Eprakone – ezoterika a spiritualita

Keď som plánovala, ako stalkovať, navrhla som si postup: mesiac na každú dohodu s výnimkou štvrtej; tú začať ako prvú a stalkovať ju paralelne pri všetkých ostatných, pretože to je jediný spôsob, ako 1. ustáť tie ostatné a 2. odstalkovať túto štvrtú dohodu.

Ruizova štvrtá dohoda sa volá „rob vždy najlepšie, ako dokážeš“ (Always Do Your Best).

Táto dohoda tvorí základňu pre hocijaké iné zdravé životné návyky, teda aj pre tie zvyšné dohody 1-3 a 5. Je to niečo ako „vykonávacia smernica“ 🙂 . A nasledovný text je upravený článok zo stalkovacej skupiny:

Môj návrh pre vás je: prečítajte si dohodu v knižke (teda, v PDFku). Nechce sa mi celé to prekladať, ale idem si to čítať a myšlienky, ktoré považujem za nejakým spôsobom podstatné, tu vypichnem. A v komentároch potom môžeme rozdebatovať, aké spomienky to v nás vyvoláva, čo je na tom pre nás dôležité, čomu ako rozumieme. Spoľahnime sa na „toning“ našej duše – obraz s istou vibráciou rozozvučí to miesto v našej duši, ktoré potrebuje pozornosť. 🙂 Takto to funguje v živote a nevidím dôvod, prečo by to nemohlo zafungovať i v stalkovacej skupinke.

Dávaj zakaždým svojich 100%

Za každých okolností dávaj zo seba maximum, ale nezabúdaj, že tvoje „maximum“ bude premenlivé – bude odrazom tvojho momentálneho nastavenia. Keď sa zmenia okolnosti, môže sa zmeniť aj to, čoho si momentálne schopný. Niekedy to “najlepšie” bude skutočne čerešnička na šľahačke, inokedy to bude len slabý odvar. Nie je dôležité dávať vždy absolútne dokonalý výsledok… Museli by sme byť absolútne ideálny človek v absolútne ideálnych podmienkach a až potom by sme boli schopní absolútne dokonalých výsledkov v každom jednom okamihu nášho života. Ovšem, potom by sme nepotrebovali stalkovať, nie? 🙂

Ruiz hovorí: Keď sa zobudíš ráno čerstvý a svieži, tvojich 100% vyzerá oveľa lepšie, ako keď sa pokúsiš vyprodukovať ich večer, uťahaný a demotivovaný. Takisto keď si zdravý, správaš sa oveľa jednoliatejšie, než keď si chorý. Keď ťa niečo vytočí, tiež tvojich 100% v danej situácii nie je nejako úžasne veľa… Dôležité je, aby to bolo vždy to  maximum, čo si schopný vyprodukovať. A aby si si uznal, že tieto výkyvy postihujú aj teba.

Disciplínou stalkovania, kedy okamih po okamihu, deň po dni dávame to najlepšie, čo v danej chvíli dokážeme, si budujeme naše „perfekcionistické svalstvo“ – naša schopnosť správať sa bezchybne sa každým dňom zvyšuje a tak po čase zistíme, že „naše najlepšie“ je viac a viac podobné tomu „dokonalému najlepšiemu“.

Na to, aby sme sa dostali do tohto bodu, potrebujeme neprestať sa snažiť. Nezabúdajme: disciplína je jeden zo štyroch atribútov bezchybného bojovníka!

Ale tak, ako nesmieme poľaviť v snahe denne dávať „naše najlepšie“, nesmieme to s ním ani prehnať. Ak sa budeme príliš snažiť a poháňať sa k absolútnej bezchybnosti, vymíňame na to priveľa energie – energie, ktorá nám nezostane na stalkovanie a rekapituláciu. Dôsledkom bude, že všetko potrvá o to dlhšie, pretože nám bude chýbať potrebná energia. Navyše budeme so sebou nespokojní,  začneme sa posudzovať a odsudzovať a spadneme do niektorého z našich neslávnych emocionálnych scenárov: frustrácia, sebatrestanie, vina a ľútosť.

Takže: v každom okamihu nášho života robme tak dobre, ako dokážeme. V preklade to znamená, že v hlave sa potrebujeme nastaviť na tu a teraz a neodkladať riešenia na neskôr alebo nariekať nad tým, že sa veci pokazili v minulosti. Minulosť a budúcnosť sú mimo nášho dosahu. Zostáva nám len prítomný okamih a ak ho nevyužijeme naplno, už ho nikdy inokedy nebudeme môcť využiť lepšie a plnšie. 🙂 Tu a teraz. 100%. Bezchybnosť máva z cieľovej rovinky… 🙂

Keď sa niekedy potkneme…

A teraz sa vráťme k tomu, čím sme vlastne naše stalkovanie začali: ku koncepcii viny. Pre stalkovanie je koncepcia viny a trestu ústredným motívom. Diskutovali sme, čo je vina. Pokiaľ sa správne pamätám, dostali sme sa k tomu, že jednotný názor na to, čo je „vina“, neexistuje. Že poznáme „vinu“, ktorá je porušením nejakých zásad a očakávaní, ktoré na nás kladie prostredie, ako aj pocit previnenia, ak my sami porušíme nejaké zásady a očakávania, ku ktorým sa hlásime (nezávisle od toho, či to prostredie zaregistrovalo alebo nie).

Ak sa na to pozrieme takto, tak v oboch prípadoch ide o nastolenie nejakých obmedzení, mantinelov pre našu neobmedzenú bytosť. Raz je to nastolenie obmedzení zvonku tým, že sa definuje niečo, čo je „správne“ a „nesprávne“ (pritom vzniká vždy automaticky otázka: „správne pre koho?“), v druhom prípade sme očakávania okolia na nás a naše správanie už prebrali do svojho rebríčka postojov a hodnôt a robíme si samonastolené obmedzenia typu „mal by som“ a „nemal by som“.

Zakaždým, keď „naše najlepšie“ podlezie latku týchto očakávaní, cítime sa previnilo. Zakaždým, keď sa cítime previnilo, potrebujeme sa potrestať. Tak nás vychovali: za „správne“ odmenu, za „nesprávne“ trest. Keď nás netrestá prostredie, trestáme sa sami. A sme booohovsky hepi… 😕 Čo však pri tom robíme? Len napĺňame predpoklady a očakávania na naše správanie! Ale kde je napísané, že predpoklady a očakávania na naše správanie sú „správne“? A kde je napísané, že sú naše vlastné?! Vy ste si ich vybrali – alebo boli do vás implantované výchovou?!

Takže je extrémne dôležité, aby sme chápali, že náš vývoj pôjde po špirále. Spočiatku budeme zakopávať a padať na zobák, ale to si len trénujeme svalstvo na to, aby sme nepadli na zobák, až zakopneme nabudúce – aby sme nechcenú reakciu zachytili a vyvážili skôr, než nás zhodí z nôh. Je to prirodzený spôsob rastu. Keď je to dovolené deckám v plienkach, musí to byť dovolené aj „bojovníkom v plienkach“ 🙂 .

A tak zakaždým, keď sa ocitneme znova na zobáku, zdvihnime sa, prestaňme nariekať alebo sa cítiť previnilo (pretože naše očakávania sú už nastavené na to, že budeme padať a vstávať) a poklepme si po pleci s tým, že sme sa na nohách udržali o niečo dlhšie ako naposledy… Len tak dokážeme premeniť proces učenia z driny na sústavný, pomalý postup k úspechu.

Neponáhľajme sa; jedným z atribútov bezchybného bojovníka je disciplína, schopnosť vydržať. Nie sekundu, nie minútu, ale tak dlho, ako len treba. No a ďalšie dve sú schopnosť zadržiavať a správne načasovanie – po našom asi „trpezlivosť čakať na optimálnu situáciu“. Takže nie tlačiť na seba ako blázon a zazlievať si, ak sa nestanem bezchybným za dvaapol dňa, ale si stanoviť bezchybnosť ako ten ultimatívny cieľ, za ktorým už nie je nič než prázdnota vesmíru – a každý deň sa k nemu pohnúť aspoň o milimetrík bližšie, jedno akým spôsobom. Niekedy to bude objavenie a zneutralizovanie nejakej hlúpej dohody. Inokedy to bude bezchybnosť so slovom. Ešte inokedy to bude neurobenie predpokladu… Čo som zabudla?

A sme pri odmenách 🙂

K odmenám je v štvrtej dohode u Ruiza veľmi pekná pasáž. Popisuje, ako veľa ľudí chodí do roboty len preto, že potrebujú peniaze. Nevedia sa dočkať soboty, aby sa mohli venovať tomu, čo ich baví. Zarábajú peniaze a voľná sobota je ich odmena za všetku tú prácu. Tešia sa na odmenu a tak v robote sa nevenujú robote, ale premýšľaniu o sobote. Výsledok: v robote nič nerobia, lebo ich to nebaví, ale chce sa od nich, aby robili, takže zatnú zuby a niečo popracujú. Počas týždňa v nich takto narastá frustrácia a keď konečne príde sobota, sú už takí plní frustrácie, že si ju nedokážu vychutnať, ale sa povadia s partnerom, navrieskajú na dieťa, kopnú do psa a hodia sa pred telku a zožerú balík čipsov, pretože tú frustráciu zo seba nedokážu nijako dostať.

„Na druhej strane, keď konáte len pre samotné konanie, bez toho, aby ste očakávali odmenu, zistíte, že si vychutnávate každú vec, ktorú robíte. Odmena príde, ale vy nie ste na nej závislí. Možnože dostanete dokonca viac, než ste si kedy predstavovali, hoci ste žiadnu odmenu neočakávali. Ak radi robíme to, čo robíme, ak dávame stále „naše najlepšie“, tak si naozaj vychutnávame život. Baví nás, nenudíme sa, nie sme frustrovaní.

Keď dávate „svoje najlepšie“, váš vnútorný Sudca nedostane príležitosť obviňovať vás alebo vo vás vzbudzovať pocit viny. Ak ste dávali „svoje najlepšie“ a Sudca sa vás snaží súdiť podľa vašej Zbierky dohôd, jednoducho poviete: „Robil som najlepšie, ako som vedel.“ Neľutujete. A preto stále robíme „naše najlepšie“. Nie je jednoduché dodržať túto dohodu, ale tento argument vás skutočne oslobodí.

Ak dávate „svoje najlepšie“, učíte sa akceptovať sami seba. Len musíte zapojiť vedomie a učiť sa z vlastných chýb. To značí, že potrebujete konať, otvorene preskúmať výsledky a pokračovať v konaní. Tým rastie vaša uvedomelosť.

Dávať „svoje najlepšie“ sa necíti ako práca, pretože si vychutnávate to, čo robíte. Viete, že dávate „svoje najlepšie“, keď sa cítite dobre pri tom, čo robíte, a má to na vás nijaký negatívny dopad. Dávate svojich 100%, pretože chcete, nie pretože musíte alebo sa snažíte vyhovieť Sudcovi či iným ľuďom.“

Konať

Ruiz vraví, že najlepší spôsob, ako prejaviť vďačnosť Bohu/Životu je prestať sa zapodievať minulosťou a žiť v tu a teraz. Žiť v tu a teraz znamená žiť naplno. Znamená to konať. Nekonať je podľa neho „popierať život“:

„Nekonanie je dennodenné sedenie pred telkou rok čo rok len preto, že sa bojíte žiť a riskovať, že dáte najavo, čo v skutočnosti ste. Keď vyjadrujete svoju podstatu, konáte. Môžete mať hlavu plnú úžasných myšlienok – ale zavážia len činy. Ak máme nápad a nekonáme, nepríde žiaden výsledok, nič sa nezhmotní, nedostaneme žiadnu odmenu.“

Čokoľvek nám Život vzal, ožeľme to. Neuľpievajme na minulosti. Ak to totiž urobíme, nedokážeme si vychutnať to, čo sa okolo nás deje práve teraz – a v budúcnosti budeme žialiť nad tým, ako sme dnes nevychutnávali náš život. Budeme mať pocit, že sme možno ani nežili. Dostavia sa sebaľútosť, utrpenie, vina a potrestanie.

„Narodili ste sa s právom byť šťastní. … Netreba nič vedieť alebo dokazovať. Stačí len byť, risknúť to a tešiť sa zo života. Povedz „nie“, keď sa cítiš na „nie“, a povedz „áno“, keď sa cítiš na „áno“. Máš právo byť sám sebou. A sám sebou môžeš byť len vtedy, keď dávaš „svoje najlepšie“. … Nepotrebuješ poznatky alebo úžasné filozofické koncepcie. Nepotrebuješ, aby ťa ostatní akceptovali.“

Potrebujeme akurát akceptovať sami seba a to božské v nás. Potom dokážeme akceptovať to božské v každom inom človeku. A naopak: ak nie sme schopní akceptovať to božské v inom človeku, tak vlastne neakceptujeme niečo v sebe samom.

„Nepotrebuješ sa klaňať idolom ako Panna Mária, Kristus či Budha. Ak chceš, môžeš; ak ti to robí radosť, tak to urob.“