Zlaté pravidlo

“Najprv si my utvárame postoje. Potom naše postoje utvárajú nás.” — Dennis Waitley

(First we make our attitudes. Then our attitudes make us.)

Prišlo mi newsletterom zo Simple Truths. Je to jedna z kapitol z knižky Maca Andersona The Power of Attitude. Volá sa Spomeň si na pravidlo #1… je zlaté:

Vyrastal som v Trentone, päťtisícovom mestečku na západe štátu Tennessee. Na tých 18 rokov života mám nádherné spomienky a mnoho ľudí v Trentone ma ovplyvnilo rôznymi pozitívnymi spôsobmi. Môj futbalový kouč Walter Kilzer ma naučil dôležitosť poctivej prípravy, disciplíny a sebadôvery. Môj učiteľ dejepisu, Fred Culp, je ešte stále tá najzábavnejšia osoba, ktorú som kedy stretol. Naučil ma, že zmysel pre humor a hlavne schopnosť smiať sa sám na sebe dokáže byť jedným z najväčších požehnaní v živote.

Ale mojím hrdinom bol môj otec. Naučil ma mnohé, ale úplne hore na zozname toho, čo ma naučil, stojí zaobchádzať s ľuďmi s láskou a rešpektom… žiť podľa Zlatého pravidla. Jednu presnú situáciu, kedy ma túto lekciu naučil, si pamätám tak ostro, ako keby to bolo bývalo včera. Otec vlastnil obchod s nábytkom a ja som ho chodil oprašovať každú stredu po škole, aby som si zarobil na vreckové. Jedno popoludnie som pozoroval, ako otec hovoril so všetkými zákazníkmi, ktorí prichádzali… majiteľ železiarstva, bankár, farmár, lekár. Na konci dňa, keď už otec zatváral obchod, prišiel smetiar vyzdvihnúť smeti.

Už som bol naštartovaný ísť domov a tak som predpokladal, že to otec vybaví v mihu oka. Ale mýlil som sa. Otec ho pozdravil v dverách a poriadne ho vystískal a hovoril s ním o jeho žene a synovi, ktorí mali tak asi pred mesiacom dopravnú nehodu. Vyjadril svoj súcit, pýtal sa, počúval, a potom znova počúval. Ja som poškuľoval na hodinky a keď chlapík nakoniec odišiel, spýtal som sa: “Oci, prečo si s ním strávil až toľko času? Veď je to len chlapík od smetí.” Otec na mňa pozrel, zamkol dvere obchodu a povedal: “Chlapče, potrebujeme hovoriť.”

Povedal: “Som tvoj otec a hovorím ti spústu toho, čo sa od otcov obvykle očakáva, ale ak si nezapamätáš nič z toho, zapamätaj si toto… Pristupuj ku každému človeku tak, ako by si chcel, aby sa pristupovalo k tebe.” Povedal: “Viem, že to odo mňa nepočuješ prvýkrát, ale chcem sa presvedčiť, že tentokrát tomu skutočne porozumieš, pretože keby si rozumel, nikdy by si sa nebol spýtal, čo si sa spýtal.” Sedeli sme v obchode a ďalšiu hodinu sme sa zhovárali o význame a zmysle Zlatého pravidla. Otec povedal: “Ak sa budeš v živote držať Zlatého pravidla, všetko ostatné sa obvykle ošetrí samo; ak sa ho držať nebudeš, tvoj život s vysokou pravdepodobnosťou bude veľmi nešťastný a celkom bez zmyslu.”

Pozrieť si knihu

Za seba: Je v tom obrovská pravda, ktorú sa teraz, na staré kolená, učím. V živote som sa k iným správala vždy lepšie ako k sebe samej. Odniesla som si to z domu, kde obaja rodičia sa k ľuďom správali ako k seberovným (a to aj k ľuďom celkom jednoduchým, ak si spomeniem na starú Cigánku Čaju s čibukom a hlasom ako puknutý hrniec)… ale ku mne sa vždy správali ako k dieťaťu. Rozkošnému, milovanému, ale halt… dieťaťu. Nerovnocennému.

A tak som vyrástla do toho, že všetci ostatní sú OK, len ja nie. A že sa musím snažiť a prispôsobovať a potom ma budú mať radi. (Rodičia, dávajte si pozor, ako zaobchádzate so svojím potomstvom; láska samotná nestačí; slobodné tvory sa vychovajú len tak, že im tú slobodu preddavkujeme. Vlastne všetko dobré im musíme preddavkovať, aby pochopili, že to v živote existuje a že je to cenné.)

Až po pár rokoch ezoterického motania sa v kruhu ma zdrapila moja operená rota a začala zo mňa robiť normálneho, rovnocenného človeka. Zmenili môj vzťah ku mne a tým vlastne zmenili aj môj vzťah k ostatným. (A niektorí “ostatní” začali okamžite pindať, čo za ksicht sa zo mňa stáva. 😛 Nuž, šajnálom, ale “to som tiež ja” 😉 ) Netvrdím, že dnes som príjemná; tvrdím, že sa ťažko nájde človek, ktorý by u mňa nebol na začiatku dostal doložku najvyšších výhod a na ktorého by som dnes pozerala “zvrchu” bez toho, aby sa o to bol postaral on sám. 🙂

A vlastne si ani neviem spomenúť, či na niekoho ešte pozerám “zvrchu”… Keď anjeli dokázali narábať so mnou ako s rovnocennou, kto som ja, aby som s inými narábala inak? (Teraz klamem. 😛 Ešte stále sú ľudia, ktorých “nemusím” – ale len preto, že hlboko podliezajú to, čo si myslím, že by boli schopní dosiahnuť (čiže moju latku 😉 ). Ale je to ich rozhodnutie a keď podliezajú, asi je to pre nich z nejakého dôvodu vyhovujúce. Pre mňa nie. 🙂 Ale veď tiež si nemusím naťahať do “svojho príbehu” každého, ta ňe? 😉 )

A to je druhá časť môjho zistenia: ak sa začneš ku všetkým  správať tak ústretovo, akú ústretovosť od nich očakávaš, zopár ľudí z tvojho života automaticky vypadne, pretože pre nich v ňom už nebude dobrá “živná pôda” – už nebudú dostávať obdiv alebo hnev alebo zúfalstvo, ktoré tak veľmi potrebujú, aby sa cítili “nažive”. Myslím, že sa uľaví obom stranám – nám rozhodne a im… no, asi tiež nie sú radi konfrontovaní s tým, že ich spôsob nemusí byť jediný platný! 🙂

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.