Anjel Smrti. Smrť. Čo znamená vlastne Smrť? Na túto tému som prečítala už niekoľko zaujímavých, menej zaujímavých, ” vysoko ezoterických” 😛 i menej ezoterických úvah. 🙂 Keď sa ozve umieračik jedného z nás, každý sa s ľútosťou, tak typicky povrchnou pre homo sapiens sa na chvíľu zastaví. Ale ozaj iba na chvíľočku. Väčšinou sa v bežnej komunikácii medzi nami odohráva cca takýto dialóg.
“Jaj, tak už aj tento zomrel. No ale aký mladý! No veru, mohol ešte požiť, veď tu má … ” tu nastane výpočet všetkých tých “cenných” vecí, ľudí, ktorý ho budú oplakávať. A? A ako doznie umieráčik ideme ďalej. Poviete si. No ale veď áno, čo už z tým narobíme? A koniec koncov, on je predsa aj tak už na lepšom. Je isto v nebi, medzi svojími atd. Oprašuje tam krídla anjelom, spokojne si kýve nožičkou na niektorom z obláčikov a posiela more, čo more, oceán lásky pre tých ktorý po ňom zostali. 🙂 Ale? No ale. Čo nastane zvyčajne? Aká reakcia. Každý, hoci aj po tom pohrebe sa rozbehne späť do svojho životného stereotypu. Poznáte to, deti, rodina, treba niečo uvariť, treba sa prosto včleniť späť do života.
Hm, lenže, nebola by som to ja, keby som neuvažovala troška inak. Ja sama som prišla o otecka keď som mala 15 rokov. Chýba mi dodnes. Pred piatimi rokmi mi náhle zomrel milovaný brat, presne vo veku 40 rokov. Chýba mi občas tak, že mi to berie dych. Ja sama som už bola min. zo dvakrát blízo smrti. Po prvý krát to bolo pri pôrode dcérky. Jednoducho niečo sa zmrvilo a nebyť rýchleho, veľmi rýchleho zásahu lekárského tímu, už si z toho obláčika z oceánom lásky v náručí sedím aj ja. 🙂 Po druhý krát sa mi to stalo pri autonehode spred dvoch rokov. Auto bolo na franforce, ja sama som vyšla z auta po svojích aj keď s otlčenou hlavou a pochrámanými rebrami, predsa som vyšla po svojich z auta, z ktorého ostala jedna kovová hrča. 🙂 Keď som potom o tom hovorila “priateľom” bolo mi povedané okrem iného aj toto.
“Jednoducho nedohorela Ti sviečka, a asi tu musíš spraviť niečo významné, keď si z tohto auta vyšla a ešte aj po svojich.” –
S tým nejde nesúhlasiť. Áno, mala som tu spraviť niečo veľké. Naučiť sa iba Źiť.
Po nehode sa mi “neskutočným” spôsobom prevrátili priority. Z večne vymaľovanej, nadmieru navoňanej lilah, vo vysokých opätkoch z tesnými blúzičkami som sa premenila na Ženu, ktorá si navlečie tenisky, biele tričko, koženú ( či ani nie koženú bundičku? 😕 asi ani nie 🙂 ) a jednoducho idem. Možno si poviete, no áno, po takomto zážitku je to asi prirodzené. Z povrchnej lilah si sa predsa zmenila na ženu ktorej na povrchu nezáleží. Ĺudia, dva roky som sa nechala ukolísavať týmto výplodom mozgu, môjho ega, touto lžou a sama seba som čičíkala, že áno, dobrá si, naozaj ti na ničom hmotnom nezáleží. Veď sa pozri na seba ako si vyzerala pred dvoma rokmi, a ako vyzeráš teraz. Rozkvitla si, vyzeráš mladšie, a to aj bez líčidiel. Óóóóó lilah, lilah. Aká si ty bola len hlúpa a vôbec nič si nepochopila veru.
Prečo? Lebo tu vôbec nešlo o líčidlá či nelíčidlá. Tu vôbec nešlo o tesné blúzičky, ktoré občas zastavovali dýchanie. O podpätky, ktoré mi občas pripravili úsmevné chvíle, keď som si v 10cm štekľoch pomaly povyklbovala moje krásne, štíhle nôžky. 😛 😆 ( prepáčte, neodolala som 😉 )
Až minule som tak uvažovala, precítila, že čo by sa jednoducho stalo, ak by ma tu a teraz z ničoho nič, jednoducho trebárs pri prechádzaní cez križovatku nabralo auto. Jednoducho si iba ráno idem do práce, a z ničoho nič, by som do tej práce jednoducho nedošla. Stať sa to predsa môže. A ešte ako ľahko. Rozmýšľala som nad tým, ako by zostali moje dietky bez matky. Jednoducho, bolo by to pre ne ťažké, ale prežili by.
Trebárs také bežné ráno. Syn ide do školy. A namiesto objatia, bozku, slovíčka Ľúbim ťa, nikdy na to nezabudni, len preto že si, nech už vyvedieš čokoľvek, iba si prosím pamätaj, že ťa ľúbim, áno? Mu poviem. Utekaj už! Budeš zasa meškať a prosím, rob tak aby za mnou nemusela chodiť riaditeľka školy do práce, áno? ( áno, áno, je vydarený veru 🙂 )
A v tom mi to doplo. Tu vôbec nejde o iných. Tu vôbec nejde o moje deti. Tu vôbec nejde o muža, ktorého ľúbim. Tu vôbec nejde o nikoho.
Tu ide o mňa! Veď ja som bola tou, ktorá namiesto Milujem Ťa, dovolila svojmu mozgu, aby hlupo analyzoval, posudzoval konanie iného, ktorý mi zdanlivo ublížil inak, ako fakt, že jednoducho nemohol konať inak. Lebo toto je jednoducho fakt. V každej chvíli, v akejkolvek sa nachádzame, máme iba zdanlivo na výber. V skutočnosti to tak vôbec nie je. Ak by to tak bolo, už by bola zem nie v plánovanej, ospevanej piatej ( ak sa zasa nemýlim ) dimenzii, ale minimálne z top desiatky by bola na stupni 10.
No ak si teda nemôžem zvoliť, ak si nemôžem vybrať situáciu, ak si nemôžem vybrať životné okolnosti, náhody, atd. Čo si teda môžem vybrať?
No rozhodne si môžem vybrať jediné. Namiesto hlúpeho triedenia, hodnotenia, že ten či tá mi niečo robí, mu či jej radšej poviem, že ho či ju ľúbim. Že je pre mňa cenným človekom, na ktorého nikdy nezabudnem. A ak náhodou, ma to auto prekvapí, a mňa pri prevoze do nemocnice bude čakať posledných päť minút vedomia, nech sama seba netrápim tým, prečo som len nepovedala mužovi ktorého milujem, že ho milujem, alebo žene ktorú milujem že ju jednoducho iba milujem, alebo svojím deťom že ich milujem a ešte ako veľmi milujem. Ale nech si posledných 5 minút vedomia, užijem v spokojnosti, že aj keď pri nich nebudem fyzicky, predsa v ich srdciach budem! A to nie preto, že ma tam prijali oni. Ale preto, že som dovolila sama sebe do ich srdc vstúpiť. A to všetko len preto, že som sa v každej situácii namiesto hlúpeho brblania, hodnotenia, aký kto vraj je, iba rozhodla povedať.
Aj tak ťa mám rada, tak veľmi ako práve viem, a takého aký len práve si!
Podľa mňa, toto, práve toto nás učí Anjel Smrti. Iba nás jednoducho vyzýva, že upss, ty , červíček maličký. Ty čo si myslíš, že toto či toto, či tamto je tvoje? Vedz, že ti tu hovorím jediné. Ee. Nie je. V skutočnosti je to moje. A ja sa rozhodnem, kedy si to zoberiem späť. Jediné červíček čo máš, je tvoja láska, spokojnosť, a áno, ešte stále Život, ktorý však v tejto podobe večne trvať nebude, červíček. Tak si len ŽI, veď ja mám čas, červíček. Všetok čas tohto sveta. 🙂
A vôbec. Žijeme v spoločnosti, kde sa nám bohužiaľ snažia nahovoriť ( najčastejšie v práci ), že každý z nás Je nahraditeľný. Áno je, ak vykonáva svoju prácu trebárs ako robot. Ale ak nie? Jednoducho som mala možnosť precítiť, že opak, je práve tou Pravdou. Áno. Je to tak. A zároveň nie je. Nik, nik a nič v celom univerze, nie je tak jedinečný, ako práve ja, či ty, či vy. Nik, nemá takú farbu hlasu, takú farbu očí, taký dotyk ako práve ja. A ak odíde, odíde už navždy. A paradoxne, nám toto ukazuje Anjel Smrti aj v takej prostej, obyčajnej Láske. Naozaj sa ženy, muži nemusíte báť, že Vás, práve Vás niekedy niekto nahradí. Nikdy sa to stať nemôže. A teda? Ak sa tak stať nemôže, prečo potom nedať láske, šancu? Trebárs láske partnera, ktorý vás už nemiluje? Veď aj tak vás už má vo svojích žilách, tak prečo mu nedovoliť dýchať kyslík prostredníctvom iných úst, ktoré mu povedia tie nežné, prekrásne slová Milujem Ťa? …
Tak čo Vy na to? Lebo priznám sa, pre mňa je toto poznanie nesmierne oslobodzujúce. A o to práve ide. Cítiť slobodu, v nej Lásku, Jednoducho Život. A to všetko Hneď. Nie potom, keď sa trebárs dobre najem, alebo vyspím. 🙂 Ale Hneď.
PS: a ešte k tomu umieračiku. Mne príde po precítení tohto, veľmi, veľmi nevhodné, odbiť smrť kohokolvek, rečami, ved ale aj o tom je život. Je raz taký. Áno, je. Ale ten, ktorý sa z tejto reality už vytratí, nikdy, nikým, nebude nahradený. Nikdy! ( pokiaľ ho niekto nenaklonuje 🙂 ) A preto si zaslúži, ozaj z hlbky srdca len naozaj zaslúži od nás ostatných troška viac podpory, lásky, vo vyprevádzaní na ten vyššie spomínaný obláčik. Lebo odišla jedna nota z prekrásnej melódie Života. Jedna jediná, ktorá síce nespôsobí obrovský balans v celej piesni, ale ona tam prosto chýba.
PS2: ospravedlňujem sa, za dlhýýý článok. lilah dlho nemudrovala. A aj keď sa zdá, povrchne zdá, že potreba mudrovať ostala mŕtva. Ako vidíte, opak je práve Pravdou. 😉
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Yesss 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ahoj Lilah,
veľmi pekná úvaha o živote a smrti. Sedím práve v kaviarni a pijem rannú kávu a uvažujem nad tým, prečo tak malo dokážeme v živote prejavovať lásku k sebe a všetkým naokolo, nehovoriac o tých najbližších. Nie som iná a teraz premyslam čo konkrétne v tom mne osobne bráni. Žeby strach, že zazijem odmietnutie, nezáujem alebo jednoducho je to ľahšia cesta? Asi zo všetkého trosku a potom je z toho taký mix strachu a zbabelosti. Tak som si po prečítaní tvojho článku povedala, že skúsim dnes dať najavo všetkým, že ich mám rada /aj keď priznavam, že budú prípady keď to bude dosť ťažké:-)/, že sú pre mňa dôležitý a nenahraditelný. Možno zistím, že nie je čoho sa báť a že aj prípadné nepochopenie a odmietnutie ma
Páči sa miPáči sa mi
má nezabije s život si pôjde ďalej:-))
Tak ti ďakujem za toto ranné “prebudenie”:-))
P.S. Omylom som to odoslala skôr ako som dopisala:-))
Páči sa miPáči sa mi
Krásne ránko pri kávičke teda prajem … 🙂
Ďakujem …
“P.S. Omylom som to odoslala skôr ako som dopisala:-))” …
hehe, to sa stáva aj mne veru … pc ma svoju hlavu prosto … 🙂 ..
áno, tu vôbec nejde o iných … tu ide len a len o nás … o naše cítenie spokojnosti samých zo sebou …
a už keď som už tu, v spojení so smrťou poviem jeden maličký príbeh …
môj otecko, keď zomrel, dva dni pred smrťou dostal infarkt …
bol to silný muž, stavbou tela bol silný … výška 2m, váha niečo okolo 100kg, a tak, aj keď dostal infarkt, vydržal tie bolesti dva dni … no predsa zomrel …
no príčina smrti nebola infarkt, ale ako ho zabolelo, v bolesti spadol z postele a zabil sa … 😕 ..
a vieš čo opakoval v jednom kuse pred tým, ako sa to stalo? …
prosil lekárov o jediné …
prosím Vás, prosím, dajte mi nejaké lieky, dajte mi lieky, aby som ešte mohol povedať svojej Žene a dcére ako veľmi ich ľúbim, nestihol som im to povedať …
toto, takúto situáciu by som ja chcela zo svojho života vylúčiť …
niekedy to ozaj nie je ľahké, ale? dá sa to …
pekný slniečkový dníčok želám, hviezda, tebe a nielen Tebe samozrejme … 🙂
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Ďakujem, Lilah… Nemôžem povedať, že súhlasím so všetkým, čo píšeš, ale veď to sú len slová a detaily… Ale to, na základe čoho tie slová vznikli, tak to cítim aj ja. 🙂 Kedysi som mala problém dať si do nejakej rozumnej súvislosti vyjadrenie dona Juana “všetko je jedno”. Potom som si uvedomila, že kedy môžeš povedať “všetko je jedno”? Vtedy, keď každý okamih žiješ ako uzavretý život, v ktorom nič nezostalo nedokonané, nevypovedané, neprecítené… Dlhé roky som žila podľa toho. Potom, možno jediný raz, som sa odchýlila, a to sa mi strašne vypomstilo… 😦 Nevadí, rozchodím. Alebo aj nie.
A zasa pre “toltéckych” fanúšikov sa pokúsim spraviť špagát – hovoríš v podstate to, čo hovorí toltécke pravidlo “smrť ako poradca”. Uvedom si, že najbližší okamih už nemusíš mať – a preto ži tak, aby tento okamih bol perfektný.
Ďakujem aj za nádhernú synchronicitu; práve včera som naplánovala na publikovanie presne podobné cvičenie… 🙂
P.S.: Mala by si písať častejšie. 😛
Páči sa miPáči sa mi
“Hm, lenže, nebola by som to ja, keby som neuvažovala troška inak. Ja sama som prišla o otecka keď som mala 15 rokov. Chýba mi dodnes. Pred piatimi rokmi mi náhle zomrel milovaný brat, presne vo veku 40 rokov. Chýba mi občas tak, že mi to berie dych.” — Prepusť ich.
Páči sa miPáči sa mi
nik
Ďakujem …
áno, Viem, .. viem že je to jediná možnosť, prepustiť ich … pustiť od seba preč …
ale až do včerajška som to prosto nevedela spraviť …
prečo? lebo som jednoducho nevedela prísť na to, prečo keď poznám zákony univerza atd, mi to jedndoducho nejde …
vedela som, že musím v prvom rade sama sebe od-pustiť, ale ako to vykonať?
ale až tento článok, mne samotnej pomohol precítiť, že môj vnútorný sudca, sa rozhodol v jednom kuse pýtať stále to isté …
si si istá, si si zo svojho správania voči nemu už len v ten jeho posledný deň o ktorom ste ani jeden z vás nemali ani len potuchy, že je jeho posledným, …
si si naozaj istá, že to na 100% vedel? …
po napísaní článku viem tomuto môjmu sudcovi odpovedať …
no nie! 🙂 nie som … ale cítim, že to vedel! …
hm, ono je to aj o inom … to čo platí pre mna, ( či som vyslala namiesto zlosti, len lásku … lebo ja skutočne s istotou neviem, kedy odídem ) .. to isté platí pre mojích milovaných …
tiež neviem kedy odídu …
preto je tento postoj naozaj veľmi dôležitý …
no nie pre iných … len a len pre nás samotných … bez ohladu na to, či práve vyzeráme ako cvok … 🙂 vlasnte, prečo nie? … 🙂
nik, ďakujem ti ešte raz … cením si to … cením od Teba …
🙂
Pekný den želám … 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Rozumiem čo hovoríš. Je na tebe, ako túto situáciu využiješ a čo si z toho zoberieš.
Ak ich budeš chcieť prepustiť, postav si jedného po druhom pred seba (vizualizácia, alebo ich obraz ak si ich namaľovala alebo iné čo ti ich pripomína) a postupne im vráť energiu, ktorú ste si vymenili (smútok, úzkosť z osamotenia, zodpovednosť ktorá ti nepatrí …) – stačí obyčajná rekapitulácia. Zároveň si voči nim v duchu alebo nahlas opakuj nasledovné vety (univerzálne) – “Vážim a ctím si tvoj osud. Všetko, čo som od teba prevzala, čo mi nepatrí ti vraciam. Prepúšťam ťa zo svojho života.” Opakuj a rekapituluj to dovtedy, kým nebudeš cítiť energetické vyrovnanie. Môžeš si zavolať niektorého archanjela aby ti pomohol (Azraela, Michaela), môžeš si k tomu doplniť aj iné vety, ktoré ťa povzbudia ako napr. “Uvidíme sa znova keď uplynie môj čas na Zemi” a pod., ale tie tri základné sú dôležité, pretože každá z nich má svoju funkciu pri prepúšťaní. Zprvu to môže ísť ťažko, alebo so slzami, treba len vytrvať.
Nie je to big deal, oni sa už na to aj tak tešia … :-), že budeš konečne znova veselá. A keď to urobíš, budeš môcť zistiť, ktorá časť teba je v tomto kontexte energeticky tvoja a ktorá patrila otcovi a bratovi, vrátane emócii.
Páči sa miPáči sa mi
nik
Ďakujem.
Okrem tohto slovíčka, jednoducho nemám čo by som dodala.
Snáď len, že … Áno, myslím, cítim, že je už čas, ten správny čas na to, usadiť sa vo svojej bolesti, a pekne ju prijať, pochopiť, prepustiť.
Ďakujem ešte raz.
Krásny prvomájový dníčok želám nik 🙂 … tebe a nielen Tebe, ako inak 🙂
PS: a Slzy, mne nevadia. 🙂 Pretože po láske, sú najcennejšie o čom si trúfnem povedať, že to vôbec mám.
Páči sa miPáči sa mi
OK, pekný deň aj tebe 🙂 .
Páči sa miPáči sa mi
Predtým, než som išla na materskú, som boj medzi životom a smrťou vídala veľmi často v priamom prenose. Za každým bojom sa skrýval príbeh, do ktorého som bola vtiahnutá aj ja, a viac či menej ma vždy poznačil, keďze som bola sprostredkovateľom toho boja. A počas 8 rokov takmer dennodenného prizerania sa na prácu Anjela smrti, som tiež pochopila jeho odkaz, na jednej strane som pomáhala žiť, na druhej strane som sa učila umierať. Áno, učilo ma to umierať, vzdávať sa nepodstatného, vidieť, čo je pre moje srdce dôležité, žiť tak, ako posledný krát, aktívne odpočívať v náručí prírody, bytostne prežívať tu a teraz.
A nespočetne veľa krát som si prežila pocit: čo ak práve teraz je koniec? Nie v nejakej nebezpečnej situácii, ale hocikedy, len tak. A zistila som, že niekedy mi bilo srdce ako splašené, nie, teraz nie, ešte nie, ešte nie som pripravená, normálne mi bolo do plaču. A inokedy som cítila pokoj, mala som úsmev na tvári a povedala som si: Tak teraz by to bolo pekné. A na čom to záležalo? Nešlo len o vypovedané a nevypovedané slová, išlo o celkový pokoj, pocit lásky, pocit, že všetko je tak, ako má byť, že prítomnosť je večnosťou. Helino Eloi. Samozrejme, že vypovedané slová lásky nám tomuto pocitu pomôžu, pre niekoho to môže byť jediná cesta, ako ho dosiahnúť, a naopak, nejaká zbytočná hádka nás môže posunúť na opačný pól, ale je tam ešte niečo viac, zmierenie sa so sebou samým a so všetkým, prežívať eloi v tej chvíli, keď si Anjel smrti po nás príde. Preto čím častejšie máme tento pocit v srdci, tým sme viac pripravený na smrť, a tým aj na pozemský život. Na náš krásny život! ˇ
Ďakujem, Lilah, za tento článok.
Páči sa miPáči sa mi
duhovymotyl
To ja ďakujem za tento tvoj komentár …
z úprimného Srdca ďakujem …
Pekný dníčok prajem … 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Anjel Smrti – Strašiak? Alebo len veľmi Priama výzva k Životu? :-)tak výstižné. Krásna úvaha…
Páči sa miPáči sa mi
Nebat sa smrti nieje pohrdanie životom…..je to iba prijatie nevyhnutneho
Páči sa miPáči sa mi
A možno je smrť, iba choroba 😀 a možno sa dá žiť, pokiaľ aj planéta žije 😀
Páči sa miPáči sa mi