Posudzovanie iných je jeden zo spôsobov, akým naše podvedomie v svojom stave permanentnej neistoty udržiava ilúziu, že je nadradené všetkému a všetkým, ktorých postretne. — Guy Finley
(Judging others is one of the ways in which the unconscious self, asleep to its unflagging sense of uncertainty, maintains the illusion of being superior to all that it meets.)
Medziľudské vzťahy sú častý zdroj stresu. A priznajme to, väčšina našich konfliktov s inými ľuďmi je výsledkom toho, že máme pocit, že od nich nedostávame dostatok pozornosti. Často nás trápia myšlienky ako: “Neprejavuje mi dostatok rešpektu.” “Nie je taký láskavý, ako by som chcel.” “Nezáleží mu na mne tak, ako mne záleží na ňom.” Sme nespokojní a nevieme sa toho zbaviť, pretože si nepripúšťame jednu vec:
Často práve to, čo chceme a nedostávame od ostatných (rešpekt, trpezlivosť, trochu nehy), je to, čo my sami práve nemáme alebo čo im z nejakého dôvodu nedávame.
Problematické je to, že si to vo väčšine prípadov neuvedomujeme, pretože v sebe nosíme prešpekulované mechanizmy, ktoré nám práve túto vec skrývajú. Starajú sa o to, aby sme nikdy nezistili, že ten nedostatok je v nás – a robia to tak, že okamžite presmerujú vinu alebo neprávosť na niekoho iného a toho potom kvalitne posúdia.
Zakaždým, keď je naša pozornosť úspešne presmerovaná týmto spôsobom, deje sa nasledovné: nielenže sa nám bráni spoznať svoje vlastné ja, ale v tomto predprogramovanom spirituálnom spánku sa stávame neschopnými uvedomiť si, že presne tú vec, ktorá nám chýba na tom druhom, nemáme my sami!
Takmer sústavne máme na iných ľudí nejaké charakterové požiadavky, ale len zriedka vidíme, že tá časť v nás, ktorá tieto požiadavky kladie na iných, im nevyhovuje sama. To vedie k disharmónii a konfliktom – tento spirituálny spánok nie je len dobrou živnou pôdou pre pohŕdanie, ktoré cítime pri necitlivosti iných… je to jeho zdroj.
Čo s tým možno urobiť? Ako môžeme zmeniť seba a súčasne pomáhať ostatným, aby aj ich životy boli lepšie?
Stačí poznať zákon recipročnej božskej lásky: čomukoľvek dáme našu lásku, to nám tú lásku vráti, a to v miere, v akej sme ju my poskytli.
Poďme túto predstavu využiť na otvorenie nášho srdca a na to, aby sme prestali odsudzovať iných za niečo, čo nám u nich chýba: ak chceme od nich niečo dostať, potrebujeme im to najprv dať – a v miere, v ktorej to od nich potrebujeme. To potom vyzerá nasledovne:
- Než sa začneme dožadovať pozornosti niekoho, potrebujeme mu najprv plne venovať tú našu.
- Než od niekoho žiadame ohľady, zachovajme sa najprv ohľaduplne k nemu.
- Ak túžime po láskavosti, začnime byť láskaví.
Ak toto neurobíme, tak vlastne len vyhlasujeme svetu svoje egoistické požiadavky a hneď na to prichádzame s našimi egocentrickými úsudkami o (ne)kvalitách tých druhých ľudí. Potrebujeme si uvedomiť, že aj tu pôsobí zákon rezonancie – to, čo vysielaš do prostredia, je to, čo sa ti z prostredia vráti. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor