Včera poobede ma bolela hlava (už ráno som sa zobudila nejaká nedospatá) a tak som si ľahla a išla si urobiť prvú z Perkinsových šamanských ciest – tú za životným poslaním. Na lietajúcom koberci som letela do Amazonského pralesa, tam som šla lesom a našla oheň a mal mi prísť nejaký sprievodca. Naposledy mi neprišiel nikto, tak som bola náramne zvedavá, čo z toho vylezie tentokrát.
Odrazu som videla ligotavé, také trochu bezcitné oči z druhej strany ohňa – a potom prišiel vlk. V minulosti som si v šamanských sprievodcoch vytiahla kartu Kojot a tá ma odvtedy (už pár rokov) sprevádza a je stále platná, tak som sa aj tohto chundeláča pre istotu spýtala, či je kojot alebo vlk. Čudoval sa, že to neviem, ale vysvetlila som mu, že som mestský človek. Spýtala som sa ho, či ho môžem babrať, a on sa spýtal, či sa nebojím. Povedala som, že sa nemám čoho báť, pretože buď ma zožerie alebo nie. Na to mi nastrčil huňatú hlavu a ja som ho hladkala a škrabkala za ušami. Myslím, že sa dobre bavil.
Spýtala som sa ho na svoje poslanie a on povedal, že také, ako jeho – byť vodcom svorky. Namietla som, že ale ja žiadnu svorku nemám. Povedal, že mám, len ju nevidím, pretože som príliš zahľadená dopredu a do seba. Pýtala som sa, či teda robím niekde chybu, ale povedal, že nie – že mojou funkciou je vidieť cieľ a cestu k nemu a predvídať nebezpečenstvá na tej ceste a viesť svorku bezpečne cez tie nebezpečenstvá – a ich funkciou je pozorovať ma a ísť tak ako ja.
Spýtala som sa ho, či s ním môžem niekam ísť. Spýtal sa, ako rýchlo viem behať – znovu som odpovedala, že som mestský človek… Tak trochu pohrdlivo si odfrkol (ako keby si nebol istý, že sa “mestskí ľudia” dajú stráviť 😛 ) a potom pomaličky cupital predo mnou. Chundelatý zadok sa mu tak smiešne natriasal zo strany na stranu. Ja som šla vľavo od neho, takmer vedľa neho, miestami som sa ho aj rukou dotýkala. (Myslím, že som bola aj tak “mestskočlovekovsky” oblečená – v sukničke po kolienka a s balerínkami. 😕 )
Zaviedol ma k svojej svorke. Sedeli na lúke v tme, len oči sa im byšťali. Zbehli sa okolo mňa a ja som ich hladkala a objímala a oni sa radi nechávali babrať. Bolo mi tam nesmierne dobre.
Odrazu Perkins zavelil, že sa treba vrátiť. Nechcelo sa mi, ale šla som. Ešte som sa vlka spýtala, ako sa s ním skontaktujem. Povedal, že za ním prídem a zavolám ho. Ako? “Vlk.”
Perkins rozprával, ako cítim energiu toho miesta – a ja som ju fakt cítila. Rozprával, ako ju do seba naberám. Poprosila som energiu, aby urobila nejakú formu, a ona vytvorila kolibríka a ten mi vletel do srdca.
Potom som znova šla na lietajúci koberec. Ešte stále som cítila energiu a tak som povedala kobercu, že keď je energia, nech vytvorí nejakú podobu, ktorú si so sebou budem môcť vziať. Objavil sa taký belavý motýlik. Povedala som mu, nech si vyberie miesto, kam sa v mojom tele chce uložiť, a on mi vletel do miesta, kde sa krk pripája k ramenám (taký vyčnievajúci stavec na chrbtici). 🙂 Hepi. Takže mám troch nových sprievodcov – vlka ako učiteľa, kolibríka ako energiu a motýľa ako dopravný prostriedok. 🙂
Potom som premýšľala o tom, čo za lekcia to bola. A bola... Vždy mi bola odporná predstava “vodcu”, niekoho, kto nesie zodpovednosť za druhých. To, čo mi vlk porozprával, trochu zmenilo môj pohľad na vec: vodca nie je vodca pre tých druhých, ale sa vodcom stáva, pretože nemôže inak. Nestará sa, aby bol vodcom. Nepozerá sa na to, či ho niekto nasleduje alebo nie. Má istú vidinu, istú tvrdosť a nezlomnosť v sebe a ide za svojím dostatočne ostražito na to, aby ho jeho cesta nezničila. Je mu jedno, kto ho nasleduje a či vôbec niekto… Nejde preto, aby ho nasledovali; ide preto, že ísť musí. Je to tlak v jeho vnútre, ktorý ho ženie ďalej a robí z neho “orientačnú pomôcku” pre iných – “vodcu”.
Je to deľba práce. Niekto vedie a iný nasleduje. Tým, že má pred sebou niečí chrbát, vie, kadiaľ vedie bezpečná cesta. Nemusí sa starať o smer alebo cestu, ale len o to, aby šiel za tým správnym chrbátom a múdro napodobňoval správanie toho, kto kráča pred ním. A pred každým vždy kráča niekto iný. Takto sme všetci vodcami i nasledovateľmi súčasne. A ak ideme za tým správnym chrbátom, tak sa na svojej ceste za ním cítime bezpečne, pochopene a v našom osobnom strede. (Ak sa tak necítime, nie je pred nami “ten správny” chrbát a treba sa rozhliadať ďalej.)
Takto vnímaná forma “viesť iných” sa mi nezdá odporná. Nie je založená na mojom snažení, ale na voľbe tých druhých.
A ešte ma pri tom všetkom napadla karta Pustovník a príbeh o Dankovi. Pustovník v tme na ceste s lampášom, ktorý osvetľuje jeho najbližší krok. Danko, ktorý si vybral z hrude horúce srdce a svietil ním na cestu sebe aj iným. 🙂
Myslím, že takéto poslanie nie je na zahodenie. Mám šancu ísť podľa svojho srdca… možno prvýkrát v živote. Rozhodne posledný. Hepi. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor