Tento článok je celkom mimo “poradia” a výlučne pre mňa, aby som nemusela zakaždým hľadať v knihe to miesto, ktoré ma má dostať zas o krok ďalej. 🙂 Ale pekne po poriadku:

Čítam poslednú neprečítanú Castanedovu knihu, čo zas nie je až taká výhra, pretože prvé som čítala pred tromi rokmi a budem sa k nim musieť vrátiť, pretože už si ich nepamätám. Takže na stránke je ešte hodne čo robiť. 🙂

Ale aj na mne. Už som sa cítila pomerne pohodovo, keď asi tak pred týždňom som sa potkla o jednu pasáž, ktorá mi ukázala, že ešte nenastal čas spať na vavrínoch:

Don Juan vysvetlil, že v čase, keď už bojovník zvláda “snívanie” a “videnie” a vytvoril si dvojníka, musí mať tiež za sebou vymazanie osobnej histórie, sebadôležitosti a rutín (to je to, čomu hovorím autopilot). Povedal, že všetky techniky, čo ma naučil a ktoré som ja považoval len za prázdne slová, boli vlastne nástroje odstraňujúce nepríjemnosti spojené s existenciou nášho dvojníka v obyčajnom svete tým, že svet i seba urobíme fluidnými (“tekutými”, premenlivými, prispôsobivými) a že oboje vyberieme z hraníc predvídateľnosti.

“Fluidný bojovník už nemôže svet vnímať chronologicky,” vysvetlil. “A preňho už svet ani on sám nie sú viac objekty. Je svetelná bytosť existujúca v svetelnom svete.”

Keď som čítala posledný odsek, uvedomila som si, že nezávisle od toho, čo všetko som už dokázala, ešte nie som “za tým”. A uvedomila som si, že cez toto úskalie ma už nedokáže dostať nijaký stalking a nijaké snívanie, ale len tvrdá, nekompromisná sila úmyslu.

Tak som sa na to spýtala Gabriela. Bála som sa, že zas raz je predo mnou situácia, kedy parádne schytám na držku… 😦 (Vraj “bála som sa”! Čo sa treba čo báť?! Proste keď to musí byť, tak zaťať zuby a čo najrýchlejšie cez to!)

Urobila som niečo zle, že som prestala vidieť?
Jediné, čo robíš zle, je tvoje zotrvávanie v hmote. A tam ťa zas chcem mať, takže si nepomôžeme. Miesto rýchleho prechodu musíš zvládnuť pomalý.
Je to na mne?
Nie celkom. Príležitosti budú.
Potrebujem šok?
Pomohol by, ale ty si taká tvrdohlavá palica, že ani šok nepotrebuješ. Ty sa tam dotlačíš sama. Máš knihu a vieš už, čo treba dosiahnuť. Som rád, že si sa nezľakla, keď si zistila, že ešte nie si tak ďaleko, ako si si myslela.

“Don Juan”… Mám s ním kyvadlovať?
Netreba. Hovorí s tebou. Čítaj ďalej Castanedu. A keď ho prečítaš celého, začneš znova. “Don Juan” s tebou hovorí cez knihu. Uvidíš – nájdeš v nej nové veci.

Takže vy si týmto článkom nerobte veľmi vrásky… Ak vám niečo dal, tak dobre, ak nie, berte ho ako to, čo je – ako memento pre mňa, čo so sebou robiť, ak sa chcem dostať tam, kam mám namierené… 🙂

A ešte si pridávam “kľúč”, ktorý mi pomôže túto etapu absolvovať – pred chvíľkou som na to prišla:

…

Steve Balsamo – Well of Souls