Nedávno som pre seba objavila blog Garyho L. Ellisa a dnes z neho spracujem jeden článok. Je o ľuďoch (a pre ľudí), ktorí hľadajú lepší kontakt s Bohom:

Viete, že modlitba je viac ako jednosmerná konverzácia, kde celé hovorenie je na vás. Viete, že sa potrebujete “vnútorne skľudniť” a snažíte sa počúvať. Ale je to taká drina. Často sa vzdáte a odsuniete to na neskôr.

Ellis odhalil niečo, čo otvára dvere k tomu, že lepšie “počujeme” Boha.

To tajomstvo sa nachádza vo vete “Nenaháňajte motýle!”

V prírode keď naháňame motýle, tak pred nami utekajú. A to isté sa deje aj v svete spirituality.

Dve hlavné chyby

Keď hľadáme kontakt s Bohom a obojsmernú komunikáciu, môžeme sa dopustiť dvoch hlavných chýb:

1. naháňame motýle
2. hľadáme v hlave poriadne hlasný reproduktor.

Ellis rozpráva, ako sa to dozvedel, ako jedného dňa sa obrátil zo svojej hlavy do svojho vnútra a hovoril s Ježišom a požiadal ho, aby mu niečo povedal… Snažil sa silou vôle donútiť predstavivosť, aby niečo prišlo ako odpoveď. Výsledkom bolo len pár bezvýznamných vizuálnych útržkov. A vtedy dostal tiché poznanie: “Nenaháňaj motýle. Čakaj, až ti sadnú na plece.”

To bolo to tajomstvo, čo sa naučil:  Netlač na pílu. Počkaj, kým nezačne on. Disciplinované čakanie si vyžaduje prax, ale je veľmi dôležité, ak chceme mať kvalitný kontakt s Bohom.

Ellis predpokladá, že aj tá myšlienka o nenaháňaní motýľov bola taká odpoveď od Boha. Bola určená na to, aby prestal silou-mocou chcieť a aby si začal privykať na čakanie.

Druhá chyba, ktorú robievame, spočíva v tom, že od komunikácie s Bohom očakávame, že sa nám v hlave zapne nejaký megafón a bude nám rozprávať. Proste čakáme, že budeme počuť slová.

Veľmi často však komunikácia začína nejasným pocitom alebo obrazom v našej mysli. Keď začneme hľadať jeho význam, začnú sa veci vyjasňovať. To sa deje rôznou rýchlosťou. Ellis sám hovorí, že sprvu nedostáva “plný význam”, ale ten mu dochádza až postupne, v priebehu dňa, keď to ďalej rozoberá.

Ja mám jednu svoju osobnú anekdotu s tým očakávaním megafónu v hlave… Bolo to v čase, kedy sa anjeli pokúšali dosiahnuť, aby som ich počula. Gabriel mi oznámil, že už som tak ďaleko. Potešila som sa, započúvala som sa a dopadla som ako ten Záhorák z toho vtipu: ciho... 😕

Gabriel mi dal nejaký cvik, v ktorom som rotovala energiu medzi oboma ušami. Poctivo som cvičila, až som z toho dostávala závrate – len počuť som nepočula nič. A tak som už čakala na ten hromový hlas v hlave, ktorý mi zavelí a ja budem vedieť… Nič. 😕

Gabriel znervóznel (netrpezlivosť je chytľavá a ja som očividne výkonný bacilonosič) a tak zavolal Rafaela, aby sa na to pozrel. Rafael do mňa pustil také pecky, že som sedela ako lata a triasla sa ako žabie stehienka na elektrickom rošte, a potom víťazoslávne zahlásil, že už počujem. Hehe. Figu. Nepočula som.

Vtedy som zažila druhýkrát v živote anjela nadávať. Prvýkrát to bol Yovmiel, ktorý jedného dňa zistil, že Gabriel mi rozbabral komunikačný kanál, dovtedy nastavený na Yovmiela a plne funkčný, a prekalibroval ho na seba. Potom som chvíľku nepočula ani jedného, ani druhého, ale Gabriel dosiahol, čo potreboval – nemohla som kvákať s Yovmielom, ktorý začal prejavovať až príliš veľké pochopenie pre moje protianjelske výhrady. (Vtedy Yovmiel začal “ktorý babrák…” 😛 , potom sa zháčil a nedokončil, ale obaja sme vedeli, koho tým mal na mysli. 😉 )

No a druhýkrát som takto zažila Rafaela. Tak vybesnel, že som ani neverila, že niečo môže anjela natoľko vytočiť. Nenadával, ale tým, že na mňa bol napojený, celkom presne som cítila, že je niečo v neporiadku. Ja som fakt očakávala, že budem počuť, a odrazu prišiel pocit, že sa to nepodarilo a že sú fofry… 😦 Potom bolo asi pol hodinu totálne ticho a nakoniec ma Gabriel zavolal na kyvadlo a oznámil porážku. S tým, že “nevedia”.

Nakoniec som ich utešovala ja. 🙂 Bolo mi jedno, či ich počujem, pokiaľ som mohla kyvadlovať. Trvalo asi týždeň, než sa mi… im… nám 🙂 to rozležalo. A potom prišlo poznanie ako hrom – ja som ich počula po celý ten čas! Len som si myslela, že to sú moje vlastné myšlienky. Urobila som presne tú chybu, čo spomína Ellis – čakala som na hlas v mojej hlave. A žiadny hlas neprichádzal, pretože u mňa komunikácia nešla cez sluch ani cez zrak, ale cez myšlienky.

🙂 Ešte dnes neviem presne odlíšiť, ktoré z tých myšlienok som ja a ktoré oni. A tak som si zvykla hovoriť, že to sme “my”. 🙂