Don Juan vždy zdôrazňoval, že bojovník nesúcití s nikým. Pre neho “mať súcit” znamená priať si, aby ten druhý bol ako ty, aby žil tvoj život – a aby to dosiahol, podávaš mu pomocnú ruku. Najťažšia vec na svete je nechať iných žiť si svoj život. A bezchybnosť bojovníka znamená nechať iných byť a podporovať ich v tom, čím sú. To, samozrejme, značí, že im veríme, že aj oni sú bezchybní bojovníci…
Ale čo ak bezchybnými bojovníkmi nie sú? Potom sa musíme sami zachovať bezchybne a nekomentovať. Každý pokus z našej strany pomáhať iným je vlastne svojvoľný zásah, vedený naším vlastným záujmom. Len bosorák, ktorý vidí a stratil ľudskú formu, si môže dovoliť pomáhať iným, pretože sa už s ničím neidentifikuje, nič nechce a nepotrebuje dosiahnuť a vníma sám seba ako súčasť a používateľa fungujúceho celku, nie jeho prispôsobovateľa…
Hoci to znie dosť hrozne, stojí to za úvahu. Tu je zážitok Carlosa Castanedu, ktorý to osvetľuje:
Jedného dňa, keď som s ním [=donom Juanom] bol v meste, zdvihol som zo stredu chodníka slimáka a ukryl som ho v bezpečí pod nejakou popínavkou. Bol som si istý, že keby som ho bol nechal v strede chodníka, skôr či neskôr by ho bol ktosi zašliapol. Myslel som si, že tým premiestnením na bezpečné miesto som ho zachránil.
Don Juan podotkol, že môj predpoklad je dosť nepresný, pretože neberiem do úvahy dve dôležité možnosti. Prvá je, že slimák sa mohol snažiť uniknúť istej smrti z jedu listov tej liany, druhá je, že mal dostatok osobnej sily na to, aby prešiel cez cestu. Svojím zásahom som slimáka nezachránil, len som ho pripravil o všetko, čo s takým nasadením dosiahol.
Samozrejme, hneď som sa zberal premiestniť slimáka späť na chodník, na miesto, odkiaľ som ho vzal, ale don Juan mi to nedovolil. Povedal, že to bol osud tohto slimáka, že mu cestu skríži idiot, ktorý ho oberie o jeho výsledok. Ak ho nechám tam, kam som ho položil, možno dokáže ešte zozbierať dosť síl na to, aby sa dostal tam, kam sa pôvodne poberal.
🙂 Viem, znie to dosť nekresťansky, že? Ale nie je v tom pravda? Zasahujeme, pretože si myslíme, že vieme, ako by situácia mala vyzerať. Často sa ani vopred nepýtame, či je náš predpoklad správny… a koľkokrát sme už potom museli povedať “aha… prepáč”?
Raz som bola chorá a v určitú hodinu som musela brať istý liek. Lieky boli dva a v žiadnom prípade sa nesmeli pomiešať. Jeden naobed a jeden večer. Vzala som prášok, vložila som si ho do úst, začala som hltať – a vtedy som si uvedomila, že mal nesprávnu farbu… bol to ten druhý…
Okamžite som stuhla a prestala hltať. Čo teraz? Ešte aj dýchať som prestala, len aby som ho nezhltla… A vtedy ku mne priskočila kamarátka a buchla ma do chrbta, aby mi prášok lepšie skĺzol dole krkom. Myslela, že mi zabehlo…
Ten zvyšok príbehu vám ušetrím. Liek musel von. 😦
Po tejto príhode som začala byť opatrnejšia v svojich úsudkoch, čo je v danej situácii pre koho najlepšie. Napriek tomu ešte dosť dlho trvalo, kým som sa naučila na svet pozerať ako na dokonalé miesto, kde všetko má svoj zmysel a z nejakého dôvodu je presne tak, ako je… či sa mi to hodí alebo nie. Aby som sa dostala do tohto bodu, museli na mne anjeli hooodne makať… Ale potom, keď už som to pochopila, prestala som cítiť nutkanie vybiehať na barikády za každú vec, ktorá bola drahá mojej duši: za slobodu myslenia, za záchranu Zeme, za práva kdekoho iného… pretože keby som bola za tieto veci bojovala, musela by som pripustiť, že viem lepšie ako Boh, ako veci majú vyzerať! Teda, poviem vám, v mnohých veciach som skutočne dobrá, ale jedno rozhodne neviem – neviem lepšie ako Boh.
A preto mi nezostáva nič iné než dôverovať, že všetko sa deje s nejakým zmyslom – aj vtedy, keď ho ja osobne nevnímam.
Táto lekcia je veľmi dôležitá pre každého, kto chce liečiť, pomáhať alebo vychovávať iných. Nemôžeme meniť životy iných ľudí. Tie si musia meniť oni sami. Jediné, čo môžeme, je ísť pred nimi ako ukážka toho, že “aj takto sa dá”. Byť bezchybnými bojovníkmi a podnietiť k bezchybnosti aj ich.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor