Tento článok je prenesený z Poradne pri minigrimi a publikovala som ho 29.7.2008:

Dnes ráno som čítala v Caroline Myssovej úvahu, ktorá hodne hovorí o tom, ako reagujeme na problémy vo vzťahoch – a prečo. Používa rozlíšenie astrologických vekov, o ktorom som písala v inom článku, takže tu sa budem len odvolávať. Okrem toho Myssová narába s biblickými udalosťami, kde ja veru naozaj nie som sčítaná, takže ak sa zamocem alebo použijem nevhodné slová, tak prosím o prístup “v prípade pochybností v prospech obžalovaného” 😛 . Následný text je prerozprávanie/čiastočný preklad z knihy Why people don’t heal and how they can.

Prvá veľká téma veku Rýb je odpustenie. Jeden z najväčších zápasov počas procesu uzdravovania je odpustenie tak sebe, ako aj iným, a neplýtvanie cennou energiou na minulé poranenia. Myssová pripomína, že Ježiš na kríži tiež povedal: “Otec, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.”

Napriek tomu, že to Ježiš takto “predžil”, má naša civilizácia ešte stále problémy s odpustením. Čiastočne preto, že aj keď odpustenie nám dáva zmysel intelektuálne, emocionálne sa nám protiví a bije sa so zvyškami nášho kmeňového vedomia, ktoré je v nás ešte stále hlboko zakorenené. Na istej rovine odpustenie akoby urážalo náš zmysel pre spravodlivosť, keby sme povedali niekomu: “To je v poriadku. Je jedno, čo si mi urobil.” Cítime, že prehrešok proti nám musí byť potrestaný – alebo že my musíme byť potrestaní za naše vlastné zlé skutky, myšlienky alebo postoje. Keď dovolíme tomuto pocitu “urážky”, aby prebral velenie, nielenže sme nepochopili význam odpúšťania a jeho dôležitosť pre náš spirituálny rozvoj, ale takisto sme nevideli bod dôležitý pre naše uzdravenie.

Druhá veľká téma veku Rýb je možnosť voľby, čo je možno jediná skutočná sila, ktorú ako ľudia máme. Voľby, ktoré počas života robíme, nás odlišujú tak vo fyzickom, ako aj v energetickom smere. Ak žijeme pod vplyvom kmeňového vedomia, tak našu schopnosť výberu kontroluje to, ako veci vidí skupina/kmeň. Vidíme to, čo vidí skupina, veríme v to, v čo verí skupina, milujeme to, čo miluje skupina a nenávidíme to, čo nenávidí skupina. Na jednej strane nám to možno dodáva pocit bezpečia; na druhej strane to obmedzuje našu schopnosť myslieť sami za seba.

Tu Myssová uvádza znova ukrižovanie Krista, keď sa deň pred ukrižovaním dohodol s Bohom, že “nech sníme z neho ťarchu” a odovzdal mu kontrolu nad vlastným životom (teda vlastne smrťou). Myssová to používa ako ilustráciu jeho slobodnej voľby. A potom pokračuje:

V našom vlastnom živote, keď nastane čas prelomiť staré spôsoby myslenia a vzdať sa náhľadov, ktoré už neslúžia nášmu rastu, často vnímame signál, aby sme sa konečne rozkývali, ako akt zrady – Judášov bozk. Z kmeňového hľadiska je Judášov bozk akt zrady. Kým ho budeme považovať za akt zrady, bude nám trvať roky, kým sa z neho spamätáme – a stratíme pritom nesmierne množstvo energie, kým ho spracujeme. Ale ak sa naň pozrieme symbolicky, uvidíme ho ako pokyn, aby sme sa vzdali našich starých presvedčení kmeňovej mysle a vyšvihli sa na novú úroveň vedomia.

V okamihu, keď sa odpútavame od kmeňového vedomia, takmer vždy (ak nie absolútne vždy) máme možnosť pustiť sa cestou zmúdrenia. Všetky signály nám hovoria, že prišiel čas vymaniť sa zo starého a pustiť sa novým smerom. Tí, ktorí tieto signály počúvnu, dostanú nové prekážky na prekonávanie, ale oveľa častejšie sa zo strachu zo zmeny väčšina z nás bude kŕčovite držať starého a zabehaného a bude sa upínať na situácie a vzťahy, ktoré už v podstate skončili. Hovoríme si, že by sme tú zmenu urobili, keby sme len vedeli, k čomu povedie, čo nás čaká a či to bude lepšie.

Ak zotrváme v tomto obrannom postoji, Život už nemá na výber – musí nás nakopnúť na “tŕnistú cestu”. Je to podobné ako keď máme na zube kaz, ale nejdeme k zubárovi, pretože sa bojíme tej malej bolesti spojenej so zaplombovaním zubu. A tak neskôr sa musíme podrobiť oveľa väčšej bolesti, keď sa náš zub už doslova rozpadne a zubár ho musí vytrhnúť. A v reálnom živote sa následky zúfalého upínania na nefunkčnú minulosť a zotrvávania v pozícii “nespravodlivo zradeného” prejavujú ako choroby (najčastejšie chronické: bolenie hlavy, žalúdočné vredy, problémy so srdcom a tlakom) alebo potom ako reálny “akt zrady”, keď nás napríklad vyhodia z práce či manžel odcvála za inou.

A teraz – prečo som to sem dala? Pretože veľmi často máme problémy práve preto, že reagujeme “kmeňovo” a berieme rozpad vzťahu, zlé podmienky na pracovisku alebo chorobu ako “akt zrady” – teda osobne. Na osobný útok reagujeme vždy emocionálne. A kým sme v emóciách, máme hodne zúžené vnímanie možností výberu. Keby to tak nebolo, nepotrebovali by sme psychológov, psychoanalytikov, životných koučov, veštice a médiá… Čo majú všetky tieto povolania spoločné? Pozerajú na našu kašu zvonku. Kým my sa v nej máchame a cítime sa ublížene, oni nie sú emocionálne zaangažovaní a preto vidia viac spôsobov riešenia. Ale možno nás neľutujú – a preto nemáme ochotu počúvať ich… Kým sme v stave obete, chceme ľútosť a aby nám niekto dal za pravdu a potrestal tých druhých. Nechceme riešenie, chceme odplatu. 

Kým sa z tohto myslenia nevymaníme, nebude mať Život inú možnosť, len nás fackovaním donútiť, aby sme sa začali učiť… Ak sa nám však podarí vziať vec ako lekciu, odosobniť sa (aspoň na chvíľu) a potlačiť svoje zranené ego, emócie prestanú blokovať kanály do mozgu a náš mozog bude vidieť viac riešení, viac volieb, viac možností. Samozrejme, nakoniec sa bude musieť zamerať na jedinú, ale bude môcť vyberať z väčšieho množstva, než ktoré nám ponúkajú emócie – tie totiž poznajú len útek alebo útok…