa odvtedy pohybujeme. A tak dokonale poznáme jeden prvok a iný, ale nevnímame, že sú navzájom poprepájané. Hovoríme tomu: pre stromy nevidíme les.

Spomínam si na Kryonovo prirovnanie k polievke:

Predložia ti rajčinovú polievku. Je chutná a výživná. Chutí ti a tak povieš kuchárovi: “Ukáž mi chuť tej polievky.” Nedokáže to! Chuť je integrovaná do polievky, nie je to kúsok, ktorý by mohol vytiahnuť. Nemôžeš vytiahnuť soľ, ani tú rajčinu! Fungujú už ako “polievka” a je z nich teraz “systém”.

Kryon ďalej hovorí, že prvky majú nejaké svoje určité vlastnosti, kým sú “prvky”, ale len čo sa dostanú do systému, ich vlastnosti v kombinácii s vlastnosťami iných prvkov systému vytvárajú celkom nové vlastnosti, ktoré osamote ani nemajú… Dokladá to na automatickej prevodovke a jej súčiastkách.

Z tohto pohľadu potom ale aj naše skúmanie a fascinácia prvkami systému začína vyzerať inak… Kde to teda začína tá fialová? 🙂

A počas všetkého tohto môjho uvažovania sa začína Lassiter nudiť a vyberie sa na obhliadku izby. Vyskočí na skrinky, strčí ňufák do kvetináča so zamiou a ako vždy ho prevrhne… Okamžite zoskočí a prikrčí sa pri dverách. Vyskakujem z postele, navrčím naňho, postavím kvetináč, vyženiem Lassitera z izby a zavriem dvere. Ešte sa poriadne nezavreli, napadá mi: takto nejako vyzerá vyhnanie z Raja. Jeden spoločný priestor som rozdelila na dva a jeho som z časti z neho vymkla.

🙂 Idem a otváram znova dvere. Mačičky nebudú vyhnané z Raja. Nepotrebujem deliť. 🙂

(P.S.: Ďalšie poučenie: Lassiter nečakal za dverami. Išiel sa venovať skúmaniu svojho výseku “reality”. Napriek tomu verím, že vie, že som tu a izba je na poschodí a kedy-tedy má aj otvorené dvere. 🙂 Keď môže čakať a dôverovať Otec, kto som ja, aby som sa správala inak? 🙂

P.P.S.: Našiel svoju cestu späť. 🙂 Síce je odutý a predvádza, ako je ukrivdený a aký zlý “Boh” som, keď ho nenechám prevracať kvetináče a zhadzovať keramické šálky zo skrinky, ale sadol si v dverách, aby bolo jasné, že svojho miesta v “Raji” sa nemieni vzdať. 🙂

P.P.P.S.: Miesto kvetináča išiel rozobrať bežecký pás. A Gayča zas blažene žuvá slúchadlá iPodu. Milujem život v jeho nekomplikovanosti. 🙂 Mňau.)