Tento článok prišiel od Guya Finleyho. Každá mentálna alebo emocionálna kríza v našom živote je výsledkom nejakého “nesplateného dlhu”. Ak toto utrpenie správne pochopíme, ukáže nám, kde sa ešte stále urputne držíme častí nášho ja, ktoré nám berú viac ako dávajú.
Aj keď pravda je nám stále na dosah, vzdialená len jedno úprimné prianie vyhojenia, sú v živote okamihy, kedy je nám ešte bližšie. Žiaľ, väčšinou tieto okamihy celkom prepasieme, pretože to, čo je v nás falošné – naša falošná podstata – vidí v tom, čo je pravdivé, útočiaceho nepriateľa.
Hojaca sila pravdy je najbližšie a najuchopiteľnejšia v okamihoch krízy. Kríza je vždy predzvesťou vnútorného pokroku, pretože skutočné spirituálne napredovanie je reťaz odstraňovania sebaomedzujúcich myšlienok a pocitov. Kríza, nech už je hocijakého druhu, totiž jasne vypichuje miesta, kde sa zubami-nechtami držíme nejakého presvedčenia, ospravedlnenia, dymovej clony alebo sebauveličenia, ktoré nie sú v súlade s realitou. A kde je konflikt, tam je vždy aj bolesť – a v okamihu, keď táto podvedomá bolesť dosiahne takú kritickú masu, že vypláva do nášho vedomia, už ju vnímame ako krízu nejakého druhu. To vysvetľuje, prečo sú krízy “blízkymi stretnutiami pravdivého druhu”. Takže to, čo nazývame “osobnou krízou”, je v skutočnosti okamih, kedy dovtedy neviditeľný vnútorný konflikt vypláva na povrch a stane sa dočasne viditeľným. Alebo inak: Kríza vzniká, keď sa nejaká lož, ktorou sme dovtedy sami seba klamali, ukáže ako presne to, čo je – ako lož.
Poďme si to ukázať na príkladoch:
Možno si nejaký chlapík o sebe myslí, že má nad svojím životom plnú kontrolu, ale odrazu je konfrontovaný s vlastnou neschopnosťou prestať piť – alebo rozprávať – alebo sa sústavne strachovať. Dosiahol bod zlomu.
Alebo žena, čo sa vždy vnímala ako dobromyseľná a láskavá, zaregistruje odrazu, s akou krutosťou a ako kriticky zmýšľa o iných… Zistí, že robí veci len preto, aby si ostatní o nej mysleli, aká je láskavá, ale vnútorne ju to všetko napĺňa len hnusom a zlobou voči svetu. Dosiahla bod zlomu.
V oboch prípadoch odrazu vyplávala na povrch strašná cena, ktorú sme platili za život v sebaklame. Jediná alternatíva, ktorú v našom sebaklame vidíme, je obviňovať tých druhých a čokoľvek naokolo za toto nešťastné poznanie. Tým sa náš falošný sebaobraz len upevňuje. A tým, že vinu za zlý pocit zvaľuje na čokoľvek okrem seba samého, núti nás večne bojovať so životom, miesto toho, aby sme sa od života začali učiť… Je to prefíkaný manéver nášho falošného ega. Čím viac bránime svoj falošný sebaobraz, tým viac sa pravda, ktorá ho nazýva “falošným”, javí ako náš úhlavný nepriateľ!
Pravda nikdy nepôsobí bolesť. Jediná bolesť v kríze je zapríčinená odporom, ktorý pravde kladie náš falošný sebaobraz. Kríza nás zlomí, len keď ju nedokážeme použiť ako odrazový môstik k sebazlepšeniu. Aby sme krízu dokázali zmeniť na bod zlomu v našom živote, musím si priať zhliadnuť lekciu ukrytú v kríze a nesmieme sa nechať presvedčiť, že celý svet sa spriahol proti nám. Ak sa nastavíme na učenie a budeme ochotní istú dobu znášať túto novú bolesť, prebudí sa v nás vyššie vedomie, ktoré patrí nášmu skutočnému ja. Toto vyššie vedomie nikdy nemusí riešiť krízy, pretože nijaké k nemu neprichádzajú…
***
No dobre, priznávam, trochu ťažší článok. Hodne mi to pripomenulo budhistickú zásadu “sit with it”, teda “sedieť s tým (=bolesťou)”: Keď postretneme bolesť a nebránime sa jej, ale ju necháme cez seba prechádzať a sledujeme, ako sa správa, čo ju vyvoláva a na čo útočí, a sledujeme ju odosobnene, naučíme sa viac o sebe samých a prekonáme to mylné presvedčenie, ktoré danú bolesť vyvolalo. Je to imunizujúce do budúcnosti – prekonaním bolesti prelamujeme niektorú našu vnútornú bariéru, strhávame ju a už jej nebudeme musieť viac čeliť.
Čiže všetko je to o našej reakcii na podnety zvonka (ktoré sú vlastne podnety “zvnútra”, ktoré sa k nám dostávajú prostredníctvom nejakej vonkajšej situácie): Môžeme situáciu vziať ako “lekciu”, urobiť si “domácu úlohu”, rozobrať to a poučiť sa, alebo sa môžeme hodiť o zem a kričať, ako sa nám ubližuje alebo ako sme v práve a všetci ostatní nám chcú zle… Je to naša slobodná voľba. A kým tá prvá nuluje karmu, tá druhá ju udržiava alebo dokonca navyšuje… takže “nic moc”, však? 🙂
A veľmi často práve tie “hnusné ksichty”, s ktorými sme v živote konfrontovaní, sú naši najväčší učitelia! Keby sme neboli citliví na niečo, čo je v nich (=keby sme nemali zárodok toho istého v sebe a len ho pred sebou ukrývali alebo vedome potláčali, lebo ho nedokážeme akceptovať), nereagovali by sme na nich… Preto sú v živote ľudia, ktorí sú nám ľahostajní, aj keď sa k nám správajú ako ten posledný pes, a ľudia, ktorí nás vytočia, hoci sa nesprávajú až tak ohavne – ale je na nich viditeľné niečo, čo si odmietame pripustiť na sebe samých…
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor