“Nič nás nerobí obyčajnejšími, viac podobnými všetkým tým, ktorých posudzujeme, ako keď sa podvedome identifikujeme s myšlienkami a pocitmi, čo nám navrávajú, že sme akosi odlišní, lepší ako všetko okolo nás.” — Guy Finley
(Nothing makes us more common, more alike all that we judge, than unconsciously identifying with those thoughts and feelings that tell us we’re somehow different, better than all that we see.)
Každý na svete má darček práve pre vás
Naučili sme sa “tolerovať” tých, čo nám nie sú príjemní alebo nám sú doslova proti srsti. A uverili sme, že tolerovať ich je rovnocenné s “žiť s inými v harmónii”. Ale to sme hodne ďaleko od pravdy!
Tento typ tolerancie je totiž zakotvený v predstave nadradenosti, pretože len nadradená osoba “toleruje” menejcennú osobu. Keď s niekým sme a musíme ho “tolerovať”, sami seba staviame do nadradenej pozície, ktorú si udržiavame tým, že máme niekoho v podradenej pozícii.
Podvedomý pocit nadradenosti ešte upevňujeme tým, že vzdorujeme tomu, od čoho sa pocit nadradenosti snaží odlíšiť. Naša negatívna reakcia (helar: silná emocionálna reakcia 😛 ) len dokazuje, že v sebe máme to, čo od seba tak viditeľne odstrkujeme. Shakespeare povedal “myslím, že príliš protestuješ”, čím poukázal na to, že silne na iných kritizujeme to, čo podvedome vieme o sebe. Ale sme presvedčení, že sme tak odlišní od všetkých okrem tých, čo sa podobajú obrazu, ktorý sami o sebe máme. A tak ideme životom s falošnou predstavou o “ja”, ktorá večne negatívne reaguje na každého, koho vnímame ako “nie ako ja”.
Ale nedostali sme život na to, aby sme ním špacírovali a protivili sa všetkému, čo sa nám nepozdáva; naopak, sme stvorení tak, aby sme rástli so všetkým, čo na svojej ceste životom postretneme. Odpor znižuje možnosť nášho spirituálneho rastu – popiera tie životné okolnosti, ktoré sme dostali, aby sme sa s nimi popasovali a podrástli. Keď vzdorujeme tomu, čo nám iní ukazujú o nás, zatvárame si pred sebou dvere k tým nevedomým častiam z nás, ktoré na iných ľudí reagujú. Slobodu nenájdeme tým, že sa budeme vyhýbať tomu, čo nás štve, ale tým, že tomu čelíme, prijmeme to a potom to pustíme, aby nás to už v budúcnosti netrápilo.
Ľudské bytosti sú stvorené tak, aby sa vyvíjali k obrazu toho Božského, ktoré ich stvorilo. Božská inteligencia nevytvorila nič, čo by nenávidela alebo čoho by sa bála. Je smiešne behať po svete a myslieť si (vďaka nášmu silnému sebaobrazu a sebadôležitosti), že iný človek je náš nepriateľ len preto, lebo my cítime nepriateľstvo voči nemu.
To však vôbec neznamená, že “tam vonku” sa nešpacírujú zástupy nepríjemných ľudí! Je ich tam plná… plno. 😛 Ale ak vezmeme do úvahy negatívny dopad nevraživosti voči iným a skutočnosť, že dodnes vieme na ľudí, čo nám sú nepríjemní, reagovať len odporom, mohlo by byť, že naše medziľudské vzťahy sú slepé voči jednému z hlavných dôvodov, pre ktoré ich máme? Nuž… áno.
Tak, ako vietor duje v korunách stromov a prenáša peľ z jedného stromu na druhý, naše medziľudské vzťahy sú tu na to, aby “opelili” našu dušu a my sme porozumeli, prečo sme na Zemi. Rastieme našimi vzťahmi – cez ne odhaľujeme o nás také možnosti, o ktorých sme vôbec netušili. Ak sa pred týmito objavmi uzavrieme, sami sebe upierame niečo, čo by nás doviedlo k Pravde. Láska nerastie tam, kde vládne odpor.
Táto predstava o “tolerovaní” iných nemôže byť ani náhodou božského pôvodu. Tá časť v nás, ktorá je majstrom v tolerovaní tých, ktorých nemôžeme ani cítiť, je taká silná a dominantná práce preto, že keď sme v blízkosti týchto ľudí, cítime sa úžasne nadradení. Toto podvedomé sebazveličovanie nie je ak lásky, ale forma nenávisti – je to slabosť.
Keď sme s inými a začíname na nich reagovať negatívne, nemali by sme vinu za tú negativitu váľať na nich. Miesto toho, aby sme “tolerovali” negativitu danej osoby, mali by sme hľadať v sebe tú časť, ktorá nás núti reagovať silno emotívne. V tom okamihu sme zrušili lož o našej “nadradenosti” tým, že sme zrušili možnosť vidieť sa ako niečo “iné” ako daný “hnusný ksicht”, ktorého by sme inak museli len “odtolerovať”. A z takého poznania sa rodí láska a porozumenie. “Už sa k tebe nemôžem viac správať ako k niekomu, koho musím tolerovať; uvedomujem si, že ty a ja sme vlastne “z jednej krvi”, pretože máme spoločnú úlohu – spoznať cez toho druhého pravdu o sebe.”
Nový prístup k našim vzťahom potom vyzerá takto nejak: “Nebudem ťa trpieť; miesto toho popracujem na tom, aby som si bol čoraz viac vedomý nás a pretrpím si, čo treba, v mene nás oboch. Nezavrhnem ťa ako niečo menejcenné ako ja; neurobím to, pretože v tebe nevidím nič menejcenného – jedine ak to mám aj ja.”
Naša robota, ak sme ochotní, je zachytiť vznikajúci separáciu z pocitu “si iný ako ja”. A hneď v tom stom okamihu si uvedomiť, že sme rovnakí, a zrušiť tým odpor, ktorý sa v nás zdvíha. Miesto toho si uvedomíme, že “ty” i “ja” sme obaja vystavení v tomto okamihu situácii, ktorá bola pe nás stvorená, aby sme si uvedomili nejakú pravdu o nás.
Pamätajme si, že “tolerancia” je lož, pretože v nás vytvára pocit “ja”, ktoré je oddelené od toho, čo musí tolerovať. A kde je oddelenosť, tam niet lásky. Risknite to a otvorte sa tým, že sa odmietnete identifikovať s tými časťami z vás, ktoré sa vám snažia navravieť, že vzdorovať životu môže viesť k tomu, že nás život bude milovať. Popracujte na sebe a pochopíte najväčšie tajomstvo na Zemi: každý tu má pre vás nejaký darček – ak sa len odhodláte prijať ho.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre matrioshka Zrušiť odpoveď