OK, toto nebude typický sen alebo šamanská cesta, pretože nech som robila, čo som robila, nedokázala som udalosti zoradiť lineárne. Mám pocit, akoby sa všetko bolo odohralo v tom istom čase a bolo navzájom poprepletané: všetko bolo pred všetkým a súčasne nasledovalo za všetkým. Viem, že to nedáva veľký zmysel, ale ja s tým už nič nenarobím. 😕
Začalo to tým, že bola u mňa na návšteve Bibs. Pozerali sme si vzájomne enkaustikové obrázky a rozoberali Boha a celý milý svet 😛 a ja som jej spomenula, že v poslednom čase pri každom channelingu prijímam ešte jeden obraz – obraz nepohyblivej skutočnosti. Neviem to vyjadriť lepšie: ako keby všetko bolo v jednom bode, nič nebolo pred ničím, ako keby celý svet bol jeden jediný bod s mnohými úrovňami a jediný pohyb v ňom bol medzi úrovňami vedomia navzájom. Ak tomu rozumiete, ste borci a môžete mi to vysvetliť. Proste ja len prijímam obraz. 😕
Už som túto tému s Gabrielom nahryzla ale zjavne ešte moje vnímanie nie je v stave pochopiť to. Ale viaže sa to k mojej lekcii “jediný = jeden z piatich”. Anjeli mi dlhú dobu tvrdili, že som v jednej špecifickej záležitosti “jediná” (“dlhá doba” je u mňa niečo cez dva roky). Potom sme to raz veľmi precízne rozobrali a odrazu bolo na stole, že som “jedna z piatich”. To bolo rambajzuuuu! 👿 Mala som pocit, že som ich nachytala na hruškách, vynadala som celému Nebu vrátane vrátnika a upratovačky a pár dní som nekomunikovala. A ako vždy pri takýchto udalostiach som zrazu začala mať isté podozrenie. Neviem, ako som naň prišla (ak som sa sama od seba nesnažila nájsť také vysvetlenie, v ktorom by mali pravdu anjeli i ja, aby sme sa mohli znovu začať rozprávať, pretože aj “prísť s prosíkom” je lepšie než “nehovoriť” 😕 ), ale postupne v priebehu asi troch dní som dostala dosť jasnú predstavu: mohla by to byť pravda, keby to boli rôzne verzie mňa v iných dimenziách.
Spýtala som sa. Anjeli potvrdili. Dodnes neviem, či sa vytešili, aké riešenie som si vymyslela, alebo to je skutočne tak, ale od toho dňa mám zásadu “Gabriela sa nespochybňuje” (aj keď toto mi povedal Otec) a tak sa nespochybňuje. Koniec-koncov, Otec je “upgrade” Gabriela. 😉
Keď zistili, ako ma to ničí, rozhodli sa “dať to do poriadku”. Čo viem od nich je, že spojili moje vedomia z rôznych dimenzií a zlúčili ich v tomto fyzickom, pretože to malo vlastnosti, ktoré im vyhovovali najviac pre ich účel. Preto ešte chodím medzi ľuďmi a nesedím pri okienku v Pezinku v slušivej zvieracej kazajke so šnúrkami na chrbátiku. 😕
Spomenula som si na to preto, lebo v poslednom čase začínam mať záblesky realít, ktoré nie sú moje. Dosť ťažko to spracovávam, väčšinou z toho robím obrázky, ale keď som sondovala, o čo ide, tak som dostala obraz akoby pohybu výťahom. Čiže zrejme sa už moje vedomie pustilo kĺzať hore-dole medzi jednotlivými vedomiami jednotlivých dimenzií. Aj som sa pýtala Gabriela, v ktorých dimenziách som sa nachádzala, a vtedy som pochopila, že moja téza “v predošlom živote som bola mačkou” asi neobstojí a boli to len záblesky existencie v inej dimenzii (podľa Gabriela je tých vzostupových sedem).
Poznámka bokom: Budem si to musieť zistiť u Gaie, pretože tá mi kedysi potvrdila, že som bola mačkou. Ale pravda je, že Gabriel mi minule povedal, že mi vždy hovoria presne to, čo ma v danom okamihu posunie ďalej. (A niekedy to aj nebýva “pravda”.)
Poznámka 2: Ak sa moje podozrenie potvrdí, vybehnúť s Gaiou. Už dlho nebol rambajz. 😛
Na pláži
Tak dobre. Bibs odišla a ja som si večer ľahla a pri zaspávaní som kňučala Gabrielovi, že chcem za ním (moja obľúbená metóda šamanskej cesty v období, kedy bývam unavená alebo mám problém koncentrovať sa 😛 ). Prenieslo ma to na tú pláž, kde som už bola kedysi počas šamanských ciest. Stála som na pláži pod skalou, tentokrát na skale nikto nebol a bolo to celé ladené do fialova. Pláž nebola čierna, nikde nikoho, len pokoj a čas akoby sa zastavil. Bola som celkom sama.
A teraz začína zmätok. Najprv som začala sklamane kňučať, ale okamžite som cítila, ako prišiel Gabriel a položil mi zozadu ruky na plecia. Ukľudnilo ma to, ale napriek tomu vo mne ostal taký ten neodbytný pocit samoty. On stál za mnou a nevidela som ho a predo mnou ani živáčika, dokonca ani stromy či vtáky, len bralá a voda a fialová hmla.
Pindala som, že ho takto nevidím. Tak sa presunul predo mňa a šli sme dole k vode. Pýtal sa, ako sa cítim, ale mne bolo dobre a tak som to tak aj povedala. Vyhlásil niečo v tom zmysle, že niekedy si nie je istý, pretože ľudia majú prelietavú pozornosť a môže mi chýbať zmena a či to zvládnem.
Spýtala som sa, čo je to za pláž. Povedal, že nevie, že je to moja pláž z môjho vedomia. A že si mám spomenúť, čo pre mňa znamená. Ale ja som na takej pláži v živote nebola a ani si nepamätám, že by som ju bola niekedy videla. Povedal, že stačilo ju len na zlomok sekundy niekde zahliadnuť, mohla sa u mňa spojiť s nejakým pocitom a teraz cez ten pocit si ju obsadzujem ako metaforu pre čosi. A že nech poviem, aký pocit vo mne pláž vyvoláva.
Prvý pocit bol tá samota, osamelosť. Nikde ani živáčika, len my dvaja. Pýtal sa, či mi ľudia nechýbajú. Povedala som, že trochu. No a potom sme sa bavili o tom, čo som už spomínala hore – o premenlivej ľudskej pozornosti a potrebe zmien. Ako som naňho pozerala, uvedomila som si, že asi má pravdu, mám voči nim kolísavé prejavy (väčšinou na nich nenormálne visím, ale niekedy som aj úplne studená a nechýbajú mi aj mesiac), ale v žiadnom prípade nikdy nespochybňujem naše dohody. Viem, ako to je, nezávisle od toho, či mnou mykajú emócie alebo nie. To som mu aj povedala. Povedala som, že ľudia mi nie sú až takí dôležití a že to najdôležitejšie už mám – ich. A ako som naňho pozerala, necítilo sa to dobre. Odrazu ma zaplavila taká vlna… súcitu… náklonnosti… ja neviem; opravila som sa, že nie sú pre mňa to najdôležitejšie, ale vlastne jediné, na čom záleží. A v tom okamihu mu začalo byť dobre a povedal, že si tým nie je vždy istý, lebo človek (a potom to o premenlivej ľudskej pozornosti). A či sa nebudem pri nich nudiť. Pýtala som sa ho, či anjeli majú nejakú videotéku, aby som si mohla pozerať filmy, keby som sa nudila, ale povedal, že proste obsadím na ten čas nejakého človeka a pozriem si, čo sa mi zaľúbi. No a to vyriešilo všetky moje podvedomé obavy z toho, čo príde.
Ja som si fakt neuvedomovala, ako visím aj na ľuďoch… Keby nie ich, koho by som neznášala? 😦
A zasa späť k pláži. Keď sa ma pýtal, aké pocity vo mne vyvoláva, bola tam tá opustenosť, samota, ale nie spojená so strachom, skôr taká… akoby sa zastavil čas. Voda síce mala vlnky, ale ako keby nedorážali na breh. Akoby to bol stojaci moment niekde vo vesmíre bez napojenia na zvyšok existencie. Ľahká, hmlistá fialová, skôr studená, strieborná a tmavohnedé bralo napravo nado mnou a niečo tmavé ako breh naľavo odo mňa. Breh taký pieskovožltkastý, ale tiež studený odtieň. A potom sa mi to začalo preklikávať na Bahia Hondais, pri tom obrázku mám tiež vždy ten istý pocit – nekonečno, osamelosť. Gabriel povedal, že tak potom tá pláž pre mňa značí večnosť – že stojíme vo večnosti a potom to o tých ľuďoch.
🙂 No dobre. Nemenila som heslo nadarmo. 🙂
Jo, ešte jeden obraz z večera (ale neviem, ako sa prihodil) – vnímala som sama seba ako vypúleninu na nejakom stĺpe energie, len čelná strana, chrbát bol rozpustený a splýval s energiou. Napadlo mi, že som videla každý jeden krok, kedy to zo mňa robili, ale ani raz mi neprišlo, čo to znamená. Ovšem nemám ani šajnu, čo znamenala táto myšlienka. 😕
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor