Dostala som nový článok od Ricka Hansona. (A medzičasom došli aj knihy; bude sa čítať. Raz. Niekedy. Inokedy. 😕 ) Vždy, keď som popisovala svoj typ človeka (podľa typológie DISC), používala som pesničku od Robbie Williamsa Feel: “There’s a hole in my heart, You can see it in my face, It´s a real big place…” (alebo tak nejak; je to z pamäti). Používala som ten obraz “diera v srdci”. A dnešný článok Ricka Hansona sa volá… Zaplň svoju dieru v srdci.

No uznajte; nemohla som inak. 🙂

Takže tu stručne (alebo nie až tak) z článku:

Ako vyrastáme a dospievame, všetci máme normálne potreby bezpečia, zmysluplnosti a lásky.

Napríklad sa deti potrebujú cítiť v bezpečí, dospievajúce deti potrebujú posilňovať pocit nezávislosti, mladí dospelí sa potrebujú cítiť atraktívne a ako vhodný objekt pre romantickú lásku. Keď tieto potreby napĺňajú rôzne “zdroje” – napr. rodičovská starostlivosť, dôvera učiteľa, láska spolužiaka – pozitívne zážitky z takéhoto naplnenia sa stávajú súčasťou implicitnej pamäti a stávajú sa zdrojom pocitu spokojnosti, vyváženosti, odolnosti, sebahodnoty a šikovného konania (takého, ktoré vedie k želanému výsledku). Takto by malo fungovať zdravé psychologické prostredie.

Ale veci sa nedejú vždy týmto spôsobom… V živote väčšiny ľudí niekedy prísun potrebných “živín” je biedny, riedky a nestály, a to aj vtedy, keď neboli týraní, nezažili výrazné traumy alebo iné zlé správanie. Možno rodičia mali práve starosti s chorým súrodencom alebo si vybavovali vzájomné spory a konflikty, možno sa rodina často sťahovala a ťažko ste uzatvárali priateľstvá s inými deťmi, možno stredná škola bola viac než len obvyklá nočná mora, možno potenciálny objekt vašich túžob nemal záujem, možno ste nastúpili na miesto, ktoré by ste nepriali ani svojmu nepriateľovi… proste obvyklý “život”.

Ak sa nám náš prísun “živín” takto zriedil, zanecháva to v nás pocity nedostatku alebo deficit v našich vnútorných zdrojoch. Hanson si spomína, že na škole bol o rok-dva mladší ako jeho spolužiaci a to v ňom vyvolalo pocit, že neprináleží k nim a že si ho necenia, čo mu zas podkopalo sebadôveru a pocit sebahodnoty až do dospelosti. Neprítomnosť “dobrých vecí” má prirodzené následky.

A rovnako má následky prítomnosť tých menej dobrých vecí. Keď na nás osud udrie (straty, zlé zaobchádzanie, odmietnutie, opustenie, nešťastie alebo trauma), tieto údery zanechávajú rany. Rany sa niekedy celkom vyhoja, obvykle vďaka bohatému prísunu “živín”, ale často sa nevyhoja a nechávajú v nás uzavreté kapsičky emocionálnej bolesti ako hnis pod chrastou a pôsobia na náš ďalší život ako doživotné krívanie následkom zlomeného členka, ktorý sa nikdy celkom nezahojil.

Nedostatok niečoho alebo rana zanechajú “dieru v srdci”, ktorá sa ešte prehĺbi, ak pôsobia súčasne a jedno posilňuje druhé. Hanson rozpráva o tom, ako ho odmietla lokálna kráska na škole. Bola to v podstate prkotinka, ale keď sa to spojilo s rokmi sociálnej izolácie, úder dopadol zvýšenou silou a on sa cítil tak zle, že by najradšej ešte dlho po tom chodil domov kanálom.

Čo môžeme urobiť s našimi ranami? Každý ich máme; to je realita. Niekedy ich vyhojí samotný život a čas, ktorý od udalosti prejde, pretože nám poskytne potrebný odstup a ukáže nám, že sme svoju situáciu z vtedajšieho ústrku do dneška podstatne vylepšili. Je to ale pasívny proces a niekedy nestačí spoľahnúť sa, že veď “život to raz vyhojí” – niekedy to trvá pridlho, nejde do dostatočnej hĺbky alebo tomu hojeniu nejaká súčasť chýba.

Potrebujeme aktívne zaplátať dieru v našom srdci. Ale ako?

Je to v zásade jednoduché: začneme naberať dobré zážitky, ktoré sa zameriavajú presne na oblasť, v ktorej máme rany alebo cítime deficity. Je to ako u námorníka so skorbutom: potrebuje vitamín C, nie vitamín E, aby sa vyliečil. Ak sme sa napríklad v detstve cítili chránení a nezávislí, aj keď nám pocity ochrany a nezávislosti v dospelosti budú príjemné, nepomôžu nám s tým, čo sme v detstve vnímali ako nedostatok. Ak sme sa cítili odstrčení a neprijímaní rovesníkmi, nepomôže nám to, že nás rodičia mali radi.

Preto je dôležité vedieť, čo presne je náš vitamín C (a niekedy potrebujeme aj viac ako len jeden vitamín), ktorý nás vylieči. Možno to už vieme a možno nie. Tu je zopár pomocných otázok:

• V čase, keď došlo k poraneniu, čo by bolo celú situáciu zvrátilo?
• Po čom dnes túžime?
• V akých podmienkach sa cítime skutočne šťastní a dávame zo seba naše najlepšie?
• Aké zážitky upokojujú a odstraňujú hlboký hlad v nás?

V nasledovnej tabuľke je zhrnutie niektorých hojivých skúseností: “vitamíny” zamerané na určité poranenia a nedostatky, zoskupené podľa troch motivačných systémov nášho mozgu:

Len čo si vyjasníme, ktoré psychologické vitamíny potrebujeme, je zvyšok pomerne jednoduchý:

• Vyhľadávame v živote tieto vitamíny a urobíme všetko, čo vieme, aby sme ich dostali viac alebo aby sme ich posilňovali a rozvíjali a nabaľovali. Chodíme po svete s očami otvorenými a vo všetkom, čo sa udeje, hľadáme signály toho, čo potrebujeme ako “vitamín”. Ak sme outsideri, beháme po svete a vyhľadávame situácie, kde máme pocit, že nás nejaká skupina uznáva, a vyhľadávame skupiny, kde by sme mohli mať spoločné názory a dostali teda od nich uznanie.
• Vitamín, čo potrebujeme, je skúsenosť/zážitok, nie udalosť. Ak vyhľadávame situácie, kde sme chránení, tak na to, aby sme sa cítili  v bezpečí, spolupatriční a hodnotní.  Takýto pocit nám dáva možnosť vychutnávať si ho aj v iných podobných situáciách a  tým aj nádej. Ak na zaplátanie diery v našom srdci potrebujeme napríklad pocit, že sme dôležití pre iných, tak môžeme vyhľadávať signály, že iní nám prajú, nech už je to úsmev niekoho, kto nám predáva v stánku hot-dog, povzbudenie kolegu alebo objatie milovanej osoby; môžeme si pripomínať všetkých tých ľudí v našom živote, čo nás dnes či v minulosti mali radi a vedeli si nás oceniť; môžeme priateľa(ku) požiadať, aby nás objali a podržali aspoň chvíľku; môžeme začať vyhľadávať bližší kontakt s ľuďmi, ktorí sú od prírody srdečnejší a ochranárskejší a podobne.
• Uspokojme sa so sústom koláča, ak ho nemôžeme dostať celý. Alternatíva je totiž nemať z koláča vôbec nič… a to nie je vlastne pre nás alternatíva! Ak napríklad skončíme v robote ťažký projekt, sústreďme sa na pocit, čo všetko sme zvládli, a nešpekulujme o tom, čo sme mohli urobiť lepšie. Alebo hoci v skutočnosti hľadáme romantickú lásku, otvorme sa priateľovi s ľudským, teplým srdcom, nech aspoň trochu láskavosti dostaneme do nášho života.
• Potom si všetko to dobré v danej situácii vychutnajme, vybahnime sa v tom dobrom pocite 10 a viac sekúnd v kuse a precíťme, ako sa do nás kotvía a poskytuje nám to, čo sme potrebovali.
• Dôverujme tomu, že zakaždým, keď to urobíme, budujeme nové neurónové prepojenia v našom mozgu, ktoré nám ten pocit sprístupnia, keď ho budeme potrebovať. Bude to ako stavať mrakodrap z malých tehličiek – ale zakaždým, keď sa v pocite vybahníme, pridali sme jednu ďalšiu tehličku a stena sa vyšplhala o pár centimetrov vyššie. Takýmto spôsobom sa postupne dá zaplniť aj skutočne obrovská diera v srdci!