The moment
you have in your heart
this extraordinary thing called love
and feel the depth,
the delight,
the ecstasy of it,
you will discover
that for you the world is transformed.

(Jiddu Krishnamurti) 

V tom okamihu
kedy máš v srdci
tú úžasnú vec zvanú Láska
a cítiš jej hĺbku,
jej rozkoš
a jej extázu,
zistíš,
že sa pre teba zmenil svet.

Ku Krishnamurtimu som sa dostala cez anjelov, menovite cez Gabriela, ktorý mi do hlavy vhodil jeho meno a keď som ho vygooglila a našla prvú fotografiu, hneď mi bolo jasné, prečo – pozerala som sa Gabrielovi do tváre… 🙂 Vraj Krishnamurti bol jeden z jeho “ľudských životov”. Odvtedy sa dvakrát pozriem, keď niekde nájdem niečo od Krishnamurtiho.

Táto báseň/citát ma oslovujú na veľmi hlbokej úrovni. Väčšina ľudí si pod “láskou” totiž predsatvuje nežný cit k inej bytosti alebo ľudstvu ako takému. Ale myslím, že kým je láska viazaná na niekoho alebo niečo, nie je to tá skutočná láska, ktorá vedie k “osvieteniu”. Kým som mala rada Zem, bola to ľudská, zištná láska. Zem bola krásna a bola podľa mňa a preto sa mi páčila a ja som ju chcela mať takú, aká sa mi páčila… Bolo to spojené s mojou predstavou a s mojím očakávaním.

Potom kdesi po ceste sa do mňa pustili anjeli a začali mi meniť vnímanie (viem, nepatria sem, ale bez nich už dnes neviem vysvetliť takmer nič, natoľko sú súčasťou môjho života). Z lásky viazanej na niečo/niekoho sa stal pocit, ktorý mi robil dobre a nemusel byť na nič upretý… jednoducho som cítila lásku bez toho, aby to bola láska voči niekomu/niečomu. Bez predstavy, proste len pocit, že všetko je v danom okamihu v dokonalom poriadku. Odkedy sa tento pocit dostavil, začali sa okolo mňa diať drobné “zázraky” a celý môj život akoby bol “na šnúrke” – keď niečo potrebujem, automaticky to príde, hoci na to nemyslím a neprivolávam to… dokonca to ani neočakávam… A z toho, že sa tieto veci dejú, dostáva človek pocit absolútnej prepojenosti, vyváženosti a ochrany. Všetko sa o mňa stará, pretože už ničomu nestojím v ceste – na ničom nelipnem a ničomu sa nevzpieram. Robím to, čo sa “cíti správne/dobre” a sama sa cítim správne/dobre.

Čiže od toho okamihu, keď sa prestaneme snažiť niečo zapríčiniť, niečo dosiahnuť a niečo posunúť dopredu alebo opraviť, mení sa svet z nedokonalého na dokonalý a ten nový, dokonalý svet sa postará, aby sme aj my v ňom mali dokonalé podmienky.

Za ničím sa nepachtím – a preto mám prístup k všetkému. 🙂