Vnímame seba zo všetkých čias. Naše myšlienky a konanie rezonujú večnosťou, zaznamenávajú sa a odrážajú sa späť na nás. — Lujan Matus
V svojej knihe Awakening the Third Eye uvádza Lujan Matus jednu peknú príhodu, kedy bol vystavený priamo kontaktu s tomu, čomu ja hovorím “operačný systém” alebo anjeli. 🙂 Predtým píše o tom, aké dôležité je pre nagualov mať vysokú mieru sebakontroly, tzv. kontrolovaný úlet – inak im hrozí, že vďaka bez-foremnosti pri stalkovaní spadnú do uchvátenosti sebou samými a babraniu svojho sociálneho prostredia miesto toho, aby sa sústredili na skúmanie nepoznaného. Predpokladám, že dôvodom je moc, ktorá ide s bez-foremnosťou (teda ľahkým a rýchlym prispôsobením sa hocijakým podmienkam) – moc nad inými, ktorá sa dá pri najslabšom záchveve sebadôležitosti zneužiť na manipulácia sociálneho prostredia (presne tak to Matus nazýva).
Takže som z toho usúdila, že dokonca aj dvojitá bytosť typu nagual môže byť ešte parádny ksicht, ak sa jeho/jej schopnosti prebudia skôr ako jeho/jej sebakontrola. (No, to som rada, že moje schopnosti sa prebúdzajú až tak neskoro. 😕 )
“Vnorenie sa do týchto spôsobov správania [=stalkovanie] si vyžaduje, aby sa človek striktne pridŕžal faktických faktorov okolností, ktoré majú viesť vnímanie vidiaceho. … Preto si to vyžaduje znovuobjavenie kontrolovaného úletu – hľadať svojho vnútorného vidiaceho a nie hľadať sebauveličenie -, aby sme sa nenechali pohltiť pozornosťou potrebnou na stalkovanie, ale aby sme stratili svoju identitu a stali sa nástrojom toho, čo sa vždy prejavuje až v danom okamihu. “
A Lujan Matus popisuje vlastný zážitok: Ponorený do stavu hlbokej meditácie sa vzniesol a pozeral na svet zhora, niekde z hlbín vesmíru. Odrazu cítil, ako ho niečo vystrčilo za hranicu vnímania reality a našiel sa v obkrúžení svetelných vlákien, ktoré mali každé svoje vedomie a ktoré mali náhodilý tvar, prispôsobujúci sa prostrediu. Vtedy si Matus uvedomil, že ich konfigurácia sa riadi všetkým poznaním a vedomím, ktoré v tom okamihu daný jedinec má, a že s využitím jeho vlastnej vôle zhmotňujú preňho konštrukt (“život, svet”), ktorý zodpovedá odrazom a obmedzeniam jeho vlastného vedomia, nech už je svojím pôvodom organické alebo ne-organické.
“Keď vlákna spozorovali, že ich vnímam, bol som akosi vymrštený poza ne. Našiel som sa v absolútnej tme bez hviezd, prehustenej informáciami, ale nevydávajúcej žiadne informácie. Nebolo možné v tomto prostredí udržať nijakú formu identity. Ani záchvev individuality, dokonca ani pozícia pozorovateľa, nebola v tejto tme možná.
Ako som vnímal to, čo sa mi v danom okamihu ukazovalo, uvedomil som si, že na mňa hľadia milióny a milióny očí, teda že nie som jediný pozorovateľ. Ako gniavivá sila tohto vnemu tlačila na moju bytosť, uvedomil som si, že sa pozerám sám na seba z mnohých perspektív. Ako tie oči na mňa tlačili, zdalo sa, že sa pýtajú, čo robím tam, kam sa tento typ vedomia obvykle nedostane. Izolácia takéhoto skúmania bola neznesiteľná v tom, že z nej vychádzala nekonečná túžba a dychtivosť.
Vnímame sami seba zo všetkých čias. Naše myšlienky a konanie rezonujú večnosťou, zaznamenávajú sa a odrážajú sa späť na nás.
To, čo som vnímal, bola všadeprítomná schopnosť môjho Tretieho oka, ktorá sa mi ukázala univerzálnym obrazom. Bolo zjavné, že nie som tá jediná bytosť, ktorú som čakal, že uvidím; to, čo som vnímal, som bol ja v dimenziách. Mal som veľké šťastie, že som prežil. Uvedomil som si, že som nebol nastavený na to, aby som so skúmaním z takýchto uhlov pohľadu vedel narábať. Tlak na mňa bol taký obrovský, že sa moja jediná bytosť, ktorú som vnímal ako mnohoraké ja, mohla rozprsknúť na svetlo a možno pokračovať inou cestou. … Neviem a je zbytočné špekulovať. Stalo sa to, že ma to hodilo späť do môjho života (“živého konštruktu”). Iní vidiaci opisujú túto skúsenosť ako ‘skočiť do priepasti’.”
Niekoľko mojich vlastných skúseností hovorí o tom, o čom hovorí aj Matus – sú iné, ale patria do podobného hrnca.
Prvá z nich je, keď ma Gabriel donútil pozrieť sa mu do očí. Gabriel je energia koncov a začiatkov, rozkladu a nového skladu, zapínania a vypínania potenciálov (aj keď pravdepodobne nie priamo zhmotňovania, pretože to poznám ako nosnú vlnu Uriela). Na svojich pochôdzkach som spozorovala, že sa viem na neho pozrieť zboku, mám pocit jeho očí, ale neviem udržať pohľad upretý do jeho očí – niečo ma vždy donúti pozrieť po sekunde bokom. Raz, už ani neviem, prečo, ma donútil pozerať sa mu do očí dlhšie – a mňa rozprášilo na atómy… Mala som vnem seba v mnohých miestach a mnohých časoch súčasne, bez zjavného prepojenia, ale každý ten atóm zdieľal to isté vedomie. Bolo to dosť hrozné, ale prežili sme. Dnes už pomaličky viem aspoň chvíľku pozerať do jeho očí, ale ten pocit “rozprášenia” ešte pretrváva, hoci k rozprášeniu už “fyzicky” nedochádza. Telo zostáva pokope, len vnímanie sa rozštiepi na množstvo samostatných vnímaní, ktoré ale tvoria sústavne jedno vnímanie distribuované na mnoho bodov súčasne. (Nikdy som netvrdila, že ezoterika je zrozumiteľná. 😛 )
Druhý podobný zážitok som mala pri žam žungu, kedy som skočila do Studne Duší (Well of Souls je pesnička, na ktorú som ho vtedy stála) a pre mňa to bolo identické so skokom do Priepasti. Takisto sa v istom bode státia (asi tak po mesiaci-dvoch) moje vedomie rozplynulo, vybúšilo kamsi ponad poznaný svet a premenilo sa na vlnu, kde som vnímaním bola vo všetkých miestach súčasne a vo všetkých miestach som dostávala informácie. Našťastie som bola súčasne absolútne ľahostajná, takže som ich len viedla a ukladala, ale nerozoberala, inak by som sa asi bola zbláznila. Keď sa mi to stalo prvýkrát, musel ma späť do tela napratávať Gabriel, potom som sa naučila vracať sa sama (len sa mi nikdy moc nechce, lebo “tam hore” je mi oveľa lepšie” 😕 ).
Matusovo vysvetlenie je pre mňa novinka a budem ho musieť najprv spracovať, ale som rada, že som vyhrabala niekde podobné skúsenosti. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor