Humor je vlastne mechanizmus poslednej nádeje na prežitie. — Lucien K. Truscott IV

Pred časom som spozorovala, že vydať sa na spirituálnu cestu so sebou nesie jednu malú nevýhodu: na jej začiatku si prichodíte často ako kretén 😛 a stále sa zo seba smejete, pretože to je jediný spôsob, ako nezdupkať na polceste…

Potom sa začne dariť. Začnete mať zážitky, ktoré hovoria, že to, o čom ste dovtedy len snívali, je skutočne tak a je to úžasné – ale aj mocné a nebezpečné, ak zle odhanete situáciu… a tak sa začnete striehnuť. Veci už nie sú až také smiešne, už ste vzali celý ten mimohmotný svet smrteľne vážne a darí sa vám. A než sa nazdáte, zostane z vás smrteľne vážny, seriózny pavúk! 😛

Nemám nič proti serióznym pavúkom 🙂 ; nesie to však v sebe jedno riziko. Volá sa sebadôležitosť. Na každú vec na tomto svete možno nazerať tak či onak. Ako na pohromu alebo ako na nekonečný vtip. Keď však prestaneme vnímať komické stránky vecí, stávame sa zraniteľnejšími – je väčšia pravdepodobnosť, že nás veci zasiahnu bolestivo. Začali sme tomu, čo robíme, pripisovať dôležitosť; a pretože s tým máme dobré výsledky, začneme skôr či neskôr pripisovať dôležitosť aj sami sebe a svojmu poznaniu. Začneme prejavovať tendenciu posudzovať (a odsudzovať 😕 ) iných a radiť im, ako by mali v svojom živote robiť oni… Svoju mienku postavíme ako meradlo vyhovovania/nevyhovovania ostatných!

Toltékovia to dobre vedeli. Don Juan a don Genaro si v kuse z Castanedu strieľali. Učili ho tým nebrať sám seba tak vážne. Nebrať vážne svoje zážitky, pretože sú len jeho vlastné a nemusia byť podobné ani porovnateľné pre nikoho iného! Tým ho učili nestavať sa do vzťahu k svetu naokolo – a vtedy nebolí, ak sa svet naokolo ukáže iný, ako sme predpokladali… Miesto toho, aby sa nám zrútil náš svetonázor, jednoducho preskupíme kamienky mozaiky a frčíme ďalej s novým. 🙂

Napríklad ak sa chceme smiať, potrebujeme sa pozerať očami, pretože len keď sa pozeráme na veci, vieme zachytiť komickú stránku sveta. Na druhej strane, keď vidíme, všetko je rovnocenné a tak nič nie je komické.

Ale na to potrebujeme humor. Miesto “čo som komu urobil(a), že sa mi takéto prihodilo” alebo “ako to, keď to všetko tak nádherne do seba zapadalo?!” potrebuje náš vnútorný monológ znieť nejako takto: “už dávno som nepadol(a) na ňufák, takže bolo na čase zopakovať si to…”

Ľudské vnímanie a ľudské poznávanie je stavané na podmienky hmotnej reality. Tú mimohmotnú postihuje len okrajovo a veľmi nepresne. Preto sa nám z času na čas stane, že sa pokúsime napchať mimohmotnú realitu do našich zabehaných chlievikov a následne zistíme, že to nebol dobrý ťah…

Keď pôjdeme toltéckou cestou, pravdepodobne pomerne často narazíme na veci, ktoré by sme radšej nevedeli alebo ktoré nám dosť podstatným spôsobom nabúravajú náš obraz o sebe samých a o svete naokolo. Ak sa vzoprieme a odmietneme skorigovať naše videnie, síce sme si “zachovali tvár”, ale šťastnými nás to neurobí – odteraz až do konca svojich dní budeme tušiť, že sa možno len skrývame pred poznaním!

Ak sa rozhodneme zmeniť naše videnie vecí, veľká časť nášho sveta sa zrúti a potom znova “prepočíta” do novej podoby. Nevieme, či sa nám tá podoba bude páčiť alebo nie. Vieme len jedno – bude bližšie k skutočnej realite.

Tento stres nemáme šancu ustáť bez humoru:

Človek sa musí smiať na tom, čo mu spôsobuje bolesť, len preto, aby sa udržal v rovnováhe, aby ho nedohnal svet do úplného šialenstva. — Ken Kesey

Takže: nezabúdajme sa smiať! V tom okamihu, keď nebudeme na situáciách vidieť nič humorné, môžeme si byť istí, že sme zišli z tej správnej cesty – nezávisle od toho, ktorou spirituálnou cestou kráčame!

A hlavne – nezabúdajme sa smiať sami na sebe.

…

Bruce Lee – Nunchaku

Ukážka, že aj smrteľne vážne situácie sa dajú brať s humorom – ak je vám jedno, ako z nich na konci vyleziete! 🙂

Plus: takto sa hrá ping-pong? 🙂