Keď sa mi po ránach podarí zobudiť skôr (väčšinou nepodarí 😉 ), čítam si. Momentálne mám na tento účel pri posteli Lujana Matusa. Nesmierne dlho mi trvalo, než som s ním dokázala pracovať (hovorím o rokoch), ale momentálne frčím na matusovskej vlne a jeho posledná knižka Awakening the Third Eye je pre mňa zdroj aha-zážitkov. 🙂
Dnes som si ho začala čítať a po dvoch vetách (tých istých, čo som čítala už naposledy a ten raz predtým) sa mi odrazu rozbehli myšlienky. A ja som si uvedomila, že napriek všetkému snaženiu Sen planéty definitívne dostal ezoteriku 😕 .
Tak najprv, “sen planéty”. Snom planéty ruizovci (a teraz už aj ja) nazývajú systém pravidiel, presvedčení a interpretácií, ktoré všetci zdieľame a ktoré sú do nás systematicky vovychovávané, teda nezakladajú sa na našich vlastných zážitkoch, ale len na interpretáciách – najčastejšie na interpretáciách toho, čo zažijeme a čo to bude znamenať. 🙂
A teraz “ezoterika”. 🙂 Toto sa zdá smiešne vysvetľovanie, ale pre mňa ezoterika znamená netradičný (a často vedeckými metódami neoveriteľný) pohľad na nás a svet okolo nás. Niečo, čo sa drasticky odlišuje od Sna planéty, ale aj od náboženstiev. Žiadna sada zdieľaných presvedčení, ale individuálny, jedinečný pohľad a sense-making, teda hľadanie zmyslu. Individuálna interpretácia, ktorá sa môže odlišovať nielen človek od človeka, ale aj situácia od situácie.
No a dnes som si otvorila Lujana Matusa a tíško si čítam:
“Správame sa jeden k druhému, ako keby primárny motív bol dôležitejší ako energia, ktorú tým strácame. Vyhnanie z nášho vlastného Raja je také bežné, že sa akceptuje ako sprievodný jav nášho dedičstva. Vzoprieť sa a hovoriť svoju vlastnú pravdu je pre tento svet natoľko neobvyklé, že dnes i v minulosti, keď sa niekto vzoprel sociálnym rámcom, v extrémnych prípadoch bol zavraždený. Toto je svet, v ktorom dnes žijeme.” — Lujan Matus
Dnes ma zastavili slová “hovoriť svoju vlastnú pravdu”. Nedávno sme tu mali diskusiu pri článku od Strieborného Dráčika, ktorý mi vyčítal, že sa držím toho i onoho a “nie som originálna”. Vtedy som sa usmiala, pretože ak “byť originálny” je pre každého silno individuálne, tak niekto externý, kto to posudzuje, sa mi zdá byť dosť komická predstava – posudzuje moje prejavy so svojou predstavou alebo svojou “obvyklosťou”. Ak som individuálna, moju mieru originality možno porovnávať jedine s mojou pôvodnou, “spoločensky prispôsobenou*” verziou, ale nie s predstavou niekoho iného o tom, ako by som mala/nemala vyzerať… Podľa čoho to posudzuje?
A tu mi dokliklo.
Posudzuje podľa bežne zaužívanej predstavy o tom, ako taký ezoterik vyzerá, správa sa a koná.
Takže už aj v ezoterike sme zaviedli zdieľané predstavy a hodnoty, zdieľané pravidlá a princípy. Vytvorili sme Ezoterický Sen Planéty.
A k tomu mi doklikli moje pozorovania posledného roku-dvoch a jedna diskusia s Tenshi. Totiž v posledných rokoch sledujem, ako zosilnene preberáme niečo, čo povedali iní ľudia. Taký anjel a onaký anjel. Internet je úžasná vec, ale aj nekonečná pliaga. Ak preberáme veci bez toho, aby sme si k nim vytvárali náš vlastný postoj (toltékovia sa idú pretrhnúť od rehotu, že aký “postoj” 😕 , ale veď ja tiež nie som “tolték” 😉 ), vytvárame tým vlastne sadu prebratých presvedčení a predstáv, ktoré nie sú naše vlastné a možno by sa plne nekryli s našimi prežitkami, keby sme prežívali… Ale my už neprežívame, pretože stačí niečo niekde prevziať, podriadiť sa tomu, uveriť a prichodiť si “in”.
Pamätám sa, s akou vervou som začala napríklad spracovávať kedysi Arkturiánov. V čase, keď som sa k nim dostala prvýkrát, so mnou hlboko, nesmierne rezonovali. Nezostali však mojim jediným zdrojom. Nejako som sa posúvala dopredu – drobnučkými krokmi, ale po mnohých cestičkách súčasne. Rozvíjala som svoje porozumenie energetického sveta, pochopenia seba samej a svojich reakcií, porozumenie pre mimohmotnú realitu, porozumenie človeka, LOA, porozumenie zákonitostí prírody (vrátane neobľúbených tém ako kvantová fyzika, fraktály a podobné), ktoré vo mne budovali postupne predstavu systému, v ktorom sa pohybujem – základnej logiky všetkých vecí. A v istom bode som zas raz spracovávala channeling Arkturiánov a odrazu som sa ocitla v situácii, že som videla dualitu nastoknutú na myšlienky, ktoré neboli dualistickej povahy. Interpretácie jedinca, ktorý ešte hlboko trčí v hmote.
Tomu hovorím sense-making, interpretácia všetkého do svojej vlastnej reality. Táto realita sa každú sekundu mení a zdokonaľuje, takže sense-making je pre mňa nikdy nekončiaci proces. Pokiaľ si ho neurobíme, ak sa len prihlásime k niečomu, čo niekto iný povedal, brzdíme tým svoj vlastný vývoj. Budujeme Ezoterický Sen Planéty – vysvetlenie vecí, ktoré má “override” nad individuálnym prežívaním a individuálnou interpretáciou – teda tým, čo jediné je skutočne náš neskreslený prístup k svetu “tam vonku”.
Až v tomto bode som pochopila, čo ten Strieborný Dráčik vlastne pravdepodobne chcel povedať… A pochopila som, že z absolútne úžasnej myšlienky sa vďaka nedomysleniu do konca stal nástroj posudzovania ostatných svojimi vlastnými očami. (Dúfam, že to znesie; ako ho poznám, ustojí toľko čo medveď maco. 🙂 )
Ale… prečo k tomu dochádza? K tomu nastoľovaniu Ezoterického Sna Planéty i k tomu posudzovaniu ostatných podľa ideálu, ktorý predstavuje vždy niekto iný, vždy niekto externý? Nikdy nie my sami?
Neviem… Mám podozrenie, že je to tým, že človek je tvor spoločenský a potrebuje okolo seba komunitu, v ktorej sa môže cítiť bezpečný. Takáto komunita vzniká zdieľaním hodnôt, názorov a presvedčení.
Na druhej strane, cesta za poznaním je vec vysoko individuálna – a preto individualistická. Sense-making je vždy pre každého jedinca iný a tak aj videnie sveta, ktoré cez sense-making získava, je pre neho odlišné od vnímania ostatných ľudí… tak aké zdieľanie?
No dobre… ale ak sme všetci individualiti a každý máme svoj vlastný sense-making a preto vnímame svet každý trochu odlišne, nie sme predvídateľní. Nie sme ovládateľní. (A nedá sa pre nás masovo tvoriť a masovo predávať. “Posolstvo archanjela Fiškusiela Pozemšťanom. Drahí moji, nekonečne vás milujeme, ale začnite už konečne robiť to, čo vám hovoríme, lebo… !” 😉 )
Lenže… ak a vzoprieme všetkým konvenciám, znamená to, že sme uvedomelí? Že sme osvieteneckí? Ako rozlíšiť, kedy je niekto len bulo a kedy je vzostupujúci človek?
Tu zaklikla zasa debata s Tenshi. Pripomenula, že pozná niekoho, kto je tak zakotvený v svojom vnútri, že nedá na signály okolia a pritom je to blb. Tiež poznám takých, len som sa nimi nezapodievala. A odrazu ich treba začleniť do väčšieho obrazu… 😕
Lenže každý z nás je individuálna dušička na svojom vlastnom stupni vývoja. Pre ten stupeň vývoja je niečo možné a niečo je už za hranicou možného. Pre inú dušičku na inom stupni vývoja je možné niečo iné a niečo iné je zas za hranicou možného. Takže aj taký bulo zakotvený v sebe samom môže byť “dokonalá verzia seba samého” – vzhľadom na stupeň vývoja, na ktorom sa nachádza. Tí, čo sa nachádzajú na nižšom stupni vývoja, k nemu môžu vzhliadať, môžu ho obdivovať, môžu ho milovať či zbožňovať, môžu ho nenávidieť, môžu mu závidieť, môžu ho verbálne alebo fyzicky upáliť. A tí, čo stoja vývojovo vyššie, sa môžu podivovať, môžu nechápať a môže ich rozčuľovať (čo je hláška, že až tak veľmi vyššie nestoja). Ale to, kde vývojovo stojíme – “vyššie” či “nižšie” – nie je výpoveď o našej kvalite, ale o karme, akú sme si naordinovali…
Ak sme teda na individuálnej ceste za poznaním, všetky “učenia” pre nás predstavujú len kúsky poznania do našej vlastnej skladačky. Niektoré “zapadnú” a použijeme ich, iné nezapadnú a buď ich použijeme neskôr, keď budeme mať puzzle s patričným otvorom, alebo ich nepoužijeme vôbec, lebo do nášho poznania proste patriť nebudú.
Značí to však ešte jedno: prestať posudzovať podľa nejakého “vzoru”, pretože v ezoterike si je vzorom každý sám. Budha môže byť inšpiráciou, ale nie jediným meradlom. Tak ako elektrón nie je jediným meradlom v jadrovej fyzike, pretože ak sa správne pamätám, už za mojich čias sa tam ochomejtali ešte aj nejaké protóniky a neutróniky… teda iné verzie toho istého. 🙂
Don Juan ústami Castanedu kedysi povedal jednu vec, čo je pre mňa nesmierne dôležitý ukazovateľ, či ešte sme na svojej ceste alebo už sme sa z nej nechali zahnať “do stáda” – naša cesta má srdce. Naše srdce. Cíti sa dobre, správne – a nenúti nás porovnávať sa s inými, pretože nás nenúti hľadať oprávnenie pre naše ego, že je na správnej ceste. Proste veríme vnútornému pocitu a nie mentálnemu konštruktu, ktorý sa snaží nasimulovať vnútorný pocit “vzostúpenia” a ťahať ho pred nami ako takú motivačnú mrkvičku, že zajtra… za chvíľku… za rohom…
Neexistuje “zajtra”. Ak sa necítiš dobre a v pohode tu a teraz, nebudeš sa cítiť dobre nikdy.
A je jedno, čo tvoje “v pohode” znamená – je to presne to, čo v tomto svojom živote so svojím stupňom rozvoja môžeš dosiahnuť.
Hitler sa necítil dobre. Vždy mal nejakého nepriateľa, proti ktorému musel bojovať. Budha sa cítil dobre – nemal nepriateľa a nemusel bojovať proti nikomu. To neznačí, že sa teraz máme všetci stať budhistami, len že máme dosiahnuť podobný vnútorný stav ako Budha! 😛
Stav, kedy jediným nepriateľom je náš “vnútorný sviňúch” (innerer Schweinehund podľa Nemcov), ktorý má tendenciu spadať do starého, porovnávať sa s inými, hľadať sebapotvrdenie v skupine rovnako zmýšľajúcich a cítiť potrebu obhajovať svoje konanie pred inými.
Každý sme svoj vlastný vzor. Niet s čím porovnávať, niet čo obhajovať. Niet sa komu zodpovedať. Dokonca ani sám sebe. Viete, prečo? Pretože v istom bode prestáva existovať “sám sebe” a nastupuje “my/ono”: ono to tak je, že vedomie ako toto, s ktorým sa práve identifikujem, ide cestou, po akej práve kráčame – ja a všetky moje aspekty. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor