Toto bude také neezoterické (a napriek tomu ezoterické 😛 ) rozprávanie. A mojím cieľom je totálne vás domotať, takže sa nečudujte… 🙂

Cez víkend sme hrali lílu, ale to teraz nie je dôležité. Dôležité je, že okrem hrania líly sme ešte robili aj zopár iných vecí. Využili sme, že Tina bola v Bratislave a bola ochotná ukázať nám kreslenie mandál i enkaustiku. A tak sme strávili dva nesmierne energetizujúce dni robením, skúšaním, jedením, kecaním i hrou. 🙂

Na mandaly som sa len prizerala, ale enkaustiku som si vyskúšala aj vlastnopaprčkovo. Tina doniesla všetky žehličky, perá, nástavce, vosky, papiere, špongijky a škrabadielka, čo sme na to potrebovali, rozložili sme sa u Terry na stole a frčalo sa…

Viete, aká zábava to je? Nanesiete vosk. Skúšate, čo z toho tá žehlička vyrobí. A ak sa vám výsledok nepáči, prežehlíte, nanesiete nový a idete znova z nuly. (Tak nejako asi vyzerá putovanie duše inkarnáciami.) Bibs mala so sebou foťák a tak je na svete séria fotiek, ako vzniká moja prvá enkaustika:

Toto vzniklo na začiatku, keď som pod dozorom Tiny naniesla červený a modrý vosk a potom vyskúšala kresliť hranou žehličky:

Potom kazisvet vzal znova žehličku do ruky a pokúsil sa výsledok vylepšiť:

Dopadlo to takto nejako:

To je “vylepšenie”, čo? 👿 Takže sa pokračuje a obrázok vyzerá čím ďalej, tým príťažlivejšie 😉 :

Chytá ma zúfalstvo a ja chytám žehličku:

No, už sa to zasa blíži čomukoľvek, nielen zvyškom po nevýdatnom obede. Pokračujeme:

Ani toto nebol optimálny ťah. Gánim na obrázok, prežehlím ho, čím mi oba vosky splynú a dostanú celkom inú farbu, ale ja sa nevzdávam:

V tomto štádiu, varovaná predošlými pokusmi, usudzujem, že stačilo kreativity. Odlepím obrázok od podložky (on ten vosk sa kvalitne prichytáva) a výsledok vidíte hore v článku.

Ale ono to malo aj pokračovanie. V noci sa mi snívalo v kuse o žehličke a tom, ako s ňou robím. Tak som to pochopila ako príkaz podvedomia, že si tú žehličku mám kúpiť a hrať sa… a povedala som si, že v pondelok je žehlička moja!

Tak a teraz je už pondelok a ja idem znova do mesta. Navyše to vyzerá na búrku, ale ja chcem žehličku. (Také silné nutkanie som už dávno necítila!) Tak sa pobalím a vyberiem na autobus. Nemám premyslené, ako pôjdem, mám pocit, že budem kombinovať autobus, električku a pešibus po moste, ale nevadí. Nič nevadí, ja chcem žehličku.

Blížim sa k zastávke. Prichádza autobus. Nasadám celá vytešená a plánujem, kde a ako prestúpim. Vtom si spomeniem, že už som predsa autobusom v Auparku kedysi bola, že tam mám svojho bankára – a že na to potrebujem iný spoj! Celá sa vyteším, že som si včas spomenula, a preplánovávam si cestu. Na najbližšej presadám, idem na Nivy a odtiaľ do Auparku.

Sedím v autobuse a niečo mnou myká. Mám vízie meča, boja, cítim, ako vo mne stúpa agresivita. Viem, že je pri mne zasa Efniel… Milujem Efniela, šialene, bezhlavo. To najlepšie zo mňa bol vždy on. A Efniel je bojovník a ja z nejakého dôvodu mám práve teraz vízie boja. Musím si dávať pozor, aby som niekomu nedala po papuli.

Autobus prichádza na zastávku. Vystupujem pripravená ďalších 20 minút čakať. (Aspoň že je to pod strechou, mračná nad hlavou majú farbu popola.) Jéj, čo za autobus to stojí pred nami? Môj!

Naskakujem v poslednej chvíli. Celá uveličená si sadám a blahorečím chórom anjelským, že mi takto pomáhajú. Vízie boja pokračujú a sú silnejšie. Veziem sa do mesta a v okolí Krížnej už rozmýšľam, koho prvého podrežem. Ešte stále sa železne ovládam. 🙂

Autobus prichádza na Nivy (bez strát na životoch), vystupujem a idem na zastávku 50ky. Niečo tam stojí s otvorenými dverami… 50. Nerozmýšľam, nastupujem. Autobus je preplnený a mňa začína bolieť chrbát. Špekulujem, či niekoho nevydurím zo sedadla, ale ako bojovník sa hanbím priznať, že telíčko je mľandravé…  Na najbližšej zastávke vystupuje baba, nad ktorou stojím. Sadám si. Na okno padajú prvé kvapky. Začína pršať.

Autobus prichádza k Auparku. Dážď sa dočasne skľudňuje. Idem do predajne. Nič ma nezaujíma – ja chcem žehličku. Chrbát držím rovný ako už roky nie. Mám pocit, že na ňom mám zavesenú katanu. Ak mi niekto skríži cestu alebo sa na mňa zle pozrie, prisámvačku, podrežem, podrežem… 👿

Vchádzam do obchodu. Kupujem žehličku a odchádzam domov. Hlavu mám ako vymetenú, ale túžba podrezávať ma prešla. 🙂 Idem na autobus, pripravená počkať si.

Ako sa blížim k zastávke, prichádza autobus. Ešte musím pobehnúť, aby som stihla. Uveličene sa usadzujem. Je mi jasné, že dnes chlapci robia nadčasy. Cítim ťah domov, ale agresivita je v čudu.

Akurát na autobus domov musím asi 10 minút čakať. Práve popŕcha, ale to mi nevadí. Zaleziem na zastávke pod striešku a je mi fajn. Odrazu cítim, ako sa mi otvárajú dlaňové čakry a začínajú naberať energiu. Skoro ma skotí z nôh. A tak kašlem na divné pohľady okolostojacich, stojím tam jak Kristus s rozpriahnutými rukami a naberám a naberám a naberám… Po chvíľke to ustane, ja sa zatvárim zasa normálne, spustím ruky… a prichádza autobus.

Doma pracujem a potom sa už schyľuje k večeri, ale ešte mám desať minút času… Vyberám žehličku, rozkladám sa na stole a vyberám papier. Volím si vosk a púšťam sa do roboty.

Neviem, čo idem robiť, ale po 10 minútach končím a s výsledkom som viac než spokojná. Niečo z tej mojej bojovnej nálady je v tom zachytené. Temný, pochmúrny obrázok. Ale na záver mi tam čosi chýba. Ešte natopím trochu vosku a špičkou žehličky pridávam dva vtáky. Celá uveličená idem variť večeru.

Niekoľkokrát ešte pozerám na svoj obrázok. Magicky ma priťahuje. Niečo z neho vyžaruje. Napadá ma, že asi budem robiť energetické obrázky, pretože tie tvary s tou žehličkou zatiaľ nezvládam.

Druhý deň ráno sa znova pozriem na obrázok – a zrazu to doklikne: veď ja to miesto poznám! Ja som tam predsa bola! Ja som jeden z tých dvoch obrovských vtákov… Leteli sme cez krvavočervené nebo nad fialovou krajinou… Bolo to nebezpečné… Boli sme bojovníci…

🙂

Takže niektorá časť z mojich energetických vlákien sa zobudila a porozprávala mi príbeh o tom, kto som bola kedysi a čo som robila. A na to zjavne potrebovala žehličku, takže ma vyhnala na nákupy. Ešte stále neviem, kto bol ten druhý vták, ale bol to ktosi, komu som bezvýhradne dôverovala. Neboli sme nijakí “machri”, len pešiaci, ale boli sme bojovníci s mečom. 🙂 Neviem, koho sme naháňali a s kým sme bojovali, ale bytosti v tej fialovej krajine nevyzerali ako ľudia, skôr ako nejaké príšery. Je to podobná príšera, ako mi včera niekto poslal na obrázku. Náhoda? Udička? Kto vie… 🙂

Ale mám žehličku a žehlí sa moja minulosť. 🙂 Pigli-pigli. 🙂