😛 Poznáte českú komédiu Adéla ještě nevečeřela? Ja ju baštím. Pamätám si, ako šialený botanik fidliká na husličkách kvetine a ona pustí slzu… a on plný nadšenia skríkne: “Heuréka! Květina pláče!” (Alebo niečo vysoko podobné. Ja proste neviem celý film naspamäť.)
Tak takto nejako som sa cítila dnes večer, keď som sa vracala zo služobky domov 😀 . Slnko zapadalo, obloha bola ružovooranžová a ja som bola unavená ako dunčo. A tak som experimentovala s “videním” energie.
Už asi pred dvoma týždňami ma začal Gabriel presviedčať, že veď vidím. Ani som veľmi nepochybovala… Pamätala som si, keď boli presvedčení, že predsa ich musím počuť – a ja som ich nepočula… Vtedy na mňa poštvali Rafaela a on mnou preháňal nejaké príšerné volty, že som potom chodila dva dni krivá ako paragraf, ale napriek tomu som ich nepočula… (Akurát som počula 😛 Rafaela v mojej hlave zlostne frfľať, že nechápe. 🙂 ) Nevedeli sme, čo sa deje. Tak nejak si musel prichodiť don Juan s Castanedom… 😛 Trvalo asi mesiac, než sme to rozlúskli – ja som ich počula! Počula som ich po celý svoj život, ale pretože som vyrastala v svete, kde anjeli neexistujú, tak som si navykla hovoriť tomu hlasu “ja”. 🙂 Ešte stále mám problém presne rozlíšiť, čo sú oni a čo som ja, ale odkedy sme to rozlúskli, už s nimi môžem hovoriť bez kyvadla.
Toto som si uvedomila, keď mi Gabriel začal tvrdiť, že už dávno vidím. Uvedomovala som si, že môžem vidieť, ale keďže som vyrastala v svete, kde tieto veci neexistujú, tak to videnie moje filtre jednoducho vyfiltrujú a je po Káčinej svadbe… 😦 Bola som si vedomá, že niečo vnímam. Niečo ako dymové vlákna a dymový obal okolo stromov a ľudí, niekedy – keď mám hodne unavené oči – aj niečo ako dymové “tornáda” na nebi alebo “závoje”, cez ktoré prechádzam… Ale nikdy nie také niečo, ako to popisuje Castaneda – žiarivé svetelné gule miesto ľudí a žiarivé vlákna!
Castaneda popisuje aj to, že vidieť začíname, až sa nám podarí celkom umlčať vnútorný monológ. Tak to som videla blede… 😕 Mne v hlave večne niečo beží – buď niečo komentujem (to už teraz hodne obmedzujem), alebo rozprávam s anjelmi. Alebo vediem nekonečné monológy na tému “chúďatko ja” 😛 . (Fujto!) Tak som sa zmierila s tým, že sa mi asi nikdy nepodarí vidieť…
Takže dnes sedím v aute a skúšam, či by som nezbadala zas tie moje “dymové šnúrky”, ako tomu hovorím. Niekedy ich vidím aj nad autami a podľa toho určujem, koľko ľudí sedí v aute a kde – čo človek, to šnúrka… 🙂 Niečo som videla, ale veľmi spokojná som s tým nebola. A tak ma napadlo pokúsiť sa umlčať svoj vnútorný monológ.
Skončilo to tým, že som si donekonečna opakovala, že si idem umlčať vnútorný monológ… 😕 Ale potom som mala vnuknutie: čo ak to nemám brať doslova? Čo ak v hlave vôbec nemusí byť ticho? Castanedovci vnútorný monológ utišovali preto, lebo on nám stále komentuje, čo okolo seba vidíme… a my to potom vidíme; to a nič iné!
Tak som to skúsila naopak. Rozostrila som oči a začala si vnútri hovoriť: to, čo vidím, vlastne nevidím, lebo to nie je realita. Je to ako film premietaný na záclonu. Ale za tou záclonou je niečo celkom iné… a ja sa idem pozrieť za tú záclonu!
Ani to netrvalo dlho… Odrazu som zacítila mravenčenie ako pri slabom tranze a v hlave mi začalo šumieť. Cesta, autá a porast predo mnou sa rozmazali a zmenili sa na nejaké podlhovasté zlatisté “bochníky chleba”, priesvitné a chvejivé. Niektoré boli bochníkovité, ale jedno bolo ako nejaká homoľa (=kónické). Popri ceste išiel nejaký ujko. Keď som naňho pozrela, videla som okolo neho niečo ako guľovité svetlo od rozkroku až trochu nad hlavu. Videla som oba obrazy cez seba – hmotu i to svetielkovanie… Bol to len okamih, oči sa mi sústavne prepínali medzi jedným a druhým videním a tak to boli prakticky len zlomkové záblesky, ale…
…vidím! 😀
Hepihepihepihepihepihepihepi. 😛 Gabriel is King.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor