Dnes sa púšťam do jedného z článkov Théuna Maresa – takých tých populárnejších. Nie je to priamy preklad, skôr prerozprávanie:
V súčasnosti si čoraz viac ľudí začína uvedomovať, aké dôležité je priznať si a vyjadriť svoje vlastné emócie a nepotláčať ich. Tvár pokerového hráča postupne vychádza z módy, ale ešte stále dobre nechápeme, čo tie emócie vlastne sú a čo to znamená “vyjadriť emócie”. Často si to zamieňame z odovzdávaním sa emóciám, ktoré máva obvykle hodne ničivé následky.
Väčšinou si uvedomujeme negatívne dopady potláčania našich emócií a že ich dlhodobé potláčanie vedie ku chorobám. Rovnako často však vidíme príklady, kedy človek dopustí, aby jeho emócie prekypeli – sú to prípady rôznych amokov z posledných rokov. Je to dôsledok potláčania: emócie neovládateľne prepuknú, ľudia strácajú sebakontrolu pri šoférovaní, pred kamerou, doma alebo na verejnosti.
Existujú terapie, ktoré ľudí podnecujú k tomu, aby svoje emócie vyjadrili, alebo aby si ich “prežili” – buď v skupine, alebo zmlátením nevinného vankúša 🙂 . Do istej miery to pomôže, tlak sa zníži, ale nevedie to k zmene správania. Človek sa odventiluje a už si beží pre novú dávku prekypujúcej emócie.
Mares hovorí, že medzi emóciami a pocitmi je rozdiel, hoci to v článku ďalej nerozoberá. Vrele s ním súhlasím. To je jedna z vecí, s ktorými mám problém u Ruizovcov: pre nich je všetko “emócia”. Môže to byť zapríčinené tým, že ich rodný jazyk je španielčina a tak prvé anglické slovo je najlepšie anglické slovo. Ale keď niekedy prekladám Ruizove citáty, musím používať hodne zdravého sedliackeho rozumu a toltéctva, aby som rozlíšila, či hovorí o emócii alebo pocite…
Ale späť k Maresovi: Toltékovia uznávajú len štyri čisté emócie: hnev, strach, melanchóliu a radosť. Všetky ostatné emócie sú len zmes týchto štyroch – a v tom sa odlišujú emócie od pocitov.
Keď som videla toto rozdelenie emócií, nesmierne som sa vytešila, že som konečne objavila meradlo pre programy Parazita. Ale potom som zistila, že kým tri z nich (strach, hnev a melanchólia) spadajú do programov Parazita, pretože sú reakciou na rozdiel medzi očakávaním a skutočnosťou, radosť tam nepatrí. Radosť je prirodzená ľudská vlastnosť, ktorá sa prejavuje nezávisle od toho, či máme nejaké predstavy a očakávania alebo nie… Aj keď… teraz ma prepadla pochybnosť… Keď ste stroskotanec na ostrove, nikde nikoho a vám spievajú vtáky nad hlavou, cítite radosť? 😕 Iste, je vám dobre, ste spokojní – ale cítite radosť?
Keď pracujeme s emóciami, prvý krok je prevziať za svoje emócie zodpovednosť. Nevznikli len tak, nie sú niečo, čo sa nám “deje”. Zapríčinili sme ich my – svojím vnímaním sme ich vyvolali v tom rozsahu a tej intenzite, v ktorej sa prejavili. Čiže naše vnímanie (momentálne alebo obvyklé) interpretuje situáciu istým spôsobom a z tejto interpretácie vznikajú emócie. Preto niektorí ľudia na isté podnety reagujú stále rovnako emotívne. Nikdy situáciu neprehodnotili, bežia na autopilotovi. Čiže zakaždým, keď sa vás nejaký “pohrebák” pokúsi vytlačiť z cesty, vypeníte rovnakým spôsobom.
Čo s tým?
Tak v prvom rade potrebujeme akceptovať, že za svoje emocionálne reakcie na podnety z okolia si zodpovedáme sami. A pretože si za ne zodpovedáme sami, máme možnosť našu reakciu zmeniť a nereagovať. Alebo reagovať inak.
Ako na to?
Tým, že naše emócie začneme používať. Všetci dobre poznáme hnev. Hnev je emócia. Hovoríme, že hnev je chuť pustiť sa do boja. Ale chceme túto emóciu použiť na to, aby sme bojovali negatívne a zadupali toho druhého, alebo môžeme zareagovať konštruktívnejšie? Napríklad svoj hnev môžeme použiť na to, aby sme získali o situácii trochu viac jasno. Takže keď sa v nás už porýva hnev 🙂 , pokúsme sa toho druhého neuškrtiť, ale sa pokúsme rozobrať situáciu a hlavne to, prečo sme sa naštvali. Keď sa k tomu takto postavíme, situácia sa z obyčajného záchvatu besnoty mení na lekciu, v ktorej sa môžeme niečo naučiť a možno si aj rozšíriť naše vlastné vnímanie.
Vlastne ide o to, aby keď situácia vznikne, sme nezačali len slepo na ňu reagovať, ale aby sme zapojili svoju vôľu a premenili ju na skutočnú lekciu o sebe a svojich presvedčeniach. Aj keď nás niekedy nesmierne uspokojí, ak niekomu vymeníme jeho názor za náš vlastný, keď zo situácie odchádzame, vieme, že sme nič vlastne nezmenili – ani seba, ani toho druhého, ani tú situáciu. To značí, že sa do nej dostaneme čoskoro znova: vznikla na to, aby sme sa z nej poučili, a bude sa opakovať tak dlho, kým sa konečne nepoučíme!
Takže ak preberieme zodpovednosť za svoje emócie, budeme ich môcť použiť na to, aby sme sa poučili a v našom vývoji postúpili o priečku vyššie. Vyriešime túto situáciu a ona sa už nebude opakovať – prestane nás vytáčať, pretože sme zmenili spôsob, akým ju interpretujeme. Pochopili sme ju a tak ju už neprežívame tak intenzívne, prípadne vidíme iné, oveľa účinnejšie spôsoby reagovania.
A potom prišla pätička…
Pekný článok, však? A potom som sa dostala k pätičke pod ním a pohlo mi žlčou (teda podľa Maresa: pohla som si žlčou 🙂 )… Pätička totiž uvádza:
Theun Mares, Lightbringer, humanitarian and author, man of knowledge of the Toltec Tradition, is highly skilled in helping people to help themselves in building relationships. Mares has extensive knowledge of life and human behaviour and as an author of eight books, he continues to share a vast amount of the Teachings of the Toltec Tradition.
Čo po slovensky značí asi toľko:
Théun Mares, Prinášateľ svetla, ľudomil a spisovateľ, muž poznania v toltéckej tradícii, vynikajúco dokáže ľuďom pomáhať budovať si vzťahy. Má rozsiahle vedomosti o živote a ľudskom správaní a ako autor ôsmich kníh pokračuje v zdieľaní obrovskej časti toltéckych učení.
Všetci sme bytosti svetla. Tí “prebudení” si hovoria Lightworkeri. Pracujú pre Svetlo. On je Lightbringer. Prinášateľ Svetla… Spomínam si na dona Juana a to, že nagual je pokorný. Nagual iným neprináša osvietenie, ale u nich vyvoláva proces, aby sa k tomu osvieteniu dopracovali sami.
Tak sa mi vidí, že sa niekto pokúša Maresa naštylizovať do moderného Mesiáša. Nemal by sa obklopovať takými ľuďmi… Citlivejšie nátury ako ja ho potom neberú až tak vážne.
(Hehe, posledný, kto nosil svetlo, sa volal ako? Lucifer? 😆 )
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor