Keď sa Buddhu ktokoľvek pýtal, čo má robiť, aby nebol chamtivým, aby nebol žiadostivým po peniazoch či sexe, aby sa viac nehneval, vždy odpovedal rovnako. ” Prineste do svojho života vedomie” Jeho žiak Ánanda bol však stále viac zmätenejší z tohoto prístupu a tak sa ho raz opýtal. ” Si veľmi zvláštny. Ľudia predsa za tebou chodia z rôznymi “chorobami” no ty im stále predpisuješ rovnaký liek. Prečo to robíš?” No Buddha mu odpovedal. “Áno. Ich “choroby” sú rôzne. Presne tak ako sen tisíc ľudí je rôzny. Ak tých tisíc ľudí zaspí, bude sa im snívať tisíc rôznych snov. No jediný spôsob, ako sa zbaviť sna, je prebudiť sa.”
Rozmýšľala som nad významom tejto “súkromnej” debaty. A v mysli sa mi vynorili rady od troch mužov. Prvá rada znela. 
” Prečo sa dívaš na situáciu ako keby ťa tá situácia tvorila? Je to len situácia. Je to ako film. A ty sa predsa nenecháš vtiahnuť do deja filmu. Prišlo by ti to hlúpe. Tak to nerob ani v živote. Ak sa ocitneš v akejkoľvek situácii, predstav si, že si iba v kine. A tak ako v istom momente film začne, tak aj v istom momente film skončí. Je to prosto prirodzený vývoj. Rozdiel je len v tom, či sa necháš vtiahnuť do deja, alebo nie.” – druhá rada znela
” Prečo si myslieť, že niekomu prekážame. Stačí len troška poodstúpiť a potom sa vedomo rozhodnúť.” – 🙂 – tretia rada znela
“Ty predsa vôbec nemusíš veriť v existenciu. Stačí, že existencia verí v teba.”
Všetky tri rady sú pre mňa nesmierne cenné. Pretože, všetky v sebe nesú jedného spoločného menovateľa. A to je vedomie. V spojení s buddhovým príbehom to dáva obrovský význam. No dobre. Ako si toto všetko vysvetľujem ja?
Prvá rada sa týkala “môjho” prístupu k životu, alebo lepšie povedané k situáciam, ktoré ma v živote občas povedzme “lámu”. Schopnosť “nereagovať” je dobrou. Ale? Ak človek ( teda ja 😛 ) má takú povahu, ktorá mu jednoducho nedovolí nereagovať, je to občas dosť ťažké, veru 😛 🙂 Ako také nereagovanie chápem ja? Ešte pred polrokom by som povedala, že to je o nevstupovaní medzi napr. dve rozvadené strany. 🙂 Ale to mne zasa moja “spravodlivá” povaha tento prístup nedovoľuje. Prosto musím si povedať svoj názor, aj keby čo bolo. No až pri rade od môjho priateľa, či učiteľa, či kto to vlastne je, som pochopila, že schopnosť nereagovať, vlastne po nás toto reálne nežiada. Správať sa v sporných situáciach, ako keby sme neboli súčasťou jedného celku vnímam ako ignoráciu. Ignorovať situáciu a to v zmysle slova ignorovať nie je príliš šťastnou voľbou, pretože to ukazuje na podľa mňa dva protipóly. Som príliš múdry, alebo prihlúpy. A týmto ignorantským spôsobom vlastne činíme akési triedenie, ( teda hodnotenie) No vstúpiť trebárs do debaty a zachovať si odstup je už úplne niečo iné. A toto je presne tá prvá rada. Treba vedieť, ako v tej ktorej situácii reagovať. Teda lepšie nereagovať. V indii na toto majú svoj výraz, činný v nečinnosti. Byť pozorovateľom vo vlastnom živote je asi to najzákladnejšie čo by sme mali vedomo prijať. Prosto sa nenechať povláčiť situáciou. Teda? Napr. niekto vás naštartuje. No ak si uvedomíme, že ten niekto je len niekto a nie príčina “naštartovania sa”, že vlastne hnev nosíme v sebe, nie je dôvod reagovať na to naštartovanie sa ako výbuch sopky.
Tuto naviažem na druhú radu. Prečo si myslieť, že prekážame? Stačí predsa len poodstúpiť a vedomo sa rozhodnúť. V tej klasickej scéne, keď nás “niekto” naštartuje je priam nutné, troška poodstúpiť a zistiť či nám tá situácia, či tá osoba, ktorá zdanlivo to naštartovanie vyvola za to stojí. Nie v zmysle, nestojíš mi za to. Si hlupák, či si mudrc. Nie! Toto nehovorím. Pretože takýto postoj je už triedenie, hodnotenie a to nikdy neprinesie žiaden osoh. Ja hovorím o vedomom rozhodnutí sa, postaviť sa k tej situácii čelom, ale zároveň akokeby sme boli len diváci v kine a sledovali film na plátne. Tam by sme predsa nehrešili herca za to aký je to blázon, keď to a to hovorí. Tam akosi prirodzene chápeme, že je to len úloha. Je to len sen. Tam chápeme, že si ten herec iba robí to čo mu predpísal scenárista. Jeho úloha nemá v realnom živote s ním nič spoločné. Tak prečo potom nereagovať aj v reálnom živote na všetky situácie, či životné lekcie len ako na príbeh? Je to predsa tak jednoduché. Nereagovať v situáciach pod vplyvom emocií je dosť dôležité. Všetko je len prostá energia. A ak emócii pridelíme istú energiu, dáme tomu moc a silu, ktorá sa v konečnom dôsledku vráti znova len len k nám. ” Kto seje vietor, zožne búrku?” 🙂 ( či ako je to porekadlo, teraz sa mi hodila táto verzia 🙂 ) No toto ale predsa vôbec neznamená, že nemáme reagovať. Práve naopak. Povedať si k tomu svoje vnímanie je dôležité, ale? Netreba to prežívať viac ako je to potrebné. Prosto stačí iba poodstúpiť a VEDOMO sa rozhodnúť. Ak sa vedomo rozhodneme, ako sa k danej veci postavíme, bude priebeh akýsi voľnejší, ľahší, lebo emócia, nás nevyčerpá, no môže nám pochopiť, že je to len a len obyčajný príbeh. Nič viac a nič menej.
A tretia rada? Tá mi vlastne docvakla až dnes. Keď som si prečítala príbeh buddhu. “nemusím veriť v existenciu. Stačí, že ona verí vo mňa” Nemusím hľadať liek na každú svoju akože temnú stránku. Pretože tak ako reálne nejde vyliečiť všetky choroby, tak reálne nejde poraziť, ( v zmysle potlačiť, zničiť, udupať ) nič čo nás tvorí. Preto nejde vlastne nič potlačiť. Bojujeme sami so sebou a potláčame a snažíme sa pretvárať čo sa len dá. No reálne sa to nedá. A tu je to o tom, akú radu mi dal Alok, ” nemusíš veriť v existenciu. Naozaj, úplne stačí, že existencia verí v teba.” Boh predsa dobre vie, kto sme a predsa v nás verí. Neprestajne, neustále, verí, že iba pochopíme že je. A ako? Len tak, že sme my. A ako sa dá prijať sám seba, keď sú občas chvíle, keď by sme sa najradšej nevideli? Iba sa stať obyčajným pozorovateľom samého seba. A až potom pochopíme, že toto všetko, čo sa okolo nás deje, je len dej filmu, cirkus, či príbeh, ktorý ale môžeme ovplyvňovať. A to práve len a len z pozície Pozorovateľa. A tak mi aj buddhov príbeh dal práve dnes veľa. Jediným reálnym liekom na všetko, je naozaj prebudiť sa. Stať sa vedomým. A síce. Naplno prijať, že nik iný nám nič zlé nerobí. Všetko čo nás tvorí, tvorí nás. A teda aj za zdanlivo nevinnou situáciou, keď nás niekto naštartuje, stojíme vlastne len a len my sami. Nik iný za toto nemôže. Nik iný nie je zodpovedný. Len a len my sami. Ako pocit lásky, ktorý máme pri milovanom človeku. Ľubime ho. Z celého srdca. Úprimne a zo srdcom na dlani. No aj tá dlaň, aj to srdce, a aj tá láska je len a len naša. Aj keď to milovaná osoba vyvovala, predsa za lásku ktorú cítime, cítime zo svojho srdca. Lebo jeho láska môže mať inú podobu. A predsa v srdci ma spoločného menovateľa. A tou je práve Láska, teda v preklade, vedomie, boh, či existencia. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor