Každý na svete má darček práve pre teba

“Nič nás nerobí obyčajnejšími, viac podobnými všetkým tým, ktorých posudzujeme, ako keď sa podvedome identifikujeme s  myšlienkami a pocitmi, čo nám navrávajú, že sme akosi odlišní, lepší ako všetko okolo nás.” — Guy Finley

(Nothing makes us more common, more alike all that we judge, than unconsciously identifying with those thoughts and feelings that tell us we’re somehow different, better than all that we see.)

Každý na svete má darček práve pre vás

Naučili sme sa “tolerovať” tých, čo nám nie sú príjemní alebo nám sú doslova proti srsti. A uverili sme, že tolerovať ich je rovnocenné s “žiť s inými v harmónii”. Ale to sme hodne ďaleko od pravdy!

Tento typ tolerancie je totiž zakotvený v predstave nadradenosti, pretože len nadradená osoba “toleruje” menejcennú osobu. Keď s niekým sme a musíme ho “tolerovať”, sami seba staviame do nadradenej pozície, ktorú si udržiavame tým, že máme niekoho v podradenej pozícii.

Podvedomý pocit nadradenosti ešte upevňujeme tým, že vzdorujeme tomu, od čoho sa pocit nadradenosti snaží odlíšiť. Naša negatívna reakcia (helar: silná emocionálna reakcia 😛 ) len dokazuje, že v sebe máme to, čo od seba tak viditeľne odstrkujeme. Shakespeare povedal “myslím, že príliš protestuješ”, čím poukázal na to, že silne na iných kritizujeme to, čo podvedome vieme o sebe. Ale sme presvedčení, že sme tak odlišní od všetkých okrem tých, čo sa podobajú obrazu, ktorý sami o sebe máme. A tak ideme životom s falošnou predstavou o “ja”, ktorá večne negatívne reaguje na každého, koho vnímame ako “nie ako ja”.

Ale nedostali sme život na to, aby sme ním špacírovali a protivili sa všetkému, čo sa nám nepozdáva; naopak, sme stvorení tak, aby sme rástli so všetkým, čo na svojej ceste životom postretneme. Odpor znižuje možnosť nášho spirituálneho rastu – popiera tie životné okolnosti, ktoré sme dostali, aby sme sa s nimi popasovali a podrástli. Keď vzdorujeme tomu, čo nám iní ukazujú o nás, zatvárame si pred sebou dvere k tým nevedomým častiam z nás, ktoré na iných ľudí reagujú. Slobodu nenájdeme tým, že sa budeme vyhýbať tomu, čo nás štve, ale tým, že tomu čelíme, prijmeme to a potom to pustíme, aby nás to už v budúcnosti netrápilo.

Ľudské bytosti sú stvorené tak, aby sa vyvíjali k obrazu toho Božského, ktoré ich stvorilo. Božská inteligencia nevytvorila nič, čo by nenávidela alebo čoho by sa bála. Je smiešne behať po svete a myslieť si (vďaka nášmu silnému sebaobrazu a sebadôležitosti), že iný človek je náš nepriateľ len preto, lebo my cítime nepriateľstvo voči nemu.

To však vôbec neznamená, že “tam vonku” sa nešpacírujú zástupy nepríjemných ľudí! Je ich tam plná… plno. 😛 Ale ak vezmeme do úvahy negatívny dopad nevraživosti voči iným a skutočnosť, že dodnes vieme na ľudí, čo nám sú nepríjemní, reagovať len odporom, mohlo by byť, že naše medziľudské vzťahy sú slepé voči jednému z hlavných dôvodov, pre ktoré ich máme? Nuž… áno.

Tak, ako vietor duje v korunách stromov a prenáša peľ z jedného stromu na druhý, naše medziľudské vzťahy sú tu na to, aby “opelili” našu dušu a my sme porozumeli, prečo sme na Zemi. Rastieme našimi vzťahmi – cez ne odhaľujeme o nás také možnosti, o ktorých sme vôbec netušili. Ak sa pred týmito objavmi uzavrieme, sami sebe upierame niečo, čo by nás doviedlo k Pravde. Láska nerastie tam, kde vládne odpor.

Táto predstava o “tolerovaní” iných nemôže byť ani náhodou božského pôvodu. Tá časť v nás, ktorá je majstrom v tolerovaní tých, ktorých nemôžeme ani cítiť, je taká silná a dominantná práce preto, že keď sme v blízkosti týchto ľudí, cítime sa úžasne nadradení. Toto podvedomé sebazveličovanie nie je ak lásky, ale forma nenávisti – je to slabosť.

Keď sme s inými a začíname na nich reagovať negatívne, nemali by sme vinu za tú negativitu váľať na nich. Miesto toho, aby sme “tolerovali” negativitu danej osoby, mali by sme hľadať v sebe tú časť, ktorá nás núti reagovať silno emotívne. V tom okamihu sme zrušili lož o našej “nadradenosti” tým, že sme zrušili možnosť vidieť sa ako niečo “iné” ako daný “hnusný ksicht”, ktorého by sme inak museli len “odtolerovať”. A z takého poznania sa rodí láska a porozumenie. “Už sa k tebe nemôžem viac správať ako k niekomu, koho musím tolerovať; uvedomujem si, že ty a ja sme vlastne “z jednej krvi”, pretože máme spoločnú úlohu – spoznať cez toho druhého pravdu o sebe.”

Nový prístup k našim vzťahom potom vyzerá takto nejak: “Nebudem ťa trpieť; miesto toho popracujem na tom, aby som si bol čoraz viac vedomý nás a pretrpím si, čo treba, v mene nás oboch. Nezavrhnem ťa ako niečo menejcenné ako ja; neurobím to, pretože v tebe nevidím nič menejcenného – jedine ak to mám aj ja.”

Naša robota, ak sme ochotní, je zachytiť vznikajúci separáciu z pocitu “si iný ako ja”. A hneď v tom stom okamihu si uvedomiť, že sme rovnakí, a zrušiť tým odpor, ktorý sa v nás zdvíha. Miesto toho si uvedomíme, že “ty” i “ja” sme obaja vystavení v tomto okamihu situácii, ktorá bola pe nás stvorená, aby sme si uvedomili nejakú pravdu o nás.

Pamätajme si, že “tolerancia” je lož, pretože v nás vytvára pocit “ja”, ktoré je oddelené od toho, čo musí tolerovať. A kde je oddelenosť, tam niet lásky. Risknite to a otvorte sa tým, že sa odmietnete identifikovať s tými časťami z vás, ktoré sa vám snažia navravieť, že vzdorovať životu môže viesť k tomu, že nás život bude milovať. Popracujte na sebe a pochopíte najväčšie tajomstvo na Zemi: každý tu má pre vás nejaký darček – ak sa len odhodláte prijať ho.

Zdroj

9 thoughts on “Každý na svete má darček práve pre teba

  1. Ahojte všetci,
    tento článok sa mi naozaj veľmi páči.
    No nevedel by som ho/a neviem aplikovať do života.
    Ide o to, že – robil som jeden šport asi 11 rokov. Teraz som musel z toho kolektívu odísť (povedzme že už som bol na tú skupinu starý a musel som si ísť pohľadať nie detskú skupinu/súbor).
    Keď som ale prišiel do toho nového súboru, ostal som v šoku. Už to nebolo také nevinné ako s deťmi. Už tam boli 20 – 30 roční “mládenci” s ktorými mám pocit, že si neviem prehodiť jedného slova. Stále nadávajú, pijú, a jednoducho ich životné názory mi “nerobia dobre”. A nasilu sa musím usmievať, aby si niečo nepomysleli.
    Bol som teda donútený zmeniť šport. No stále ma to nejak ťahá aj tam, no aj do druhého toto nového športu. No to je jedno…. ja by som asi aj ostal v tom kolektíve, keby ale nebol tak, aký som opísal vyššie. Tak ako – mám tam byť nasilu? Premáhať sa a zbytočne sa na nich “obmedzovať ? Alebo radšej “odletieť” preč, inde.
    Alebo ja robím niečo zle? Mám sa “uvoľniť” – ako mi to oni vysvetlujú – a začať robiť to isté, čo oni? Som len mladý človek, čo si nevie užívať života? Neviem….. jenoducho rád trávim čas pri niečom inom. Ten šport by ušiel, no ten kolektív….. a taký istý, s malými obmenami je vo všetkých skupinách/súboroch tohto športu.
    Som ešte len dieťa…… (skoro 18 rokov) – a tak môžem ísť a by ť taký lahostajný ako oni? – a potom, možno niekedy v 50-ke začne žiť múdro? Alebo teraz……. ale ťažko nájdem kamarátov. Som smejko – no na ich vtipoch sa nesmejem.

    Teda – nemám ich tolerovať, ale prijať ich a ostať pri nich? Alebo odísť? No ide o to – aby som odišiel, musím si povedať jednu vec – som iný ako oni, nechcem žiť ako oni………… a tým vlastne začnem popierať článok vyššie. Musím sa vyhradiť vo vzťah k nim…… alebo nie? 😕

    A inak v predstihu – Šťastné Vianoce, prijemné sviatky, nech si oddýchnete, a povenovali sa tomu, čo máte radi.
    🙂

    Páči sa mi

    • Samuel,

      🙂 kaki na to. Toleruj. Cíť sa “iný”. Je to dané vývojom človeka – na začiatku života je ako dieťa bez hraníc ega, pri dospievaní si potrebuje nejaké hranice ega vyrobiť a dokázať sebe aj svetu, ale mal by to urobiť tak múdro, že sa s tými hranicami ega nezačne identifikovať – že stále bude vedieť, že jeho spôsob vnímania sveta je len jedna z možností – a nikde nie je písané, že je jediná správna.

      Ten článok je prerozprávanie a nie všetko by som povedala tak, ako to hovorí Guy Finley. Preto som tam doplnila to o silnej emotívnej reakcii. Keď nás niečo vytáča, je to signál o nás. Keď niečo vnímame, ale nevytáča nás to, je to signál o tom niečom. Všetko sa to odvíja od jedného ústredného: či potrebujeme mať svet presne podľa našich predstáv, aby sme sa v ňom cítili dobre. Ak áno, je to naša rozvojová potreba, pretože vtedy nie sme ochotní ani len pripustiť niečo iné než to, čo sme si sami vymysleli. Lenže tento svet je oveľa bohatší ako fantázia jedného jediného človeka… 🙂

      Ty sa pýtaj, čo chceš. Ak chceš robiť za každú cenu ten šport a nemáš inú možnosť než skupinu, kde sa cítiš cudzo, tak ju budeš musieť odtolerovať, lebo šport je pre teba prednejší. Nemusíš sa s nimi identifikovať. Proste ich len nezačni posudzovať, vezmi na vedomie, že aj takí ľudia existujú, a buď tam tak dlho, kým nebudeš mať iný záujem alebo inú príležitosť.

      Vždy sa riaď tým, čo je pre teba prednejšie, a kašli na to, čo hovoria iní. 🙂 Je len jedna jediná osoba, ktorá z tvojho života nemôže odkráčať a musí si ho vychlípať presne taký, ako ho namiešaš – ty sám. 🙂

      Pekné sviatky aj tebe. 🙂

      Páči sa mi

    • Samuel, neviem, či toto bude náplasť na tvoju boľačku a či som ja vôbec oprávnená takto tu ordinovať 😀 . Myslím, že na iných nás najviac štve to, s čím si nevieme rady vo vlastnom vnútri. Oni sú naša materializovaná (aj keď potláčaná) slabosť. Už to, že si ju uvedomujeme je prvý krok, aby sme ju prijali, spoznali a nechali odísť. Tým nemám na mysli, že by si mal teraz začať chlastať a flámovať 😆
      Nie si iný ako oni, oni sú tvoje zrkadlo. Len ty si vyberáš inú cestu. Nemusíš sa za to na seba zlostiť, ani sa za to hanbiť. Toto nie je moja alchýmia, je to len skúsenosť. nebojuj s veternými mlynmi, počkaj, kým vietor ustane. Nekrič, aby si v tom hluku začul svoj vnútorný hlas. On ti najlepšie poradí.
      Nech ti energia Vianoc prinesie mier.

      Páči sa mi

  2. alebo inak, ked to nejde, tak to prejde. Asi to netreba riesit nasilu. A je podla mna jedno ci si povieme, ano, emocionalna reakcia mi ukazuje ze mam problem v sebe, idem ho nasilu odstranit v sebe. Je to podla mna presne to iste ako keby sme ho chceli nasilu odstranit u druhych. Vdaka Bohu ze mame moznost niektore *chyby* si aj ponechat. Aj tie mame na nieco, nie vsetko treba za kazdu cenu odstranovat. Mozno nakoniec chyba ani nie je chyba. Je uvolnujuce nebyt dokonaly.

    Páči sa mi

    • ale zase na druhej strane, podla mna kazdy pokus sa ceni…asi netreba hned zdrhat ked mi niekto, ci nieco na prvy pokus nevonia…da sa skusit to i ono, ale ked nic, stale drzi jak hluchy dvere, az nas uz pomaly slak triafa, tak potom uz asi nic. ASI NE (to sa hovori u nas s takym uplne nechutnym vyrazom tvare ako debil, potom to zacne byt smiesne co je fajn vedlajsi efekt) bude musiet ostat drzat. u oboch. radsej akoby nas ozaj ten slak trafil. A toto bude po hopono pono tusim moja alternativna mantra 🙂

      Páči sa mi

      • 🙂 Myslím, že jediné, čo si treba vyriešiť, je v sebe – aby ťa už nerozčuľoval. Potom síce vidíš, že ešte furt to je ksicht, ale práve si prestala byť ksichtom ty a tak v tebe nevyvoláva “silnú emotívnu reakciu”. U mňa bolo napríklad dosť osviežujúce pochopiť, že moja “silná emotívna reakcia” nastávala vďaka tomu, že som sa kŕčovala, že “nie a nie a nie” 😳 Len čo som si povedala “môj príbeh – jej príbeh”, odrazu to dostalo dosť inú perspektívu a mne sa uľavilo. Lebo aj môj príbeh je len “príbeh”. 🙂 A po nejakom čase došlo k tomu, že síce som nezaplanula láskou nehynúcou, ale pochopila som, že tak ako ja aj daná osoba je len koliesko v súkolí a hoci nevidím význam, nejaký tam už len bude, inak by nebola. 🙂

        Páči sa mi

  3. Samuel, ja som mal podobné dilemy a stále ešte aj mávam. Je úplne jedno, či sa bavíme o sporte, politike, alebo o susedoch 😀 Opýtaj sa sám seba, čo vlastne chcem a prečo? Čo mi vadí a prečo?
    Ja som najprv pri týchto otázkach zistil, že chcem mať opäť pôžitok z hry, že ten mi najviac chýbal, jednoducho ma to v tom kolektíve prestávalo baviť. Všetci boli na vine. Neprihrávali mi, faulovali ma, mali fasa náladu, keď ja som bol vytočený, atď. 😀 Potom som si však uvedomil, že ostatní, ale moje pocity nezdieľajú. Oni sa bavia a majú omnoho lepšie pocity z hry – poniektorí. Niektorí z manšaftu odišli, lebo mali podobné pocity ako ja…jo, aj to je voľba. Ja som zostal, lebo som zistil, že veľa dôvodov, prečo sa tam necítim už tak fajnovo, je vo mne. Napr. odišla mi kondička a tak som nestíhal, tam to celé začínalo. Cesta to bola dlhá, až kým som ošetril dôvody, prečo odišla kondička. Trvalo to skoro 5r. a možno aj 6. Bol som tesne pred skoncovaním so svojou športovou “kariérou”, keď som našiel prvé odpovede. Potom sa mi vrátila kondička, ale stále som ešte nemal tú radosť z hry. Nechápal som, hneval som sa, nadával spoluhráčom… 👿 Lenže ja som bol zameraný len na svoje výkony. Chcel som excelovať…čo sa mi vlastne nikdy nedarilo, ale ja som to chcel 😆 Bol som opäť nešťastný. Nie už až tak ako pred tým, ale bolo to tu opäť 🙂 Potom som zistil, že ja sa už neviem vlastne hrať. Ja viem len súperiť…a trvalo mi ďalší asi tak rok, kým som sa znovu naučil HRAŤ basketbal :D.
    Spoluhráči, kolegovia, susedia sa nie vždy = priatelia, ale to neznamená, že s nimi pri HRE nie je zábava. V šatni to už je potom niekedy o inom, ale to tiež záleží iba od nás samých, o čom to je, resp. čo očakávame.
    Neznamená to, že máš byť ako oni (piť, nadávať na život), ale to neznamená, že sa s nimi nemôžeš dobre zahrať, resp. dobre porozprávať 😉 “Uvolni sa”, je vždy celkom dobrý začiatok, aspoň budeš mať čistú hlavu keď sa budeš rozhodovať.
    Ak máš športovať, budeš. Ak máš vymeniť manšaft, vymeníš ho – je to úplne jednoduché – hraj sa s tým 🙂

    Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.