Predvčerom som dostala anjelskú lekciu z toltéctva – menovite z lekcie “buď bezchybný so svojím slovom”.

Za posledný mesiac-dva som žila v hroznom chaose a takmer som sa s anjelmi nekontaktovala. Bola som párkrát za Gabrielom a raz som sa bola poďakovať Otcovi za to, čo pre mňa robia – ale väčšinou som si len nechávala schváliť nejaké moje voľby a inak nič.

Predvčerom som sa po dlhom čase vybrala na šamanskú cestu. Chcela som ísť do svojho lesíka a odtiaľ na čistinku, ale už párkrát ma to vzalo priamo na čistinku – a tak aj tentokrát. Bola nejaká tmavá, akoby tam bola noc. Okamžite ma prepadol taký zlý pocit, ako keby som bola niečo pokazila tým, že som tam tak dlho nebola. Pokúsila som sa nechať vyjsť slnko (dokonca som sa vrátila do lesíka a vyšla znova, či sa to nezlepší), ale nedosiahla som slnečný deň, len také nejaké pološero ako na svitaní.

Prešla som k jazierku a pozrela som sa, ako vyzerá. Hladina bola pokojná, atmosféra príjemná, len pod mrakom. Na hladine plávali kačičky a na náprotivnom brehu bola aj labuťka a hneď šla do vody a plávala rovno ku mne. Natiahla som ruku a hladkala som ju po hlave a hovorila som jej, nech vylezie (keďže som si myslela, že to je Gabriel). Vtedy sa mi za chrbtom ozval tichý smiech a Gabriel povedal: “Nie som každá labuť, Eprakone.”

Potešila som sa, keď som ho videla. Spýtal sa, čo chcem robiť, a nakoniec sme sa vybrali do Gaiinho údolia. Bolo nádherné, jasné, žiarivé farby, hoci stále mám pocit, ako keby nebolo priame slnko.

Uprostred svahu cestou k rieke sa ma odrazu Gabriel spýtal, či chcem vziať so sebou svoje mačičky. Prikývla som a odrazu okolo nás cupitali všetky štyri. To “mačičky” mi prišlo také… smiešne… nemužské… Zasmiala som sa. Povedala som mu, aké je zvláštne povedať im “mačičky” a že ja hovorím “cicuchy”.

Gabriel na mňa tak nesmierne blahosklonne pozrel a povedal, že sú to mačky a keďže k nim mám silný vzťah, tak ich zdrobnil a nazval ich “mačičky”. A že to moje “cicuchy” je póza, nie vyjadrenie vzťahu… Cicuchy je o mne, nie o nich!

Zamyslela som sa – a zahanbila som sa. Má pravdu – keď niečomu poviem “mačka”, označujem tvora. Keď tomu poviem “mačička”, označujem sebe blízkeho tvora. Keď tomu poviem “cicucha”, označujem samu seba za “hip”. 😕

Tak som si povedala, že keď archanjelovi nie je smiešne hovoriť im “mačičky”, nemá to byť čo smiešne ani mne.

Zišli sme dole k rieke. Spýtal sa, či chcem mačičky vziať aj na druhú stranu. Chcela som, ale ako? Zasmial sa, že nech to vyriešim sama.

Tak som zdvihla ruky a začala som zo vzduchu vytvárať taký belasý priesvitný most a mačičky naň okamžite vybehli. Ako po ňom utekali na druhú stranu, chvostíky vztýčené ako anténky, most sa im zhmotňoval pod labkami.

No a my s Gabrielom sme za nimi prešli po hladine rieky.

🙂 Odvtedy im hovorím “mačičky”. Dostala som parádnu ďufku do nosa… nevadí. Odteraz zas trošku menej sebadôležitosti. 🙂