Ako toto píšem, poskladali sa mi v hlavinke dohromady tri veci. 1. Čítala som v Kryonovi o numerológii a je tam pasáž, ktorá upozorňuje na čas 11:11, ktorý numerologicky značí “osvietenie:osvietenie”. 2. Pozrela som na obrazovku počítača, bolo 11-teho a na desktope svietila veľká oranžová 11. Tak som si povedala – ide sa osvecovať sama seba… 😛 3. A hneď nato som v štatistikách našla čosi, čo ukazovalo, že si o mňa zasa niekto začína otierať parožie 😉 . Tentokrát ma to nenaštvalo ako obvykle, ale mi to dalo… no, nie “osvietenie”, ale rozhodne aspoň vhľad. A tak vám ho idem porozprávať. 🙂
Čím meriate svoju hodnotu? Snažila som sa pospomínať si na všetky spôsoby, o aké som sa potkla.
Prvý z nich bol: počtom ľudí, ktorí o tebe hovoria pekne, držia ti stranu a si ich “krvná skupina”. Kdesi som dokonca čítala alebo počula, že počtom ľudí, ktorí zostanú v “tvojom príbehu” dobrovoľne. Kedysi som tomu verila. Ak je človek obľúbený, má veľa priateľov a veľa ľudí s ním súhlasí, uctieva si ho a drží mu stranu. Ale… v marketingu existuje poučka, ktorú som už párkrát spomínala: YCWTA, You Can´t Win Them All. Na svete je priveľa hodne rôznorodých ľudí a neulahodíš každému. Ak svoju hodnotu meriam tým, koľko ľudí ma má rado, musím nutne robiť kompromisy a tu nepovedať to a tam zas niečo iné, len aby som ľudí nepopudila – a neodpudila.
Skúšala som to mnoho rokov. Nefungovalo to. Bola som príliš málo vzťahovo orientovaná a veci a ich kauzalita ma príliš zaujímali. Keď niekto hovoril hlúposti, nedokázala som byť ticho – potrebovala som diskutovať, nie súhlasiť. No a ľudia to často brali ako spochybňovanie ich vlastnej hodnoty, keď som netlieskala všetkému, čo povedali. A tak sme mali smolu; ja som platila za “konfliktnú”, lebo som vec kládla vyššie ako vzťah, a svet v mojich očiach začínal byť nepriateľský, pretože som sa musela stále prispôsobovať – kým iní to nerobili… 😦
Druhý spôsob som poznala z Roberta van Gulika: podľa snov, ktoré sa ti nepodarilo naplniť. Keď som sa o to potkla prvýkrát, bacilo ma medzi oči, aký úžasný spôsob to je… O hodnote človeka nevypovedajú jeho dosiahnuté výsledky, ale veľkosť a odvaha jeho snov.Keď snívaš len prkotiny, pravdepodobne si ich naplníš. Keď snívaš veľké veci, mnohé sa nenaplnia. A to nenaplnenie je pnutie, ktoré ťa udržiava nažive.
Ale… nie všetci ľudia snívajú. Sú aj takí, ktorí možno v živote nič nechceli, sú so všetkým spokojní a sú v mieri so sebou i svetom naokolo. Nederú sa za ničím, ale napriek tomu z nich vychádza pohoda a pozitivita a odráža sa do okolia. Moja rodina na východe sú celkom jednoduchí ľudia – ale mnohí mali presne túto schopnosť. Ich hodnota bola obrovská – boli pre iných oázou pokoja, keď bol niekto rozhodený alebo dezorientovaný. Vedeli vás nasmerovať na tie drobné veci v živote, na ktorých naozaj záleží.
Človek, ktorý sníva veľké sny a snaží sa ich dosiahnuť, pravdepodobne nie je vnútorne veľmi šťastný, pretože vždy má rozdiel medzi “chcem” a “je”. Pravdepodobne hodne tlačí na pílu a svojich známych i obsah svojho života si vyberá podľa toho, nakoľko vyhovujú jeho snom. Vidí len časť príležitostí – tie, ktoré sa viažu na naplnenie sna. Ten zvyšok pravdepodobne prehliada a nevychutná.
Hodne rokov som išla touto cestou. Budovala som kariéru, dosahovala som a svoju pozornosť/vôľu som používala na to, aby som delila veci na “vyhovuje” a “nevyhovuje”. Napriek tomu som nemala pocit vlastnej hodnoty. Problém bol totiž v tom, že podľa tohto pravidla sa dá vlastná hodnota odmerať až v stave, keď vám toto meranie je nanič – v okamihu smrti.
Takže zasa nyšt. 😕
Ďalší spôsob merania vlastnej hodnoty bol podľa toho, kto sú tvoji nepriatelia. Nejako to vyplynulo automaticky z tých snov. Proste ak niekto nevyhovoval snu, nezaujímal ma. To mi niektorí dosť zazlievali. Prichodili si neuznaní, prehliadaní, “menejcenní”. A keď človek chvíľku ide za svojím snom a je skôr vecne orientovaný, necháva za sebou popri ceste mrcinky nádejných vzťahov. Má svoj názor a nenechá si ho modifikovať nikomu inému len preto, aby “patril niekam”. Je tvrdý, tvrdohlavý (=konfliktný) a neochotný podriadiť sa názoru skupiny. No a toto skupiny nemávajú rady.
Takže po ceste sa mi do skupiny “nepriateľov” dostali nielen ľudia, ktorých som ako nepriateľov prijala ja, ale aj tí, ktorých som si nevšímala a oni mi to zazlievali. Boli tam ľudia, u ktorých bolo cťou mať ich za “nepriateľov” (pretože pôsobilo náramné potešenie a zadosťučinenie nakopnúť ich znepriatelený zadok a “nepatriť k nim”), lenže aj ľudia, ktorí mi boli celkom ľahostajní, bolo síce fajn “nepatriť k nim”, ale nijako to nedokresľovalo moju hodnotu. Je fajn nepatriť k dážďovkám – ale nič to nehovorí o tom, kto som. 😕
No a teraz prichádza môj “vhľad” a ja som trochu upravila posledné meradlo: podľa tvojich nepriateľov, ktorí v tvojich očiach “nepriatelia” nie sú. To som si uvedomila, keď sa zasa ktosi nesmierne kekešil a “otieral si parožie” 😛 a mňa sa to nedotklo. To bola pre mňa taká nová reakcia, že ma to donútilo zastaviť a zamyslieť sa.
Kým všetky ostatné merania boli podľa “vonkajšieho sveta” – to, čo iní na mne vidia/nevidia a čo na to povedia, tento posledný spôsob mi prišiel ako meranie z môjho vnútra. Prestalo byť dôležité, či niekto je alebo nie je priateľ/nepriateľ, pretože som v mieri s ním a celým svetom. Dobre, nemusím milovať všetkých ksichtov, čo sa pohybujú okolo mňa, ale môžem im rozumieť a vedieť, že v podstate neriešia mňa, ale seba a svoje sklamania/strachy/neistoty. Prečítala som si nadávky na svoju adresu a povedala som si – “dobre, že to hovoríš ty; vidím do teba a nič z toho, čo vidím, pre mňa momentálne nie je hodnota – takže môžeš mať názor, aký len chceš, nijako sa ma nedotýka… žijeme v iných svetoch”.
Moja hodnota nie je v tom, že ma máš rád, že snívam odvážny sen alebo že ma nenávidíš – moja hodnota je v tom, že nech ty urobíš čokoľvek, viem si z toho vybrať vnútornú spokojnosť. Buď takú, že mi pekne/varovne povedal človek, ktorého si pre niečo vážim, alebo takú, že chápem, prečo sa mi snaží urobiť zle človek, ktorého si nevážim. Rozumiem. Konečne rozumiem. 🙂
Svoju hodnotu meriam hodnotou svojej reakcie na veci okolo mňa.
Takže toto je moje “11” 😛 ; neviem, či bude na niečo niekomu inému, ale rozhodne by ma zaujímalo, aké spôsoby merania vlastnej hodnoty poznáte/vidíte vy. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Po prečítaní nadpisu som celý čas rozmýšľala, dokonca mi ušli aj niektoré pasáže z článku. Svoju hodnotu si meriam tým, ako sa v mojej blízkosti cítia ľudia, ktorí ma nepoznajú, nič o mne nevedia. Počula som taký názor a môžem len súhlasiť. Po čase si nikto nespomenie, čo si mala oblečené, aký si mala účes a topánky, ale vybaví si pocit, ktorý mal, keď sa s tebou rozprával.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Hej, to sa mi páči… lenže súčasne ťa to vystavuje “napospas” tým druhým. Nikdy nevieš, akí rozhodení sú vnútorne – a preto sa môže “necítiť dobre” a teba to môže mrzieť, pretože to vezmeš ako svoje zlyhanie… U mňa je to podskupina tej prvej možnosti. Je to veľmi príjemné, keď to funguje, ale len čo začína niekde rozbroj, tak vlastne nevieš, čo kde kto urobil zle – a ľudia mávajú tendenciu buď váľať všetku vinu na iných alebo brať všetku vinu na seba. Alebo poniektorí (ehm, 😳 ) plynule oscilujú medzi oboma. 😆
Páči sa miPáči sa mi
Na jednej strane máš pravdu, ale ak vezmem do úvahy, že ľudia sú našim zrkadlom, môže to znamenať, že ani ja v tom okamihu nie som “vo svojej koži”. Vtedy sa buď vzdialim, alebo som nevychovaná a nepočúvam toho druhého, ale rozmýšľam a hľadám príčinu. Mám zo seba dobrý pocit, keď ten druhý zachytí moje vibrácie a postupne sa naladí, vystaví sa napospas mojej dobrej nálade. Nemusí sa ani naladiť, ale ja cítim, že cítil ostala v ňom “pečiatka”. 😆
Páči sa miPáči sa mi
veelmi pekne povedane:) Vy mi vzdy svojimi clankami viete tak krasne pomoct pochopit iste veci alebo poslat udicku:) ako ja meriam vlastnu hodnotu…doteraz som sa nad tym moc nezamyslala este ale povedala by som, ze mi ani tak nezalezi ci som oblubena alebo nie som. snazim sa nerobit kompromisy lebo tie potlacaju moju identitu. pre mna to nie je az tak dolezite. mam okolo seba tiez ludi ktorych nemusim ale aj tym som vdacna lebo ma takisto niecomu naucili alebo ucia. preto uplne suhlasim s tym poslednym, ze dolezita je reakcia na danu situaciu a hlavne co si z nej vezmeme. mozno by som este dodala ze svoju hodnotu meriam laskou k inym ludom.
Páči sa miPáči sa mi
… aj takáto rekapitulácia občas nezaškodí … (a už ju možno ani nepotrebuješ …)
Jediná “istota” je neustála zmena. “Vyhodnotenie” merania nie je možné, pretože sa nám stále menia parametre.
Môžeme merať/hodnotiť seba (a ostatných) v konkrétnej situácii – a ak konáme podľa “najlepšieho vedomia a svedomia”, tak sme spokojní – lebo inak to v tej konkrétnej situácii nebolo možné.
Páči sa miPáči sa mi
Beriem, len problém s takýmto hodnotením je zas ten, že ex post máme vždy viac informácií ako v okamihu, kedy konáme… a tak sme “potom” múdrejší. Ako sa hovorí, po vojne býva každý generálom. Aspoň mňa to stojí hodne sebaovládania a napomínania sa, že sa nemám posudzovať terajšími očami za minulé činy, aj keď “minulosť” má niekedy len pár sekúnd… Preto sa mi páči, že si upozornila, že sa sústavne menia parametre. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Najprv ma napadlo, že podľa počtu úsmevov ktoré sa mi podarí vyrobiť počas dňa…
A potom ma napadlo: Načo si máme MERAŤ svoju hodnotu? Nestačí si uvedomiť že, keď sa na to pozrieme z diaľky každý máme rovnakú a nemennú hodnotu? Všetci sme iskrami rovnakej vatry, len niektorý z nás svetielkujú viac. Ale to neznamená že ich pravá hodnota je väčšia/menšia ako tých ostatných. Vidím to moc ružovými okuliarmi? 🙂
Asi dnes začnem bojovať s mojim spasiteľským komplexom :)))
Páči sa miPáči sa mi
gildor, toto bola priam básnická reakcia. Máš na to copy, alebo si môžem niektoré veci požičať? 😛
Páči sa miPáči sa mi
Nemám rád patenty a veci podobné … kľudne ber čo potrebuješ a čo ti niečo dá!
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Gil, asi máš pravdu (viem, že máš pravdu) – no napriek tomu sa meriame a potrebujeme sa merať. Inak by sme prestali cítiť potrebu niečo so sebou robiť. Máš pravdu, že všetci máme svoju nemennú hodnotu – a každý ju máme inú. Naša hodnota je v tom, čo všetko dokážeme. No a do niektorých vecí z toho “dokážeme” sme sa ešte nepustili a preto potrebujeme vedieť, kde asi sme a kam sa pobrať… Je to celkom nedokvasená myšlienka, takže ak nie je najlogickejšia, tak soráč, ale mám pocit, že keby som nepoznala “ideálne ja” a nechcela sa k nemu dohrabať, tak každého okamžite vyhlásim za kreténa a “ak sa ti niečo na mne nepáči, je to tvoj problém”. 😳
Jak som písala tento článok, prišiel ďalší článok, naplánovala som ho na zajtra, takže tam sa to dokresľuje, ale myslím, že sa moceme stále okolo toho istého mechanizmu: kto som a kto by som mohol byť? A to buď cez “ako vidím sám seba” alebo cez “prečo ma iní vidia inak”.
Páči sa miPáči sa mi
Ak si tým článkom hľadala toto ” … a preto potrebujeme vedieť, kde asi sme a kam sa pobrať …”, použi nadšenie. Tam, kde máš nadšenie, si spojená s najväčšou časťou toho, čo si hovorí, že je Sun. Máš to ako u malých detí, pozri si ich nadšenie a vieš, že sú vtedy priamo spojené so svojou dušou a čistým zámerom. Keď to nevyčítame a nebránime deťom, prečo by sme mali sebe … 😉 Je to ako keď sa pozrieš do Slnka 🙂 .
Páči sa miPáči sa mi
Sun Belangelo, cítim že aj ty máš pravdu 🙂
Celý čas po tom ako som komentár dopísal je vo mne niečo čo hovorí: “…ale!”
Pre mňa to stavia otázku: Nakoľko objektívne alebo subjektívne máme vnímať svet? Máme zaujať strednú pozíciu, máme mať schopnosť prepínať sa z objektivity do subjektivity a naopak alebo máme sa pokúsiť vnímať svet naraz objektívne a
subjektívne? Napadlo ma: Všetko je Jedno VS. JA som VŠETKO 🙂 (čo je vlastne to isté povedané ináč – oroborus?)
Ja osobne patrím medzi ľudí ktorý radi sedia na plote a nevedia, či nechcú sa prehupnúť názorovo ani na jednu stranu argumentu, resp. ťažko zaujmú stanovisko.
P.S. Ak je tvoja myšlienka nedokvasená, tak čo hovoríš na toto? 🙂 Poďme spolu teda kvasiť, aj tak som dostal chuť na kvašáky 😀
Páči sa miPáči sa mi
😀 Si tehotný. 😀 😀 😀
Ale nie; práve som sa vrátila z “výletu” medzi dimenziami a je mi všelijako… Čítam Kryona a je to taký haluzný rozštep osobnosti: zúfalo nesúhlasím so slovami a napriek tomu dostávam celkom presné obrazy… Kryon niekde hovorí, že to je základná kvalita našej DNA – keď narazíme na kúsok “pravdy”, rozvibruje nás spôsobom, aby sme si to všimli. A keď nás vibruje už chvíľku a na rôznych miestach, začne sa to spájať a dostávaš záblesk. Nuž, ja som práve nejaký záblesk dostala… ale ako vždy, neviem ho dať do slov. Myslím, že náš proces kvasenia nejako súvisí s tým, kde sa práve nachádza tvoje vedomie – či vo fyzickom kontajneri alebo mimo neho. Tak vnímam aj to tvoje “sedenie na plote” – pohyb sem a tam medzi dimenziami (nech už to je čokoľvek). Každý jeden z nás v sebe nosíme stavebné kamienky celého vesmíru, teda ho máme nad nami a okolo nás a je väčší ako my, ale ho máme aj v sebe a je menší ako my… A teraz sa z toho nescvoknúť! 👿 A niekedy vesmír v nás zarezonuje s vesmírom mimo nás, doladia sa a ďalšie poznanie zaklikne. Ako “vesmír mimo nás” celkom presne viem, KTO som, ale ako fyzický kontajner viem figu borovú a potrebujem to zisťovať. No a niekedy sa vesmír vo mne vyladí s vesmírom mimo mňa a ja sa uvidím “zvonku” a nejako viem, kto som.
Hehe, tak toto už nepochopí ani divá sviňa. 😛
Páči sa miPáči sa mi
@ Sun – “Ako “vesmír mimo nás” celkom presne viem, KTO som, ale ako fyzický kontajner viem figu borovú a potrebujem to zisťovať.” A možno je to len finta fyzického kontajnera, ktorý ťa núti, aby si to analyzovala a ty sa na to chceš v podstate len pozerať a integrovať …
Páči sa miPáči sa mi
😛 Koťuha kontajner. Takú mu tresnem! 😀
Páči sa miPáči sa mi
Trafila si klinec po hlavičke, som už asi 9 mesiacov tehotný s niektorými myšlienkami, ale nie a nie ich porodiť. No nič, dúfam že keď to príde, tak to budú aspoň pätorčatá…;)
S tým kde sa nachádza vedomie len taký poznatok – išiel som domov z práce s pocitom objektivity – vnímal som celý svet naokolo, všetky tie odtiene jarnej zelenej, moje kroky, Slnko, štebot vtákov, v súlade s univerzom a nejak som bral aj krik u susedov ako súčasť systému ála VŠETKO JE JEDNO. Prišiel som domov takto nesený na oblakoch a asi za 5 minút doma sa mi podarilo pohádať sa s maminou na tom, že chcela premiestniť bylinky z balkónu na terasu – BUM silná subjektivita 😉
Dá sa povedať že ja už dlhšie čakám na okamih, kedy sa vo mne všetko vo vesmíre spojí najmenšou možnou jednotkou energie, kedy sa makrokozmos a mikrokozmos prekryjú a dajú význam dualite…
No a myslím že v tejto diskusii to už nie je o logike ale o emócii 🙂
Páči sa miPáči sa mi
mam dojem ze meriam svoju hodnotu podla veci co sa mi deju.
Páči sa miPáči sa mi
Myslite ze kazdy clovek chce mat vzdy co najvyssiu hodnotu?alebo niekto chce mat aj co najnizsiu? A je potrebne mat co najvyssiu hodnotu?alebo moze byt niekedy potrebnejsie mat co najnizsiu hodnotu?
Páči sa miPáči sa mi
Zaujímavé…
podľa mňa sa jedná o to, že všetci (aj keď to niektorí nedávajú najavo) chceme mať NEJAKÚ hodnotu. Samozrejme s tým, že každý z nás vníma hodnoty ináč, resp. každý má svoje vlastné hodnoty 🙂 o čom svedčí aj definícia hodnoty na wikipédii 😀
http://sk.wikipedia.org/wiki/Hodnota
Páči sa miPáči sa mi
teda ak nejaku, tak asi nikto sa nesnazi o tu nulu. To by znamenalo, ze asi kazdy chce mat skor tu vyssiu hodnotu ako nizsiu. Na jednej strane vyzera to tak, ze ak chces prezit, musis mat nejaku hodnotu. Na druhej strane, ked to vezmeme ako celok, ked nieco strati hodnotu, vytvori to priestor pre nieco nove Tak ma napada, ci v ludoch nie je zabudovana aj snaha a eliminaciu vlastnej hodnoty, na vyvazenie. Respektive ono premnozenim niecoho akosi prirodzene klesa hodnota toho, aby sa to uz dalej nemnozilo a bola zachovana roznorodost. Ludstvo je momentalne hodne pocetny zivocisny druh. Aj ked sa vsetci takmer obsedantne snazime zvysovat svoju hodnotu, chceme byt hodnotnejsi, mam niekedy pocit akoby to bol boj s presne opacnym pocitom a sice pocitom ze tu hodnotu nemame. Co ak je ten pocit ze tu hodnotu nemame prirodzeny mechanizmus, ktory ma zabranit dalsiemu mnozeniu? Tym padom by ta snaha o co najnizsiu hodnotu tiez mala zmysel, ponevac, eliminaciou vlastnej hodnoty poskytneme priestor niecomu inemu. No. Samej sa mi to zda trochu drsna uvaha, ale v ciste intelektualnom zmysle tam vidim logiku.
Páči sa miPáči sa mi
Matrioshka,
mám ale pocit, že síce používame slovo “hodnota” pre hocikoho, ale u každého to znamená niečo iné a tak síce množíme “hodnotu”, ale množíme tým spústu rozličných vecí – niekedy aj priamo si protirečiacich. Napríklad niekto môže mať hodnotu byť obľúbený, iný môže mať hodnotu byť neobľúbený. A ako si ju maximalizujú, udržiavajú os v rovnováhe. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
No, ale čo keď aj ten stav čo ty opisuješ ako nula je pre niekoho stav č. 24? Niekto sa môže snažiť o to čo ty vnímaš ako nula lebo on to vníma ako 24.
Myslím že by sme mali najprv definovať čo je samotná hodnota.
Vo výroku :Ak chceš prežiť musíš mať nejakú hodnotu. pre mňa hodnota predstavuje vlastnosť ktorou sa daný človek vie uplatniť, ale keď si predstavím že hodnota je určitá vnútorná kvalita, vnútorný potenciál tak ten výrok pre mňa stráca zmysel lebo s tým sa jednoducho človek rodí…
No a vo vete: Premnožením niečoho prirodzene klesá hodnota toho. si pod hodnotou predstavím cenu/dôležitosť.
Myslím si že pocit že nemáme žiadnu hodnotu je len ilúziou.
No a veta – elimináciou vlastnej hodnoty poskytneme priestor niečomu inému. Tak toto je fakt že drsné. Mne to znie veľmi zle. Niečo ako Radšej ja sa zavriem do krabice, aby knihy mohli ísť na policu.
Tak ako helar hovorila – keď si rozvinieš nejakú svoju vnútornú hodnotu, tak tým automaticky vznikne niekde diera ktorú treba zaplniť. Teda dúfam že to myslela tak nejak 🙂
Páči sa miPáči sa mi
No ano, ale ja teda mozem hovorit len podla seba ako to citim ja, ale ja osobne poznam ten pocit :aaaa co tam po mne, po mojej hodnote. A zda sa mi ze nie som sama, to iste sa mi zda ze vnimam aj na inych ludoch ba celkovo na ludstve ako takom. Su to akoby dve protichodne tendencie: chcem byt co najhodnotnejsi, kontra ja ziadnu hodnotu mat nechcem. Alebo nie?
Páči sa miPáči sa mi
Rozmýšľam, nakoľko “kašlať na vlastnú hodnotu” je tiež hodnota… Teda aspoň pre mňa rozhodne je. 🙂 Ale nie vtedy, keď som sama sebou – len vtedy, keď sa vnímam ako súčasť väčšieho celku. Potom ma automaticky zaujíma hodnota toho celku a nie moja vlastná; identifikujem sa s niečím väčším. (A u mňa to našťastie má krídla a tak tam ten nerealizovaný potenciál je hoooodne veľký a mám čo makať na desiatky budúcich životov… 😀 )
Páči sa miPáči sa mi
nie, myslela som to tak drsne ako si pochopil na prvy krat, tomu s tou dierou nerozumiem. Hej s istou hodnotou sa rodi. Ale rozmyslam nad tym ako nad principom. To ci to prezije myslim povedzme aj generacne.Mozno sa niekedy narodil niekto kto mal tri ruky. Ale tretia ruka asi nemala dost velku hodnotu na to, aby prezila. Takze trojruki akosik nie su. A mozno mohla by byt, keby bol nejaky dovod, keby sa objavila jej hodnota. “ja sa zavriem do krabice aby knihy mohli ist na policu” No to nebudem robit az tak velmi JA. Tak ako nerobim dychanie. Dycha mi to samo. Tak nejak vnimam aj tu samodestrukciu, deje sa to, nie je to pekne, ale ked to JE tak aj to musi mat zmysel. Zmysel vidim jedine vo vytvoreni priestoru pre nieco ine. Ked si vezmes ludstvo ako celok, podla mna musis jasne vidiet okrem snahy o zvysovanie vlastnej hodnoty aj snahu o jej eliminaciu. Ved dovodom nemoze byt, ze to preto ze my sme taki sprosti alebo neviem aki neuvedomeli ci co. Ak by aj toto nemalo zmysel, neprezilo by to. Rovnako ako ta tretia ruka.
Páči sa miPáči sa mi
Ďalší spôsob merania vlastnej hodnoty je tlakomer. 😆 Hneď vidíme hodnotu nasrdenosti. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
cize pre teba je ukazovatelom vlastnej hodnoty hodnota tvojej nasrdenosti??? a ako spolu suvisia? priamo ci nepriamo umerne?
Páči sa miPáči sa mi
matrioshka, budem úprimná, bol to len taký malý žartík. 😀 No nechápem, prečo si si vybrala nasrdenosť, keď som napísala, že ďalším spôsobom merania vlastnej hodnoty je tlakomer, ktorý ti ukáže hodnotu tlaku, čo znamená aj nasrdenosť. 😆 Pre mňa neexistujú ukazovatele hodnoty a nie to už vlastnej hodnoty. Ctím si Všetko rovnako aj seba, aj teba. 🙂 Jednoducho nepotrebujem porovnávať, som tu a teraz, a prijímam všetko tak aké je.
Páči sa miPáči sa mi
nemohla by si mi toto vravieť každý večer pred spaním? 🙂 prosím
Páči sa miPáči sa mi
nie som si ista, ci pochopis, ked ti vysvetlim co nechapes. Slobodna cesta, nasrdenost si si vybrala ty. Ja som len chcela porozumiet, preco sa ti nasrdenost nejakym sposobom spaja s tvojou vlastnou hodnotou. Kedze to bol zart, zrejme si v nom mala aj daku pointu. Mne ostala utajena, preto som sa snazila patrat po tom ako rozmyslas 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Achoj Duša-n, stačí si to prečítať pred spaním. 😉
Matrioshka nezaťažuj sa nad mojim myslením (nestrácaj energiu), málokto to pochopí. Skús to neanalyzovať – nehodnotiť, podstata tam je. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
mna to nezatazuje, v zasade som s tvojim myslenim vyrovnana, ci ho pochopim ci nie, i ked, ak by som ho pochopila, bol by to taky prijemny bonus navyse 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ok dám ti príklad môjho myslenia:
Čo bolo prvé vajce alebo sliepka?
Odpoveď: Vajce prišlo na raňajky, a sliepka prišla na obed.
Páči sa miPáči sa mi
Ano tomuto prikladu rozumiem. Ja som nerozumela len tomu prikladu tvojho myslenia, kde si riesila suvislost nasrdenosti s hodnotou.
Páči sa miPáči sa mi
Slobodná cesta
“Pre mňa neexistujú ukazovatele hodnoty a nie to už vlastnej hodnoty. Ctím si Všetko rovnako aj seba, aj teba. 🙂 Jednoducho nepotrebujem porovnávať, som tu a teraz, a prijímam všetko tak aké je.”
S týmto s tebou súhlasím a vnímam to rovnako. 😉
Páči sa miPáči sa mi
Niekto môže vidieť zmysel svojej existencie v zarábaní peňazí, v rodine, iný vo výskume, ďalší v zdokonaľovaní seba samého. Ak robím veci z ktorých mám pocit, že ma napĺňajú napríklad láskou, šťastím, alebo uspokojením, a viem že môj život má zmysel, nemám dôvod pochybovať o svojej hodnote. Vtedy sa nemám dôvod zaoberať reakciou okolia. Hodnotu v svojich očiach strácam, keď tieto veci nerobím a vegetujem a ešte sa stihnem ľutovať.
Páči sa miPáči sa mi
Ja pridam moj egoisticky pohlad (alebo aj nie?): svoju hodnotu meriam podla vlastnej vnutornej spokojnosti. Ked sa mi stane situacia, ze mi nieco zarezonovalo, tak hladam pricinu v sebe, co mam vyriesit, ako sa poucit. Ak nic neriesim, tak som spokojna, nech to druhi vnimaju akokolvek, trebars aj ako aroganciu, nevhodne spravanie a pod. je to ich problem a nech si to riesia sami, ak maju chut. Cize svoju hodnotu meriam spokojnostou so sebou. Myslite, ze som odlud nespolocensky?
Páči sa miPáči sa mi
Asi nie az taky odlud nespolocensky, ked potrebujes vediet co si o tom myslime 🙂
Páči sa miPáči sa mi
“…je to ich problem” ale náš názor ťa zaujíma? 🙂 Teraz čo si ja o tebe myslím, tým si? Vyberáš si čo si. 😛 Podľa mňa nie si odľud. Vyhľadala si kontakt, napísala komentár a odľud toto nerobí. 🙂 //Máš to pekne urobené, palec hore. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
neopakuj, klesa mi hodnota kurnik 😀
Páči sa miPáči sa mi
neber osobne a čo ma po tvojej hodnote? 😛
Páči sa miPáči sa mi
no to ze tvoja tym klesa tiez keby daco 😀
Páči sa miPáči sa mi
a nie len moja v tvojich očiach ? Si to začala tak to nejako konštruktívne ukonči. 😛
Páči sa miPáči sa mi
nie, nie len v mojich. stavim sa ze aj v tvojich. o co? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
o všetko 🙂 riešiť svoju hodnotu je proste kravina, lebo sa nevieš ani skutočne predať lebo ťa nikto nevie vlastniť, teda ak si slobodná. Ak slobodná nie si, budeš namietať, že predať sa možné je. 😆 //dvaja barani, strašné 😛
Páči sa miPáči sa mi
Duša-n,
pre teba hodnota = cena? 😯 Lebo inak nechápem to s tým “predávaním sa”.
Páči sa miPáči sa mi
Aj cena, obchod s ľuďmi ešte stále existuje, bohužiaľ. Ale je tu aj slovné spojenie zapredal dušu. 😆 Ono ak viete na akom princípe vznikol peňažný systém… 😉 Mňa hodnota nezaujíma.
Páči sa miPáči sa mi
Prečo mám pocit že sa vás nechápem? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Pokiaľ si to správne pamätám (je to už predsa len vyše štvrť storočia), tak najprv sa vymieňali tovary za tovary. Každý tovar mal v očiach vymieňajúcich svoju hodnotu a preto boli ochotní zaň dať xx protitovaru. Potom začalo byť trochu náročné vymieňať tovar za tovar, lebo niekedy bolo zložité ho prepravovať dlhé trate, a tak sa zaviedla “cena”. Kým hodnotu tovaru pre seba určoval “kupujúci”, cenu pre kupujúceho určoval “predávajúci”. Ešte dnes v Oriente (teda: dnes=pred 20 rokmi) zjednávanie ceny patrí k základným slušnostiam pri obchodovaní… Toto si mal na mysli?
Páči sa miPáči sa mi
na druhej strane asi to moze byt aj uplna kravina ze ked opakujes to iste co ja, tak klesa hodnota, praveze kludne aj stupa hodnota toho co vravim. teraz vidim ze sa to da vlastne zvrtat zo vseliakych stran. Ono ta hodnota je velmi velmi virtualna velicina, asi sa neda velmi spolahnut…
Páči sa miPáči sa mi
hej a o čom bola reč? 😛
Páči sa miPáči sa mi
Matrioshka,
budem zlomyseľná: hodnota tvojich slov VŽDY stúpa s počtom ľudí, ktorí sú ochotní tvoje slová opakovať. Vymysleli sme si na to dokonca aj pravidlo (a psychologicky platí bez výhrad): stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. 😉 Toľko o ľudskej psychike.
Páči sa miPáči sa mi
to vobec nie si zlomyselna. Napadlo ma to, ale az ako druhe v poradi. prvy napad bol ze opakovanim hodnota klesa, nakolko sa straca originalita. Ne a ne sa z toho vysomarit. Esteze som sa nestavila. 🙂 o vsetko. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
je miesto kam som ju ešte nedal? 😛
Páči sa miPáči sa mi
Ďakujem za článok, veru, poriadne som sa zapotila, kým som rekapitulovala 😀
Tiež som vypozorovala určité obdobia vývoja nazerania na moju hodnotu, ale trochu sa to aj prelína, aj dnes sa ešte sem/tam pozriem na seba napr. ako v 1ke 😳 ale je tam už aj 4kový nadhľad…
1. Kedysi som merala hodnotu podľa obľúbenosti a pochopenia u druhých. No napriek tomu, že som bola obľúbená /zistené ex post/, ja som to tak nevnímala, preto moja hodnota bola komplexami stlačená na mínusové čísla.
2. Potom moja hodnota bola priamo úmerná tomu, ako viem byť pozitívne naladená. Takže všetky nižšie emócie, šup rýchlo pod pokrievku. No a to som vtedy nevedela, že keď ich tam ešte aj trochu povarím, budem ich musieť aj zjesť. Bléé.
3. Neskôr som merala hodnotu podľa toho, ako sa viem biť za svoju pravdu a za ľudí, kde som videla, že sa im krivdí. Mala som veľa vďačných stúpencov, ale bojovala som často s veternými mlynmi a ničilo ma to. Mala som podľa mňa veľkú hodnotu, ale nevidela som pravdu druhých a nechápala som ich ľahostajnosť, slabošstvo a videla som v nich nepriateľov a pohŕdala som nimi. Išla som za svojou pravdou, ale trpela som.
4. Teraz meriam svoju hodnotu podľa toho, nakoľko ostávam slobodná a zároveň nakoľko nechávam slobodu aj tým druhým. Nakoľko prejavím svoje JA, nakoľko sa viem smiať a plakať, keď to tak cítim, s pochopením prejavov emócii aj u druhých. Nakoľko si idem za svojou pravdou, ale zároveň nechávam priestor pre pravdy ostatných a nakoľko ich viem pochopiť. No a necítim sa veru takto zle. Tým sebe a celému zvyšku nechávam nekonečne veľa možností, takže keď by som predtým v svojich očiach zlyhávala, tak teraz to vnímam, aj toto som ja a slobodne môžem byť aj takáto.
Páči sa miPáči sa mi
Tá veta v 3. mi reže oči: “Mala som podľa mňa veľkú hodnotu”
Myslené, ako som to vnímala v tom čase, moju sebahodnotu a sebavedomie /čo mi spolu súvisí/ som vnímala pozitívne.
Páči sa miPáči sa mi
Hm, zaujimavy clanok aj komentare. Ja som pre mna pochopila, ze odvijat hodnotu od inych ludi, nema zmysel. Mozem sa snazit neublizovat, mat rad, pomoct, ako by ruka pomohla nohe, ale neodvijam od toho svoju hodnotu. Ved ako by potom bral svoju hodnotu pustovnik, oddeleny od vonkajsieho sveta? A zaujima ho to vobec? 😉 Hodnotu jednoducho mám, ako kazdy iny clovek. A k tej cene vs hodnota, ktora bola spomenuta Dusanom – ma to zmysel, kedze za veci, ktore maju pre nas hodnotu, vieme zaplatit istu cenu 🙂
Páči sa miPáči sa mi
tenshi, trocha si mi dala podnet… 😀
Áno, každý jeden má svoju hodnotu, len ju nevidíme, ako si nevidíme vlastné oči.Niekto iný nám urobí zrkadlo a je rozdiel, či to zrkadlo je veľké ako dlaň, toaletné, šatníkové, čisté alebo aj zapadnuté prachom. To všetko skresľuje našu hodnotu.
Keď ja tak rada metafory … 😀
Páči sa miPáči sa mi
To však neznamená, že naša hodnota závisí od iných… aj my sme hodnota Boha.
Páči sa miPáči sa mi
Tenshi,
vieš, ale za veci, ktoré pre nás majú skutočnú hodnotu, nevieš zaplatiť. Nemajú cenu. Sú zadarmo. Život, zdravie, láska, pozitivita, anjeli…
Spájanie hodnoty s cenou mi príde ako taký ten “supermarketový prístup”, v ktorom sú dnešné decká vychovávané: všetko si môžeš kúpiť, stačí mať prachy. Ale to “všetko” je hodne obmedzené. A hlavne ťa to odúča urobiť si niečo sám a tak miesto kreativity nastupuje konzum. Je to síce silne zovšeobecnené, ale hovorím o trende, nie o jednotlivcoch.
Ja som napr. generácia “joneserov” medzi “boomermi” a mali sme presne ten istý prístup. Možno preto to dnes vnímam tak citlivo. Len ja som mala to šťastie, že som žila v dobe, kedy nič nebolo a nutne si si všetko musela urobiť sama… od opravy magnetofónu (ak sa ti podarilo nejaký kúpiť) a televízora až po módne remienkové sandále. 😛 Vlastne, ja som v živote mala náramne veľa šťastia. 🙂 Ešte som sa hrala na lúke, pásla kozu, chodila po trávu pre zajace a v noci sme mohli lietať po lese bez toho, aby sme sa potkli o nejakého úchyla. Jesť sme chodili do domu, ktorý bol najbližšie a šaty sme si požičiavali podľa toho, komu bolo viac zima. 🙂 Cesty boli neasfaltované a keď napršalo, stavali sme si v koľajách po tatrovkách priehrady. Ani jedna z týchto spomienok nemá “cenu”, ale ich hodnota je pre mňa nevyvážiteľná všetkým zlatom sveta. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Povedala som kúpiť? Nie 🙂 “si ochotný zaplatiť cenu” v metaforickom zmysle. Ak má pre mňa hodnotu zdravie, život, môj partner, prejdem extra míľu a zaplatím určitú cenu za udržanie tejto hodnoty. V zmysle opatery na úkor niečoho iného, sebaobetovania, kompromisov,tvrdej práce. Matky by nepoložili život pre svoje dieťa, ak by nemalo pre nich extrémnu hodnotu. Pre neznámeho suseda to však už tak samozrejme nespravia 😉 a Heli – generalizuješ generácie 🙂 nevieš, čím si kto prešiel, aby niečo mal alebo dosiahol.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Iste… “hovorím o trende, nie o jednotlivcoch”. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ja viem, ja ked teraz vidim decka, ktore prijmam do prace a maju 18 rokov, len si povzdychnem. Zovseobecnene – svet je gombicka, som najlepsi/a, dajte mi vysoku poziciu, dobre platenu a aby som sa nenarobil/a. Sebavedomie im ide odtrhnut dekel 🙂 Tak mam chut ich poslat do politiky, mafie alebo do stvrte s “cervenymi lampickami”. Ale aj tam sa vlastne nadru 🙂 Ale poznam aj takych mladych, ktori ovladaju niekolko jazykov, od 15tich brigaduju, angazuju sa v charite a este su ochotni aj makat v praci. Ked moja mama vzdycha, ake to mala tazke, tak jej pripomeniem, ze dostala byt od statu, domov chodila o 16tej, mali auto aj chatu a ak by nebola rebel, dobre by sa jej zilo 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Vieš, Tenshi, momentálne mám pocit, ako keby si mi bola dala možnosť nahliadnuť do procesu, ktorý v tebe práve prebieha… 🙂 Prevychovávaš sama seba. Ide ti to úžasne… Klobúk dole – a ďakujem za dôveru. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ja dakujem Tebe aj vsetkym tu 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Na fakt, či mám alebo nemám hodnotu, nepotrebujem zrkadlá. Nemá tu “pravdivý” odraz 🙂 ak skúsiš zrkadlo iného človeka, vyjde ti pokrivený odraz, ako boli kedysi krivé zrkadlá na kolotočoch v Petrzke, pamätá niekto?
Páči sa miPáči sa mi
A načo by nám bolo uvedomenie si vlastnej hodnoty, keby sme okolo seba nemali nikoho? 😀
Nemusíme sa snažiť vyzerať lepšie a kamuflovať, že na iných nezáleží, len na nás. Záleží, lebo všetci sme jedno. Ostatné je uhol pohľadu možno aj tých krivých zrkadiel.
Páči sa miPáči sa mi
Nehovorím, že nezáleží na iných. To som nepovedala nikdy 🙂 Hovorím, že na určenie či mám alebo nemám hodnotu nepotrebujem iných a zrkadlá. Je to pre mňa fakt, ako že každý má hodnotu.
Páči sa miPáči sa mi
Áno, má, to je vlastne fakt, čo som vyššie napísala. Všetci máme hodnotu, každý je dôležitý pre celok.
Páči sa miPáči sa mi
To, čo Boh vidí v človeku, vidíme my v iných. Stvoril človeka, ako vedomú časť samého seba. Aby si uvedomil čím je, musel stvoriť aj to čím nie je a naopak. Až vznikom duality si môžeme uvedomiť Jednotu. Ale to už zachádzam… ?P
Páči sa miPáči sa mi
Jari,
s týmto mám problém… Znie to, ako keby Boh videl človeka “externe”. Ako keby si sadol a cielene vytváral Ferka, Miška, Jožka, Marienku… Myslím, že to by sa namakal.
OK, chápem myšlienku za slovami a plne ju beriem, len tie slová mi nesedia. Bolo mi dôležité povedať to – nie pre teba, ale pre iných. Pozor: slová len veľmi nedokonale dokážu popísať “realitu” Boha. Dokonca si nie som istá, či náš 3D mozog je stavaný na to, aby sa jej dostal nejako podstatne bližšie.
Páči sa miPáči sa mi
Nie, Ferka a Miška, ale Človeka. Uvedomením začalo tvorenie. Áno, súhlasím, slová nedokážu popísať realitu Boha, ale obraz človeka nás k nej trocha priblíži. Nie som stúpenec organizovanej cirkvy (aj keď priznám, že som tak začínala), ale súhlasím s jedným – Slovo sa stalo Telom, aj keď tomu nemusím rozumieť 😆
Páči sa miPáči sa mi
ja svoju hodnotu nemeriam … proste som 😉
Páči sa miPáči sa mi
Nuž, po odležaní je môj názor takýto:
Na jednej strane je dobré uvedomiť si danú otázku z objektívneho hľadiska:
To sú názory typu: proste som, každý máme rovnakú hodnotu, nepotrebujem MERAŤ keď sa nepotrebujem porovnávať, lebo viem že všetko je jedno…
A na druhej strane sa merať potrebujeme aby sme v rámci systému vedeli určiť približne kde sa nachádzame, takže sa potrebujeme vidieť aj subjektívne.
Čiže nám musia narásť dlhočižné nohy aby sme sa vedeli pohybovať na oboch stranách plotu v tom istom čase.
Dokvasil som…Dokvasil som?
Páči sa miPáči sa mi
Ja chápem tú hodnotu tak, že tá sa nedá s nikým merať, že to je merítko len pre nás. Je to merítko pre nás, nie pre druhých. Ale aj tak mi to týmito slovami moc nesedí, ja by som k slovu hodnota dala rovnítko so “spokojnosť so sebou a so svojím životom”. Takto mi to vyjadruje viac to, čo z článku za slovom “hodnota” naozaj cítim a ako som to pochopila.
Páči sa miPáči sa mi
Ako vraví andrea: yesss!
A k tej hodnote a cene: vec má hodnotu pre predávajúceho. Cenu určuje kupujúci. Ak je cena nad hodnotou, predávajúci získava. Ak je pod hodnotou, predávajúci sa rozhodne, či predá alebo nepredá. Ak nevyhnutne potrebuje predať, predá za cenu aj pod hodnotou.
Páči sa miPáči sa mi
veľmi pekne napísané, myslím si, že ešte celkom nedokvasené, budem týmto smerom kvasiť s tebou, ak možem.
Páči sa miPáči sa mi
Veľmi mi je blízke čo napísala dúhový motýľ a len doplním, že hodnotu seba samej v poslednej dobe odvíjam (nepáči sa mi slovo merať) od svojej vnútornej slobody, sebalásky (a lásky všeobecne) a vnútornej spokojnosti. Postupne ako sa vnútorná sloboda zväčšuje, rastie aj sloboda, kt. nechávam svetu a všetkému životu naokolo. Ak cítim slobodu, lásku a vnútornú spokojnosť, prestáva záležať na sympatiách, antipatiách k iným…dostavuje sa akosi viac nadhľadu.
Páči sa miPáči sa mi