Odhŕňajúc si prameň vlasov z tváre pri pofukujúcom chladnom vetre vyšla z domu a podišla k otvorenému priestoru na záhrade. Zahľadela sa do plápolajúceho ohňa a mierne si povzdychla. Pohľad na žiarivé plamene obnovoval tok jej krvi, zahrieval ju niekde na dne duše a odvracal myseľ od holých stromov v záhrade a šedého, studeného neba. Našťastie výhľad k susedom a na cestu zakrývali vždyzelené kríky a ihličnany – v neskorý večer posledného októbrového dňa sa síce nedalo očakávať vonku veľa ľudí, ale nebezpečenstvo, že bude zahliadnutá a osočená z čarodejníctva bolo stále veľmi vysoké. Radosť zo Samhainu bolo ako vždy pri každom sabate kalená strachom z možných následkov.

Samhain. Sabat, ktorý otvára možnosť osláviť cyklus smrti a znovuzrodenia. Čas, kedy je hranica medzi našim svetom a záhrobím tak tenká, že je vhodný čas spojiť sa s mŕtvymi predkami a uctiť si ich. Ona sa dnes v noci osamote chystala na rituál oslavy cyklu smrti a znovuzrodenia. Ako sa rituál blížil, ostávala pokojnejšia, sústredenejšia. Vedela, že nie je vhodné prekračovať hranice pozemského sveta v nervozite.

Postupne si nevšímajúc prenikavý chlad, nakreslila si na zemi pri ohni svojim rituálnym nožom ochranný kruh, v ktorom bude sústreďovať pozitívnu energiu. Po obvode kruhu do každej štvrtiny položila sviečku. Zelenú, ktorá predstavuje zem na sever. Žltú – vzduch – na východ, červenú spájanú s ohňom na juh a modrú , ktorá sa asociuje s vodou, na západ. V strede už mala pripravený malý oltárik zo staršej skrinky. Pri ňom na zemi ležali nachystané pomôcky – biela a čierna sviečka, čierna, červená a biela stužka v rovnakej dĺžke a rozmarín. V čoraz hlbšom sústredení z vrecka vybrala malú sviečku, zapálila ju od ohňa a v smere hodinových ručičiek išla po obvode kruhu, zapaľujúc ňou postupne štyri sviečky. Vždy keď zapálila jednu zo štyroch sviečok, poprosila sily a ochrancov, ktorí sa spájajú s každým elementom, o pomoc pri rituáli. Pri vetre prosila o pomoc sily múdrosti a vedomosti, pri ohni sily vôle, pri vode sily emócií a pri zemi sily výdrže a odolnosti. “..v dokonalej láske a dôvere. Vo svetle a Božej láske“, potichu opakovala koniec každej prosby.

V diaľke zaštekal pes a ozvali sa nejaké hlasy. Ona sa však už nedala rušiť – kruh bol uzatvorený a obrad sa mohol začať.

Na oltár položiac rozmarín, v duchu spomínala na mŕtvych. Na matku, ktorá zomrela nie tak dávno, na otca, ktorého poriadne ani nepoznala. Spomínala aj na ostatných mŕtvych predkov, ktorí tu boli pred ňou a prešli cez závoj do posmrtného života. „Nezabudnem na vás. Spomínam.“ Spomínala aj na svoje mŕtve dieťa, ktoré stratila skôr, ako stihlo prekročiť prah pozemského života. Cítila, že sú všetci pri nej a usmievajú sa na ňu.

Už nevnímala chlad. Vietor ustal a pri ohni, ktorý sa už stával pahrebou, bolo ešte príjemne. Obrátiac sa na sever potichu hovorila: „Sever je miestom chladu a zem je tichá a tmavá. Duchovia zeme, vítam vás a viem, že ma prijmete po smrti.“Potom sa obrátila tvárou na východ a vravela: „Východ je miestom nových začiatkov. Duchovia vzduchu volám vás vediac, že ma budete sprevádzať, keď budem opúšťať tento svet.“ Smerujúc na juh vyslovila potichu: „Juh je miestom slnka a ohňa a plamene nás sprevádzajú cyklami života. Duchovia ohňa, vítam vás vediac, že ma transformujete na smrť.“ Nakoniec sa obrátila na západ a povedala: „Západ je miestom podzemných riek a more je nikdy nekončiacou vlnou. Duchovia vody, vítam vás a viem, že ma odnesiete cez prílivy a odlivy môjho života.“ Zažala čiernu sviecu. „Koleso roka sa otáča opäť a cyklus prechádza do tmy“. Zažala bielu sviecu: „Na konci tmy príde opäť svetlo. A keď príde, budem ho opäť oslavovať.“ Potom zobrala do rúk tri kusy stužiek, zväzujúc ich a hovoriac: „Biela pre život, čierna pre smrť, červená pre znovuzrodenie. Zväzujem vás, aby som stále spomínala na tých, ktorých som stratila.“

Ako klas čo zrnom bol, zrná zarodí, Všetko čo zomrie, znova sa narodí. Ako kvet čo zo semena zo zeme vyženie, Slávime život, smrť a znovuzrodenie.

Rozmýšľala nad cyklom života, smrti a znovuzrodenia. Nemá jej syn oči jej mŕtveho otca, svojho deda? Narodil sa po jeho smrti, ale keď sa malému pozrie do očí, vidí tam otcovu zádumčivosť a niekedy neústupčivosť.

Striaslo ju od zimy. Rituál už pomaly končil, bolo po polnoci a prvý novembrový deň už začal svojou temnou fázou. Ukončila obrad, zrušila ochranný kruh a pozbierala pomôcky. Ešte uhasiť pahrebu a rýchlo dovnútra. Keď vkročila do domu, unavene zívla. Stužky položila na stolček v pracovni a počula pípnuť esemesku. S úsmevom si prečítala správu od muža: „Malý spí, celý deň sa teší na Halloween, u našich všetko v poriadku. Dúfam, že si si od nás oddýchla na nejakej dobrej párty. Cmuk.“ „Všetko ok, ľúbim vás.“, odpísala. „Snáď ma nikto nevidel pri obrade. Na malom meste by ma snáď boli schopní ešte upáliť“, pomyslela si. Potom svetlo v dome zhaslo.