V posledných dňoch som mala nejakú rozkývanú náladu – nie vyslovene zlú, ale nestabilnú. Je to dané tým, že zžívanie sa mačičiek mi robí starosti. Keď prišla posledná, Beruška, Lassiterko bol jej najväčší kamarát, pretože on taký proste je. Hneď sa spolu hrali. No ale posledné dva týždne sa to nejako pokazilo. Museli si niečo urobiť, lebo dnes po sebe syčia a bijú sa, až z toho škriekajú. No a v nasledujúcej minúte už nemajú problém žerkať z jednej misky. Tieto výkyvy sa zrejme premietajú aj do mojej nálady… Včera dávali v telke Avatara a tam som pochopila, že už aj my s mačičkami tvoríme jeden organizmus. Zmeny mojich nálad sa ukazujú na nich a zmeny ich nálad zasa na mne. A tak sa večne “ladíme”. 😛
Dnes ráno ma zobudil Lassiter pred šiestou a tak som nebola najvrlejšia (vlastne som bola hodne nevrlá, pretože som spať šla okolo jednej). Vyskočil na vankúš a zložil sa tesne pri mojej tvári. Mám to rada, zaborím si tvár do jeho kožúška a môžem spať ešte aj celý deň, ale tentokrát to malo dva maličké kazy – asi bol na záchodíku, nevyčistil si poriadne zadoček a smrdel a navyše sa chcel hrať a tak mi pazúrmi začal škriabať očné viečka. Na to som citlivá, tak som ho zhodila z vankúša a Lassiterko ukrivdene odkráčal. (On sa nedokáže uraziť. V tomto mi je celkom nepodobný. 😉 )
Potom tak o hodinu prišiel znova, s ostatnými mačičkami, vyskočil na paplón a začal mi cez paplón “loviť” nohy – teda vlastne driapať paplón. Párkrát som ho zavychovávala, ale nezabralo to a tak som ho zasa zhodila z postele. Nemám rada, keď si brúsi pazúry na posteľnej bielizni.
Keď odbehol, uvedomila som si, že ešte som ani nevstala, už mám nejakú zlú náladu… Tak som to začala rozoberať. Prečo? A vlastne… čo “prečo”?
Takto som sa dopracovala k tomu, že sa cítim previnilo. Ale prečo, prepánajána? Zato, že mám zlý pocit… že sa necítim absolútne hepi a vyšpičkovaná… Magorizmus, ale je to tak.
A keďže som to nevedela inak ošetriť, skúsila som zas raz ho’oponopono. To však na mňa nejako nezaberá; zakaždým, keď sa doňho pustím, sú to pre mňa len slová a vnútri sa nepohne nič okrem hladu… 😦 Asi robím niečo zle.
Takže som ležala a bola som celkom bezradná z toho, ako to ošetriť… a vtedy som si spomenula na citát z Ruiza, ktorý presne včera došiel mailom:
“Stvoriteľ, pomôž mi dnes obnoviť moje vnímanie tak, aby som ťa videl vo všetkom, čo vnímam očami, ušami, všetkými mojimi zmyslami. Umožni mi vnímať očami lásky, aby som videl lásku všade, kade kráčam, a videl ťa vo všetkom, čo tvoríš. Pomôž mi vidieť ťa v každej bunke môjho tela, v každej emócii mojej mysle, v každom človeku, ktorého stretávam.” — don Miguel Ruiz
(Today, Creator…help me to recover my awareness so that I can see you in everything I perceive with my eyes, with my ears, with all my senses. Let me perceive with eyes of love so that I find you wherever I go and see you in everything you create. Help me to see you in every cell of my body, in every emotion of my mind, in every person I meet.)
Niet prečo cítiť sa previnilo za to, že nie som vždy pozitívna… lebo aj to “nepozitívne” som ja. 🙂 Je to moja súčasť, s ktorou som bola stvorená – a môžem ju prijať alebo neprijať a cítiť sa previnilo… Blbosť. Prijímam. 🙂 Vidím Otca aj v mojej zlej nálade. Na niečo už len bude dobrá. 🙂
Navyše, keď som celý zážitok spracovávala do článku, spozorovala som slovné spojenie, ktoré mi prvýkrát uniklo: “emócia mojej mysle”. 🙂 Totiž presne to sú naše emócie – sú to produkty našej mysle. Pozitívne emócie sú ešte fajn, pretože nám aspoň dodávajú energiu, negatívne emócie však už nie sú fajn, pretože 1. sú to len produkty našej mysle, ktoré 2. nám energiu uberajú. Takže z nich máme 2x nič… alebo aj nie, možno napĺňajú nejaký účel, ktorý nám v danom okamihu zostáva ukrytý. Je to jedno; patria k nám. Zrejme aj Lao-Ce mal niekedy emocionálne poryvy… 😉 Spomínam si zasa na jeden diel z pôvodného Kung Fu seriálu: slepý mních s chlapcom idú lesom, prepadne ich zbojník a totálne ich orabuje. Keď spozoruje zvitok papiera za starcovým pásom, chce aj ten. Starý mních odpovedá, že ale veď to sú len jeho básne… Zbojník negramotný sa ich aj tak pokúsi zmocniť – a starký mu napriek slepote naloží palicou na kožuch, čo doňho vlezie… Keď sa chlapec pýta, ako to teda je, že na jednej strane sa nemajú protiviť násiliu a potom zbije zbojníka len pre zvitok básní, starký odpovie: “Kto už len dokáže zniesť toľkú drzosť?”
Takže nemusím sa cítiť previnilo, ak nie som stále v dobrej nálade. Možno o mne raz natočia seriál Helar Fu a bude v ňom diel, kedy vyženiem Lassitera z paplónu so slovami “Kto už len dokáže zniesť toľkú drzosť?” Dúfam, že si ho potom pozriete. 😀
P.S.: Moja nálada sa skokom zlepšila. A Lassiter sa mi odplatil tým, že ma pri raňajkách podriapal. 😀
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor