“Predpoklady sa robia väčšinou tak rýchlo a celkom podvedome, pretože máme dohodu, že budeme týmto spôsobom komunikovať, pretože tá dohoda hovorí, že klásť otázky nie je bezpečné. Panuje dohoda, že keby nás ľudia mali radi, mali by vedieť, čo chceme alebo ako sa cítime.” — don Miguel Ruiz

(Assumptions are made so fast and unconsciously most of the time because we have agreements to communicate this way, we have agreed that it is not safe to ask questions; we have agreed that if people love us, they should know what we want or how we feel.)

Dnešný citát dona Miguela Ruiza patrí do témy “bezchybnosť slova” (prístupné od 30.8.2010) , teda do bosoráckej zručnosti “rozprávanie“. Veľmi sa mi páči, pretože hodne vystihuje spôsob, akým medzi sebou komunikujeme: naznačujeme, pomenúvame nepriamo, očakávame, že niekto bude naše naznačovania rozoberať. Prečo by mal? Čo je na nás také mimoriadne, že teraz celý svet zrazí opätky a ide sa domnievať, čo si myslíme, čo cítime a čo sme tým-či-oným chceli povedať?

Ak komunikujeme týmto spôsobom, nevdojak tým v sebe podporujeme sebadôležitosť.

A to mi zas pripomína Lujana Matusa a tému bezchybného reagovania v situáciách, kedy niekto naznačuje a predpokladá a manipuluje: Hovorí, že ak sa pustíme inou cestou, než akú uznáva naše okolie, začne byť naše okolie žiarlivé (oni si netrúfli) a urobí všetko pre to, aby nás dostalo späť “do košiara”, aby sme boli znova predvídateľní a bezpeční. Matus hovorí, že sa to prejavuje presne takýmito ťahmi: aby nás ľudia okolo nás zatiahli späť do svojej “agendy”, budú nám prinášať naznačovania, emocionálne podsúvania, skryté obviňovania a otvorené citové vydierania. Hovorí, že to spoznáme presne podľa toho: ich manévre nie sú priame a priamočiare, ale také nejaké “zašmodrchané”. Ak na ne pristúpime, začnú pohlcovať časť našej energie a môžu nás stiahnuť z našej cesty späť do závislosti na Parazitovi.

“Vedz presne, čo treba, aby bolo urobené, a túto hranicu neprekroč, inak ťa situácia vyšťaví. Ak sa začneš cítiť vyšťavený, vtedy už vieš, že si sa príliš zaangažoval.”

A inde:

“Človek sa zjavne musí zapojiť, ale problém nastáva, keď sa emocionálne zaangažuje. Zaangažovanie prináša starosť a starosť vyvoláva vnútorný boj a premýšľanie, akú pozíciu zaujať. …  Ak sa nachádzaš v prítomnosti ľudí, ktorí ťa chcú stiahnuť späť, zahĺb sa dokonale do svojich úloh, celkom bez vnútorného monológu o týchto ľuďoch. Vnútorný monológ by len posilnil ich akcie a ich neviditeľný energetický odtlačok.”

Takže ak sa nám zdá, že niekto od nás vyžaduje, aby sme robili predpoklady o jeho úmysloch, máme dve možnosti reakcie: buď sa priamo spýtame a urobíme z toho tému (a ak odpoveď nie je čistá a jednoznačná, tak vieme, že to nebola nezručnosť vo vyjadrovaní, ale úmysel), alebo ako to robím ja, odpoviem výlučne na to, čo znamenajú slová otázky alebo žiadosti. Niekedy z toho vznikne nádherný Absurdistan 😀 :
…..“Ako môžeš hovoriť, že …?!”
…..“No vieš, to sa najprv nadýchneš a potom pri výdychu začínaš artikulovať. Chceš, aby som ti to ukázala?”

Ja sa vlastne vôbec nečudujem, že sa pár ľuďom otvára nožík vo vrecku, keď čo len počujú moje meno… 😆

Podobné články:  Predpoklady sú len verzia domýšľania si • Keď prestaneš robiť predpoklady… • Sila pochybnosti: kedy je dobré byť skeptickým?