Bola som na služobke v horách. Súčasťou bol poldňový výlet po kopcoch. Počasie bolo nádherné, slnko nám vyšlo, hoci príroda bola ešte taká nejaká “primrznutá”.

Ja som v poslednom roku takmer nevychádzala von a v poslednom čase som mala aj zdravotné problémy, takže som sa nevedela do poslednej chvíle rozhodnúť, či si na výlet trúfnem s ostatnými, alebo či radšej nezostanem na chate. Ráno sa ozvala migréna, takže to vyzeralo rozhodnuté. Dala som si prášok proti migréne. Potom som dostala hnačku, tak som si dala Imodium. A potom som si trúfla. 🙂

Už v tretine cesty som cítila únavu. Keďže ja na veľké rozhovory nie som, kráčala som popri skupine, vychutnávala si prírodu a napadlo ma urobiť aj niečo pre svoju dušičku a tak som si začala v duchu mantrovať. Po chvíli matrovania nastal vo mne taký podivný stav – vnútorný monológ celkom stíchol, zmysly síce vnímali, videla som všetko okolo, počula som rozhovory a rozumela som každému jednému slovu, len sa akosi v mojej hlave nezachytávali, len cez ňu prechádzali – tí ľudia mohli rovnako dobre hovoriť aj po čínsky, moja myseľ sa nepohla ani o milimetrík. Postupne som začala “vylietať z tela” a moje vedomie sa osamostatnilo. Vnímala som svoje telo, ako ide po svahu, počula som vtáky, videla som stromy, videla i počula som celú skupinu, cítila som slnko na koži a vánok v tvári, ale nebola som svoje telo… Ak som vôbec niečo bola, tak najskôr ten vánok – beztvarý, nestály, pohyblivý a totálne bez záujmu…

V polovičke cesty som už dosť ťažko dýchala a nechcelo sa mi vrátiť. Vtedy som si spomenula, ako kedysi don Juan Castanedu učil “chôdzu sily” – špeciálny typ chôdze, ktorý vraj akumuluje energiu. No, moc som si toho z tej knihy nepamätala, ale za pokus to stálo: odtiahla som prsty od seba (z čchi kungu viem, že sa takto aktivujú meridiány) a ich končeky som zohla a obrátila do dlane. No a fučala som ďalej.

Netrvalo ani päť minút a moje dychčanie prestalo. Spozorovala som, že nefučím, nedychčím a kráčam trochu rýchlejšie ako pred chvíľkou – dokonca trochu rýchlejšie ako ostatní! Prestala som cítiť únavu. Nohy sa mi nepodlamovali. Proste som išla, v rukách som cítila mravenčenie a vládala som… a vládala…

Po chvíľke som si spomenula, že don Juan učil Castanedu navyše neupierať zrak pod nohy, ale pozerať prižmúrenými očami na horizont. No, skúsim aj toto… skúsim to? Moc som si netrúfala – idete po lese po kamenčí a ihličí dole kopcom, každú chvíľku sa vám môžu pošmyknúť nohy… Kdesi vnútri sa ozval tichý hlások: “ono je to vlastne o dôvere“. Tak som sa nadýchla, napriek gundži v žalúdku som si povedala “dôveruj” a spoľahla som sa, že telo samo nejako príde na to, ako klásť nohy…

🙂 Prišlo. Nepokĺzla som sa ani raz. Dobré dva kilometre som šla bez toho, aby som pozerala pod nohy. Kolega šiel popri mne, divne pokukával a pýtal sa, či som v poriadku, ale ja som len hľadela do diaľky vo výške očí a nohy šlapali sami.

Ako som tak kráčala dole svahom (a moje telo úplne automaticky obchádzalo výmole a kaluže, ktoré som nevidela), v hlave mala úžasné ticho, v žalúdku taký neistý pocit a nesmiernu dôveru a víťazoslávu v srdci (nikdy som netvrdila, že som etalón skromnosti 😛 ), odrazu som mala záblesk čohosi. Všade okolo mňa bola odrazu pomerne tma, cez ktorú ako liany zhora nadol a zboka nabok viseli nejaké oranžovozlaté vlákna hrubé asi ako lodné laná. A ja som po tých vláknach skákala ako opica z konára na konár, telo bolo maličký oranžový uzlík, z ktorého vystreľovali lanovité chápadlá, ovíjali sa okolo tých vlákien, uzlili sa na ne, rozväzovali sa, chápali sa vlákien viac vpredu a takto ma niesli vzduchom dopredu od vlákna k vláknu… Nemala som nohy ani kontakt s nijakou hmotou, len som plávala vzduchom ako taký oranžový uzlík visiaci za vlákna z oranžovozlatej siete.

Bol to úžasný pocit. Vysvetlenie, prečo sa nepotkýnam a nepadám. Telo viselo z energetickej siete a nemohlo padnúť, pretože bolo prichytené hore, nad ťažiskom.

No a na záver: tá energia v rukách sa cítila trochu inak ako reiki. Pri reiki ma pichajú a štípu ruky až po lakte, pri “chôdze sily” sa mravenčenie obmedzilo na ruky len po zápästie. Rovnako ako pri reiki zostalo potom až do druhého rána. Nebola som unavená, nedostala som na rozdiel od ostatných svalicu a ku koncu cesty som šla tak rýchlo a bez námahy, že mi ostatní nestačili.

Takže funguje to. Castaneda nekecal. 🙂