Včera zas raz prišiel zlom v mojom vzťahu k anjelom. Nečakala som to… Posledné dvaapol mesiaca boli úplne “idylické”, chválili ma za to, ako som si dokázala odstrániť svoju škrupinu a že som sa začala cítiť spolupatričná, “jedna z nich”. Síce na mne kde-tu čosi skúšali, ale nikdy nie veci, ktoré boleli, skôr len naťahovanie trpezlivosti a tréning poslúchania 🙂 … až do včera. A včera sa zas raz Jeho Gabrielstvo uráčilo zasadiť mi škaredú ranu pod pás.
Lenže mňa už nebaví večne nariekať alebo prskať… Už som z toho všetkého unavená. Tak som to len tupo vzala na vedomie a pobrala sa spať. S tým, že neriešim.
Ľahli ste si už niekedy spať, keď ste mali rozhádzané vnútro? Čím dlhšie som ležala, tým zlostnejšia a útočnejšia som bola. Uvedomovala som si presne, že znova sa oddeľujem. Znova okolo seba vytváram škrupinku. Znova beriem osobne. Ale včera som si povedala, že proste niekedy aj ja mám svoje dni a toto je jeden z nich…
Pustila som si hudbu, aby som sa ukľudnila. Ako som sa do nej započúvala, začala som zaspávať. Odrazu som sa ocitla na morskom pobreží. Milujem vodu a príliv, žblnkanie a šplechotanie, ale tentokrát som ho nedokázala oceniť. Pláž bola prázdna, ale studená. Napravo odo mňa boli vysoké bralá a navrchu na nich ktosi stál. Vedela som, že je to jeden z anjelských: Gabriel alebo dokonca Otec. Vedela som, že majú strach z toho, čo zas urobím… ale nebola som ochotná rozprávať sa.
“Som bytosť tmy a nechcem, aby do tejto tmy vstupovalo nejaké Svetlo!” zakričala som. “Nechcem Svetlo! Chcem byť sama a temná, tak sa cítim dobre!” A hodne rezko som sa pobrala preč, pretože dobre viem, ako málo rešpektujú Otec alebo Gabriel moje priania…
Cestička ma viedla cez hustý tropický les. Náhlila som sa, aby tá svetlá postava zo skaly nezletela nadol a nezačala na mňa hovoriť. Bola som ubolená; nemala som chuť zhovárať sa. Nemala som chuť rozmýšľať nad tým, čo spravím.
Uvedomila som si, že som v sne. Začala som horúčkovito hľadať nejakú dieru v zemi alebo v kmeni stromu, kadiaľ by som mohla zmiznúť do Spodného sveta. Nejako som vedela, že tam za mnou nemôžu.
Pri koreňoch jedného zo stromov som objavila malú myšiu noru. Skočila som do nej, prehrmela cez vlhkú, smrdutú hlinu a vypadla som presne na tom istom pobreží, aké bolo v Strednom svete.
Lenže tentokrát bolo pobrežie celé čierne. Nebolo to len tým, že bola noc, ale more i pláž sa leskli odpornou naftovou škvrnou. Pokrývala všetko, kam som dovidela, až po to vysoké bralo, na ktorom už nik nestál.
Bolo mi nanič. Nechcelo sa mi žiť. Ľahla som si dolu tvárou do toho hnusného lepkavého piesku, hlavou k moru, a dúfala som, že najbližšia vlna ma zaleje a utopí…
Odrazu som spozorovala, že moje telo nasáva do seba celú tú čiernu ropnú masu z piesku i vody a pod ňou sa objavuje čistučký piesok a tyrkysová hladina… Vyčkala som, až som nasala všetku čiernotu, a postavila som sa.
Zavolala som si Asraela. Prišiel, ale nebol usmiaty ako obvykle. Nebol v svojej koži. Ešte stále celý v čiernom, ale spod kabáta cez čiernu farbu presvitali krvavočervené záblesky jeho energie.
“Chcem sa ťa niečo spýtať, Asrael,” povedala som mu.
“Viem, čo chceš. Neurobím to.”
“Nechcem, aby si nič robil. Viem, že mi nepomôžeš zomrieť. Nechaj ma dohovoriť… Chcela by som vedieť, čo môže urobiť tvor ako ja, aby sa mohol vrátiť do svojho bezvýznamného ľudského bytia, kde je absolútnou nulou, a celkom obyčajne zomrieť.”
Neodpovedal. Dosť nešťastne na mňa pozeral a mlčal.
V tom okamihu sa mi v hlave ozvala akási tichá myšlienka: “Vzdať to.”
Musel to počuť. Nepovedal to on; zrejme som však v tej chvíli bola podvedome napojená na akašu a moja odpoveď prišla odtiaľ. A že bola správna, to mi prezrádzal šok v jeho tvári.
“Nerob to,” povedal ticho, takmer prosebne.
“Ďakujem ti, Asrael. Už s tebou nechcem hovoriť,” odpovedala som, otočila som sa a išla som preč, preč od neho.
Išla som do lesa. Nebol čierny a bol v ňom dostatok svetla, akoby sa už brieždilo. Napadlo ma, že sa poobzerám, či tam nenájdem nejaké silové zviera alebo učiteľa. V nasledujúcej chvíli som už stála späť na brehu mora a pozerala som na drobného ráčika-pustovníka v piesku – takého toho so špicatou ulitou na chrbte, spod ktorej mu trčia nožičky. Namáhavo drobčil vlhkým pieskom.
Spýtala som sa ho, čo ma môže naučiť. “Mám ulitu, ktorá chráni moje mäkké miesta pred nebezpečenstvom,” odpovedal.
“Vidím. Lenže ja som si ulitu nemala robiť.”
“Ale ulita je výborná ochrana. Nič ti nedokáže ublížiť.”
Prišla väčšia vlna a prešplechla cez neho. Prevrátila ho, zahrabala do piesku a potom spláchla do mora. Áno, ulita je dobrá ochrana, síce ti nič ublížiť nedokáže, ale z nôh ťa hravo zhodí, napadlo ma. Zhodí z nôh a spláchne do mora.
Lenže mne je fuk, či ma vlny spláchnu do mora, povedala moja duša.
Ocitla som sa späť v lese, na nejakej lúčke. Naokolo poletoval motýľ, biely s čiernou kresbou na žilkách krídiel a s čiernym okrajom krídiel. Natiahla som k nemu ruku. Sadol mi na dlaň.
“Čo ma môžeš naučiť?” spýtala som sa ho.
“Nič, čo by si nevedela,” odpovedal a odletel, ale potom si to rozmyslel a vrátil sa. Sadol mi späť na dlaň, za chvíľu znova odletel a znova sa vrátil na moju ruku. Zrejme som preňho bola niečím príjemná, možno som mala sladkú dlaň a on ju chodil olizovať, neviem. Viem len, že som nerobila vôbec nič, vôbec nič som od neho neočakávala – a on sa napriek tomu stále vracal.
Keď zas odletel, pobrala som sa ďalej. Vo vzduchu som počula bzučať muchy a videla som ich tmavé, modrasto lesklé telíčka. Spýtala som sa ich, čo sa od nich môžem naučiť. Odpoveď mi prišla ako myšlienka: nie sú náročné a veci, ktoré pre iných vyzerajú ako hnus, sú pre nich zdroj potravy. Pamlsky.
Chvíľu som sledovala, ako lietajú, ale odrazu sa mi niekde za chrbtom ozval napätý, zúfalý zvuk – mucha chytená do pavučiny. Obzrela som sa a zbadala som ju vo veľkej sieti za mojou hlavou. Ešte zúfalo bzučala, ale už na nej pracoval bieložltý, akoby mŕtvolný križiak a omotával ju.
Ja teda pavúky nemusím. Pozerala som naňho a v duchu som sa pýtala, čo sa od neho môžem naučiť. Zastavil sa v svojej činnosti a pozrel na mňa svojimi vypuklými, studenými očami. Zamrazilo ma. Napadlo ma, že on vstrekne svoje tráviace enzýmy do muchy a muchu to vnútorne celkom rozloží, až z nej zostane len prázdny obal… Akosi mi to pripomenulo môj vlastný pocit v danom okamihu. Nechcela som, aby toto bola moja lekcia od pavúka!
Našťastie pavúk povedal: “Viem, že som ohavný, ale pozri, aký dokonalý som! Som dokonale uspôsobený na svoj účel.”
Chvíľu som naňho bez slova hľadela, potom som sa otočila a išla preč.
Už nebudem vykríkať, že mi bolo ublížené. Už sa nebudem kasať, že nikdy viac… Všetky tie “nikdy viac” nevydržali dlhšie ako mesiac-dva! Už som len unavená. Je mi jedno, ako to bude pokračovať – ale ešte stále som dostatočne zvedavá, aby som sa na to pozerala… Budem sedieť medzi divákmi, pozerať film, kde som hlavným hercom a sledovať, ako sa vyvinie.
Narodila som sa ako bojovník. Vyrastala som na kovbojkách. Kovboji a bojovníci neprehrávajú; radšej padnú, ako by to vzdali.
Nuž ale ako to vyzerá, prišiel čas naučiť sa vzdávať.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor