Zasa som si vytiahla jednu z kníh Pemy Chödrön, tentokrát The Places That Scare You (Miesta, čo nás desia). Keď som Chödrönovú čítala naposledy, tak som sa vlastne oboznamovala s budhizmom. Vtedy mi Gabriel parádne navrčal, pretože mi radil nečítať to a keď som sa neskôr pokúsila niektoré budhistické postoje dostať do svojho života, dobre som si natĺkla držku a on to s celkom nearchanjelskou škodoradosťou výdatne a dôkladne komentoval. 😕 Tak keď som teraz siahla po knižke, pre istotu som sa šla pýtať, či môžem. Prekvapilo ma, že nenamietal. Ale stačilo pol hodiny čítania a pochopila som, prečo nenamietal – budhizmus mi už ani náhodou nehrozí. Možno ako učenie je fajn, ale to, čo čítam v Chödrönovej, mi znie ako kázania našich kamarátov krišnistov – pomenovávanie bez vysvetlenia a ak je nejaký pokus o ilustráciu, tak je plytký až strach. Pokúsim sa to ako-tak spracovať, pretože by bola hanba natrafiť na knižku, z ktorej sa nedokážem vôbec nič naučiť. 😦
No, a keď už som sa tak pekne posťažovala 😉 , idem na tému, ktorú sa chystám už pár rokov spracovať a nejako som sa k tomu nedošišmala – tonglen.
Tonglen poznám ako budhistickú metódu vysporadúvania sa s negatívnymi zážitkami/situáciami. Je to taká verzia ezoterického “posielania lásky”, len pre mňa má tú výhodu, že ma z toho netriafa šľak ako z toho večného (a často len proklamovaného) “posielania lásky”. (Kto to robíte skutočne od srdca, nechcem sa vás týmto dotknúť. Vás nie; všetkých tých ostatných v pohode.)
Chödrönová hovorí o tonglene ako o jednej z budhistických bodhichitta praktík: bodhi vraj znamená “otvorenosť” a chitta (čita) značí “prístup”. Bodhichitta by potom mohli byť praktiky udržiavania sa v otvorenosti alebo niečo také; ako nebudhista hovorím len to, čo som si z toho vybrala.
Tieto praktiky sú určené na to, aby nás naučili cítiť porozumenie/súcit a láskavosť. Tonglen po tibetsky vraj znamená “posielať a prijímať” a vzťahuje sa k našej ochote nasať do seba bolesť a utrpenie vlastné alebo iných ľudí a vysielať všetkým šťastie.
Tonglen sa praktikuje rôznymi spôsobmi, ale podstata zostáva rovnaká: vdychujeme to, čo je bolestivé a nežiadúce s úprimným želaním, aby sme sa my alebo iní oslobodili od bolesti a utrpenia. (Neviem, prečo budhisti musia tak tvrdošijne trpieť. Tento svet je úplne úžasný; nevedia, o čo prichádzajú!) Pri tomto pracovaní s dychom sa oprosťujeme od príbehu ako takého a pracujeme len so základnou energiou, ktorá je v situácii obsiahnutá. Cítime túto energiu. Otvoríme myseľ i srdce pre čokoľvek, čo príde. Pri výdychu posielame navonok úľavu od utrpenia spolu s prianím, aby sme my i ostatní boli šťastní.
Tak túto lekciu ma naučil Gabriel. Bola nejako podobná, hoci nie až taká spirituálna ako tá budhistická 😉 : vyvolal situáciu, v ktorej mu nebolo dobre (lebo nevedel, ako sa to cíti) a potom ju podrobne, bez predpojatosti skúmal, obracal z boka na bok a kašlal na to, že mu nie je dobre… hlavná vec, že sa mohol poučiť. (Čo bolo horšie, on kašlal aj na to, že v týchto situáciách nebolo dobre ani mne. Než som došla na to, že mi to nerobí naschvál, ale sa tak učí, prešlo hodne času. Ale potom som to odpozorovala a zistila som, že s týmto prístupom nič na svete nie je také hrozné – pretože to neberiete ako osobné príkorie, ale len ako lekciu “čo ak…?”)
Výhoda je taká, že keď sa do nepríjemnej energie ponoríme, strácame z nej hrôzu. Taoisti tomu hovoria “staň sa bolesťou bolesti”. Ponor sa do svojej bolesti, prestaň byť jej obeťou a začni ju rozkladať zvnútra presne tak, ako ona rozkladá teba. (Ja sa vlastne vôbec nečudujem, že moja pomstychtivá nátura zakotvila kedysi práve pri taoizme. 🙂 )
Formálna technika tonglenu má štyri etapy: najprv sa vnútorne otvoríme pre čokoľvek, čo príde, potom nadýchneme klaustrofóbiu a vydýchneme otvorenosť, potom sa naladíme na primárnu energiu situácie (nie na “príbeh” o situácii), vdýchneme nežiadúce a vydýchneme úľavu a v poslednej etape túto úľavu rozšírime na všetkých, ktorí sa boria s podobným pocitom.
Prvý krok je otvoriť sa. Znie to ľahko, ale veľmi ťažko sa to jednak popisuje a jednak robí. Mne k tomu pomohla jedna pesnička od Alan Parsons Project – Old And Wise (hodím ju dole na záver článku). Doslova sa v nej spieva: “bitter words that tossed and blew me like autumn winds will blow right through me” (trpké slová, ktoré mnou zmietali a ničili ma, budú cezo mňa duť ako jesenný vietor). Spojila som si to s obrazom, ako stojím na kopci, fučí o dušu spasenú, ale ja nie som pevné telo, ale len taký plot z deravých tvárnic a tak sa vietor nemá do čoho zaprieť a duje priamo cezo mňa bez toho, aby mi niečo robil… Vždy, keď potrebujem maximálnu otvorenosť, zaspievam si v duchu túto vetu, predstavím si tvárnicový plot a ak sa dá, rozpriahnem ruky a cítim, ako situácia prechádza cezo mňa – a ilúzia “priepustnosti” je dokonalá. Ak chcete, použite moju techniku alebo si nájdite nejakú, ktorá vám bude fungovať lepšie, ale nezabudnite si ju ukotviť. Moja kotva je pieseň a obraz (a pohyb). Vaša môže vyzerať celkom inak.
Otvorenosť je podľa Chödrönovej otázka dôvery v život a jeho energiu. Ja to vidím tiež tak nejako – odkedy som sa dokopala dôverovať anjelom, začala som byť oveľa otvorenejšia. Je to ten stav, že síce neviem, prečo to je tak, ako to je, ani na čo to je dobré a prečo je to taká debilina, ale nejaká múdrejšia hlava rozhodla, že to bude tak a ja to nespochybňujem, len čakám, čo z toho vylezie. (Ďalšia z Gabrielových lekcií. Možno sú anjeli nakoniec budhisti. 😉 Len nechápem, prečo potom neschvaľujú to trpenie. 😛 )
“Táto energia je dynamická, neuchopiteľná, stále v toku. Takže náš výcvik je v tom, vždy predovšetkým spozorovať, kde ju blokujeme alebo sa ju snažíme zadržať či zastaviť, ako nám tuhne telo a myseľ. Potom sa učíme poľaviť, uvoľniť a otvoriť sa energii bez interpretácií alebo posudzovania.”
Takýmto spôsobom sa učíme vzdávať našich pevných predstáv a a presvedčení a učíme sa meniť zabehané a zažité postoje. Uvoľňujeme tým priestor pre čokoľvek, čo príde. Tu si spomínam na Rishana B. a jeho riadenú meditáciu, kde viedol k tomu, aby sme pri výdychu sledovali, ako z nás odchádza vzduch a zanecháva po sebe prázdne miesto – a potom sme to prázdne miesto spojili s prázdnym miestom okolo nás. Keď takto pri tonglene nadychujeme biedu a utrpenie, nenadychujeme ho vlastne do svojho vnútra, ale do tohto prázdneho, uvoľneného priestoru, ktorý je v nás i mimo nás (to je ten môj tvárnicový plot, pozostávajúci hlavne z dier a prázdneho priestoru). Potom vyšleme zo seba pre ostatných skúsenosť, aké je to mať slobodnú, nespútanú myseľ a srdce.
V druhom kroku nadychujeme vlastnosti klaustrofóbie: ťažké, husté, horúce. Môžeme si klaustrofóbiu predstaviť ako uhoľný prach alebo hustú žltú hmlu. Vydychujeme vlastnosti priestoru: svieže, ľahké a chladné. Môžeme si ich vizualizovať napríklad ako mesačné svetlo, slnko ligotajúce sa na vodnej hladine či farby dúhy.
Tieto vlastnosti vdychujeme a vydychujeme nielen nosom a ústami, ale celým povrchom tela, každým jedným pórom. Robíme to tak dlho, kým sa pocity a dych nezosynchronizujú. Neuprednostňujeme pritom ani nádych, ani výdych – oboje by malo byť v rovnováhe.
V treťom kroku potom toto dýchanie robíme za niekoho iného – nadychujeme jeho bolesť a vydychujeme úľavu.
Keď robíme tonglen pre niekoho iného, rozširujeme tým naše na nás sústredené a obmedzené vnímanie, ktoré nám obvykle pôsobí také problémy. Uvoľňovaním tejto koncentrácie na seba sa dostávame bližšie k láskavosti ducha. Je to tým, že ako robíme tonglen pre niekoho iného, oslovujeme tým súčasne strachy a bolesti schované niekde v našom vnútri, o ktorých možno ani netušíme – a uvoľňujeme ich tiež. Takže keď robíme tonglen pre iných, pomáhame tým aj sami sebe. Je to ako s reiki liečením – keď niekomu dávame reiki, tým, že cez nás reiki preteká, lieči aj nás. 🙂
Niekedy nevieme, aký pocit máme pri vydychovaní posielať. Môžeme použiť aj niečo veľmi všeobecné – priestrannosť, uvoľnenosť, úľavu či láskavosť. Chödrönová popisuje ženu, ktorá robila tonglen pre svojho schizofrenického otca. V pohode nadychovala s cieľom oslobodiť ho od trápenia, ale mala problém s tým, čo vydýchnuť. Nakoniec po mnohých pokusoch mu začala pri výdychu posielať šálku kávy – jeho obľúbený pamlsok. 🙂 Takže aj takéto “výdychy” dokážu pomôcť; kreativite sa medze nekladú.
Ak robíme tonglen pre určitú osobu, vždy ešte pripájame aj štvrtý krok – rozširujeme naše porozumenie a súcit na všetkých s podobným problémom.
Tonglen sa dá použiť na ľudí, zvieratá, situácie – všade, kde sa stretávame s nešťastím a bolesťou. A je dobré si z toho spraviť priebežnú rutinu a nečakať do večernej meditácie.
Ja nerobím presne tonglen, ale robím niečo podobné – a robím to, odkedy si dokážem spomenúť. Vždy som pre iných fungovala ako “bútľavá vŕba”, ktorej sa pribehli posťažovať, ona to do seba všetko nasala, oni odbehli a vŕba zostala sama s celým tým balastom a musela si vymyslieť, čo s tým. Spočiatku som to strašne prežívala a žila som viac životy iných ľudí než svoj vlastný. To bol pravdepodobne aj začiatok mojej kodependencie. Neskôr som začala v zážitkoch ľudí hľadať nie tú emóciu, ale tú ľudskú sprostotu, ktorá k danému prežívaniu viedla – a získala som potrebný odstup a dokonca ešte aj poučenie pre vlastný život. Ešte som bola súcitná, ale už nie zaangažovaná.
Potom začali moje “anjelské etudy”. Keďže som o anjeloch vedela lautr nyšt, keď som s nimi začínala, zohnala som si encyklopédiu anjelov a tam som si o nich čítala. Samozrejme, s kresťanským biasom a všetkým. 😕 A tam boli vojny v Nebi, diabli, niekto špitol nejakú nejapnosť, Otec s ním vybehol a potrestal ho, pár ksichtov vyrazil a vymietol s nimi všetky kúty… a mne ich prišlo ľúto. Považovala som Otcovo správanie za absurdné, kruté a nepatričné. A rovnako anjeli zametali aj so mnou. Nakoniec som sa dostala do bodu, kedy som bola presvedčená, že už ma zabalili do hajzláku a spláchli a tak nemám čo stratiť – a pobrala som sa za tými “odsúdenými” a urobila som jediné, čo som urobiť dokázala: prebrala som ich vinu na seba a ich som od nej očistila. Bolo mi jedno, čo so mnou bude – v tom čase som bola na lopatkách a totálne porazená. Tak som mohla byť miesto nich rovnako dobre potrestaná ja a oni sa mohli po dlhom čase vrátiť domov.
Anjeli najprv len pozerali, čo to stváram, keď som im prvého takéhoto “ksichta” doviedla domov. Nebavila som sa s nimi; správala som sa ako zabalená do hajzláku a spláchnutá. Ale potom, po nejakom treťom prípade, som odrazu dostala nápoveď, koho mám ísť “spasiť” ako ďalšieho… 🙂 A odrazu som bola pre nich znova zaujímavá a pekne ma z toho hajzláku vymotali a dali späť na policu. 🙂
Táto funkcia mi zostala a z času na čas sa mi niekto ozve, aby som mu pomohla. Niekedy cez ouiju, kde som podvedome urobila to isté a svoje spolubosorky vydesila na smrť tým, že na seba preberám hriechy iných. Neskôr som písala o Espeasovi a moja zatiaľ posledná “veľká ryba” bol Lunkoteopmoni, ale ten bol na mňa príliš ťažký a Gabriel povedal, že ho preberá on. Ja som len musela Lunkoteopmoniho “ukecať”, aby bol ochotný spolupracovať, a potom som z hry vypadla. Ale už je to v pohode, už som s Lunkoteopmonim hovorila “po” a je síce ešte stále menej vraživý ako zvyšok, ale už je kamarát a zvyká si, že už nie je sám. 🙂
Takže zdá sa, že fungujem ako nejaká “nebeská stoka”. 😕 No, mohlo to byť aj horšie… nemuselo tam byť to “nebeská”. 😛
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor