Pokračujem si v čítaní Lujana Matusa. Ide mi to pomaly, pretože na to používam čas medzi zobudením a vstávaním 🙂 a v poslednej dobe sa mi veeeelice dobre spí… Tak som sa konečne prepracovala na stranu 9. Lujan Matus rozoberá zodpovednosť naguala, v tom aj vnímanie ako také. Rozpráva, ako sa vidiaci dostáva do kontaktu s nepoznateľným, kde ho to rozpráši na milión jeho “ja” a vníma seba, ale i všetko ostatné v celej jeho komplexnosti a časovej náväznosti – zo všetkých čias a dimenzií a v jednom jedinom bode. Matus hovorí, že ak to vidiaci “prežije”, začnú k nemu prichádzať útržky nepoznateľného, veľmi často ako matné spomienky bez kontextu. Síce neviem, prečo by mal niekto “neprežiť”, ale Matus obvykle má dobre prešpekulované to, čo hovorí, a tak sa spolieham, že to nie je inak ani teraz.
Nagual prináša tieto záblesky poznania svojim žiakom. Prináša ich v historickom kontexte s učením, ktoré sa vyvinulo dovtedy, a dáva ich ako obrazy. Ale už len to, že ich podáva ďalej, vedie k ich skresleniu cez vlastné poznanie a životnú skúsenosť; k tomu istému skresleniu dochádza aj u počúvajúceho, ktorý “po moste nagualových slov” prechádza k osobnému poznaniu. To ešte bolo v pohode, všetky naše články o komunikácii a celý Ruiz sa snažia toto nadupať ľuďom do hlavy a tak pre mňa bolo zaujímavé skôr to, ako som zaobchádzala s Matusovým textom. Kto ho čítate, viete, že má hodne špecifickú angličtinu, ktorá mi dlho znemožňovala čítať ho, lebo ma zložité konštrukcie unavovali. Tentokrát som si všimla, že čítam a viem, čo tým chcel povedať. Nerozumiem slovám, ale celkom presne dostávam obraz. 🙂 Pre mňa dosť haluzné zistenie a spomenula som si na zážitok s lektorom čchi kungu, kedy som sa cez meditáciu dostala do stavu, že som channelovala jeho myslenie v tom okamihu, ako išiel hovoriť – teda mohli sme mohli hovoriť paralelne a boli by to tie isté vety do slova a do písmena! 🙂
No a keď už som zostala taká uveličená sama sebou 😛 , došlo k tomu, k čomu v takýchto prípadoch pravidelne dochádza – dostavil sa preplesk 😕 . Ako Matus toto všetko pekne povysvetľoval (so všetkými jeho sedemkrát zanorenými vetami… vrrrr 👿 ), píše:
Srdce vidiaceho je nutkané kráčať po slovách, ktoré dostáva (tlakom vonkajších emanácií). Vidiaci bude hovoriť len to, čo vidí, nie to, čo vie. Validácia vedenia je bezpredmetná v porovnaní s tým, čo mu dáva situácia. Ak sa nepovie ani slovo, medzi vidiacim a prijímateľom správy je okamžité uvedomovanie a prijímateľ správy koná na základe bez-slovného (teda neformulovaného a tým neskresleného).
Moja lekcia znie: “Vidiaci bude hovoriť len to, čo vidí, nie to, čo vie.” Na ten zvyšok nemám, čo si budeme bublať… proste neviem odovzdávať informáciu bez slov. 😦 Ale jednu chybu robím – ak niečo vidím, tak to vždy pospájam s mojou interpretáciou, ako keby tá bola jediná možná alebo najlepšia na celom svete.
Takže čo; ide sa učiť ďalej. Dlho som si v tej lílackej “Blaženosti” nepobudla – ale aspoň nezakysnem a nezhrmím nadol do Hnevu. 😉 Baby, vďaka za vás, kdečomu už po našej hre lepšie rozumiem. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor