Už niekoľko dní som nestála žam žung ani nekyvadlovala, pretože vždy sedím pri počítači a robím stránku až cez polnoc. Proste to tak nejak vychádza. Zato v posledných dvoch dňoch sa mi podarilo aj vyliezť z tela, aj mať zaujímavé sny.

Pred dvoma dňami som bola v nejakom dome s tromi poschodiami. Bola som tam doma, ale mala som rozsiahlu rodinu a bývali tam aj oni so mnou. Myslím, že to bol ten istý dom, o ktorom sa mi pred rokom-dvoma snívalo, že sme ho kúpili a presťahovali sa doň a potom som v snoch vyše týždňa po ňom chodila a objavovala som jeho zákutia. Aj teraz som si spomenula, že tam bolo v knižnici plno kvetín a ja som ich nezalievala, ale povedala som si, že sa im nič nestalo a sú v poriadku. (Tak nejak som to vedela.)

Chodila som po dome a spisovala som, čo kde je, pretože som sa tam veľmi nevyznala. Môj brat mal priateľku, ktorú si doviedol, a išli sme ju ubytovať do hosťovskej izby. Bola celkom hore o dve poschodia vyššie. Najprv sme išli okolo skrine s poistkami, potom tam bola izba, kde bývala moja sestra a práve si prezliekala posteľ a potom tam bola hosťovská izba “v podkroví”. Bola dvaapolpodlažná. Mala veľkú spálňu s dvojitou posteľou a vedľa postele nízku skrinku plnú kníh, vzadu o pol poschodia vyššie bol sedací a čítací kút so sedačkou a stolíkom (ladené do zelena) a vpravo dole bola biliardová miestnosť s dreveným schodiskom s balustrádou (tmavé leštené drevo). Potom som jej ešte ukazovala, že vpravo pri vchode je maličká kúpeľňa a WC, ale cez chodbu že je obrovská kúpeľňa. Celý dom bol nesmierne luxusný a komfortný, chodby boli trošku užšie, ale priestory boli úžasné a niekedy až prepchané masívnym, pohodlným nábytkom.

Keď som odtiaľ odchádzala, všimla som si, že sa sestra v izbe pri prevliekaní postele správa nejako divne – vyhadzovala matrace, akoby bola nespokojná. Aj sa tak na mňa pozrela. Povedala som si, že si musím dať pozor, či nemá niečo za lubom.

Jo, a prvé poschodie vyzeralo ako chodba z môjho “domu duše”. 🙂

No a včera, ešte som sa ani poriadne neuložila v posteli a už som sa vybrala Gabrielom. Tentokrát som sa tam dostala cez poľno-lesnú cestičku; sprava zboku boli polia a svietilo slnko, cestička bola prašná alej lenovaná stromami a končila v lese, kde boli stromy hustejšie a hustejšie a bolo prítmie. Hore v korunách som počula a videla poletovať vtáky. Bola tam straka. Ešte som si povedala, aké úžasné by to bolo, keby mi sadla na ruku, potom som nejako natrčila prst a straka mi naň sadla… 🙂 Pozerala na mňa drobným ligotavým očkom a ja som ju párkrát pohladkala po chrbáte, potom sa vychytila letieť, ja som utekala za ňou a odrazu som vybehla na svoju lúčku. 🙂 (Mimochodom, bola vyvážene čierno-biela. 😛 )

Tentokrát som z lúčky mala iný dojem. Mala som pocit, akoby bola vrcholom kopca a anjelské i Gaiino údolie ležali nižšie ako môj pník… Doteraz sa zvažovala od anjelského údolia nadol okolo pníka ku Gaiinmu údoliu, ale tentokrát to bolo inak – stačilo mi otočiť hlavu a videla som obe údolia, nepotrebovala som ísť na kraj čistinky, aby som nahliadla do anjelského.

Trochu ma to poplietlo, ale potom som sa pobrala pozrieť, či je anjelské údolie ešte stále rovnaké. Bolo: zelené, pahorky… odrazu nejaké nesmierne vábne. A než som sa nazdala, už stál za mnou Gabriel, ani volať som ho nemusela. 🙂

Rozprávali sme sa, že je čistinka nejaká iná, ale nemyslím, že mi to vysvetlil; alebo som zabudla. Viem, že vravel, že Gaiino údolie si snívame a ovplyvňujeme my a že anjelské údolie je podstata, z ktorej berieme silu. Chcela som ísť do anjelského údolia. Nesmierne ma priťahovalo, ale Gabriel povedal, že ešte nie je čas. Potom sa objavil Otec a rozvinul sa rozhovor medzi Gabrielom a Otcom, ako keby som tam ani nebola. Nerozumela som ničomu, ale myslím, že som bola svedkom toho, kedy si Gabúšik zas tak trochu postavil hlavu. Neviem; uvidíme. V každom prípade si na niečo pýtal súhlas Otca a Otec nemal námietky.

Potom som zaspala a snívalo sa mi. Boli sme na nejakom športovom sústredení, mala som svoje dnešné telíčko, dokatované, lebo som to kamuflovala. Bývala som v nejakej dosť pustej izbe, ležala som na posteli a spala som. Potom som sa zobudila. Strop nado mnou bol priehľadný, akoby zo skla, a v nočných oblakoch sa nado mnou utvorila akoby studňa, na konci ktorej bolo svetlejšie, akoby ju niečo osvetľovalo. Steny studne boli z oblakov, také pampúšikovité, dole pri mne celkom tmavomodré až čierne, ale ako išli nahor, boli svetlejšie a svetlejšie – svetlejšia modrá, fialková, ružovkastá, oranžová, zlatistá… všetky tie farby, ktoré ma teraz tak “berú”! Bolo to nádherné a ja som si povedala – veď to sú moje farby, farby mojej energie! Na hornom konci studne, ani nie tak ďaleko, bola tmavá nočná obloha s oblakmi a cez ne sa pomaly sunul obrovský biely Mesiac. Videla som na ňom krátery a škvrny… a keď prišiel celkom nad studňu, odrazu ma zaplavilo studené zlatisté svetlo a celkom ma oslepilo.

Potom Mesiac odišiel a dvere na izbe sa otvorili a ktosi mi povedal, že je čas ísť. Vstala som a tak, ako som bola, som sa pobrala preč. 🙂 Bolo mi úžasne dobre z toho zážitku s Mesiacom a otvorenou studňou… Zdá sa, že môj Well of Souls už končí. 🙂

No a ráno sa mi to začalo tak nejak skladať v hlave… To video od Gragariasa, po ktorom som sa tak nejako bezdôvodne rozplakala; hláška Aatiny, keď som sa rozhodla pozliepať svoje blogy do jediného “Hovorí sa, že keď človek cíti, že sa blíži jeho koniec, snaží sa dať veci do “poriadku” a zanechať po sebe “niečo”. To tvoje niečo teda bude mať riadny kopec mega, či gigabajtov.” a teraz tieto dva sny… Možno už len zahnem za roh a objavím dvere s nápisom “Exit”… 🙂

🙂 Hepi. Ide sa zahýbať za roh. 🙂 A potom sa uvidí… alebo aj nie. 🙂

Zvláštne… Dnes mi okolo počítača vonia kadidlo. Nechápem, ako je to možné – ale vonia. 🙂