Už som vám spomínala, že niečo nado mnou drží ochrannú ruku? 🙂 Prejavuje sa to ako celkom neuveriteľná zhoda náhod. Keď niečo potrebujem, príde to. Keď hľadám knihu, dostanem na ňu reklamný plagát. Keď mám problém, okamžite mi príde mail s ponukou, ktorá ho ošetruje. Keď padajú tragače, potknem sa na ceste o zabudnutý dáždnik…
V poslednom čase som hľadala sama seba. To viedlo k zmenám v mojej psychike. Napríklad keď som do článkov na Angeláriu vkladala upozornenie, že moje “hlody” môžu byť nesprávne, párkrát som sa pristihla, ako si kladiem otázku: “a tomuto si skutočne verila?!” Odrazu som zistila, že často vôbec nechápem, o čom sa v komentároch k článkom bavíte… 😦 Miestami ma chytala beznádej a miestami zlosť. Nevedela som sa nejako “naladiť” na vás všetkých, na zvyšok sveta… Ale o čo ide, to som pochopila až včera a vďaka Mirovi, ktorý mi napísal: “mam pocit, ako by si s tym blogom chcela “tresnut” (????)”!
Zaskočila ma to, pretože som nad tým vôbec nerozmýšľala, ale Miro máva trefné šplechy, takže som sa radšej zamyslela. A (ako vždy) mal pravdu… ten vnútorný pocit beznádeje, to “ja neviem, o čom hovoríte”, bol len prejavom niečoho hlbšieho – pocitu, že niečo nie je správne, tak, ako by malo byť.
Nevedela som, čo s tým. Nevedela som to včera večer ani v noci. Ráno som sa zobudila s tým, že už snáď nechcem ani otvoriť oči…
A v počítači ma čakal článok s vloženým videom a pesničkou.
V článku sa hovorí: Svet tam vonku býva niekedy šialený – poháňaný stádovým myslením, politickou korektnosťou a religióznymi či filozofickými blábolmi, ktoré vás nútia “zapadnúť”. Ak sa vaše správanie nesnaží kontrolovať zrovna cirkev, tak potom všelijakí verejní aktivisti prichádzajú so svojimi predstavami, ako by to malo vyzerať – a tie nutne nemusia byť “tie vaše”.
Okolie na nás sústavne vyvíja nátlak, aby sme sa prispôsobili tomu, čo ono uznáva. Nie je jednoduché tomuto nátlaku odolávať, pretože sme spoločenskí tvorovia a máme potrebu žiť medzi inými. Tak sa prispôsobujeme, tvárime sa podľa očakávaní, ale začína nám unikať jedna dôležité vec – strácame kontakt so sebou samými.
Článok odporúča: počúvajte pieseň od 3 Doors Down v nasledovnom videu. Zavrite pritom oči (nepotrebujete pozerať zostrih Shreka, pretože tie obrázky nie sú podstatné). Cíťte energiu prúdiacu zo slov. A spýtajte sa pritom sami seba: “Je to v poriadku, keď si trúfam byť sám sebou, aj keď ostatní to neschvaľujú?”
Odpoveď si vieme dať totiž len my sami a nikto iný…
A pre tých, ktorí nie sú zrovna angličtinári, tu je preklad textu piesne:
Let Me Be Myself (Nechaj ma byť sám sebou)
Myslím, že som sa stratil, ako som sa snažil byť niekým iným,
Snažil som sa prehlušiť bolesť
Ale nikdy nič nezabralo
Nechal som samého seba za sebou
Niekde po ceste
Dúfal som, že raz touto cestou pôjdem znova
A nájdem sa
V poslednom čase ma už unavuje čakať na to,
Až mi niečo schváliš, povedz mi
Necháš ma raz
Byť sám sebou
Aby som mohol zažiariť
Svojím vlastným svetlom
Nechaj ma byť sebou samým
Nechaj ma byť sám sebou
Pretože nikdy nenájdeš moje srdce
Za niekým iným
Nikdy neuvidím svetlo dňa
Ak budem žiť v tejto cele
Je načase ísť svojou cestou
Do sveta, ako som ho poznal
A vziať späť všetky tie razy
Kedy som ti ustúpil
V poslednom čase ma už unavuje čakať na to,
Až mi niečo schváliš, povedz mi
Necháš ma raz
Byť sám sebou
Aby som mohol zažiariť
Svojím vlastným svetlom
Nechaj ma byť sám sebou
Chvíľku
Ak ti to nevadí
Nechaj ma byť sám sebou
Aby som mohol zažiariť
Svojím vlastným svetlom
Nechaj ma byť sám sebou
Nikdy som od sveta nechcel nič iné
Než byť sám sebou…
Prosím, nechaj ma raz
Byť sám sebou
Aby som mohol zažiariť
Svojím vlastným svetlom
Nechaj ma byť sám sebou
Prosím, nechaj ma aspoň raz
Byť sám sebou
Aby som mohol zažiariť
Svojím vlastným svetlom
Nechaj ma byť sám sebou
Chvíľku
Ak ti to nevadí
Nechaj ma byť sám sebou
Aby som mohol zažiariť
Svojím vlastným svetlom
Nechaj ma byť sám sebou
Ja som sa tiež v poslednom čase hodne prispôsobovala predstavám iných: “anjelov”, môjho vlastného podvedomia, kolegov v práci i čitateľov tohto blogu… Všetko to boli len “výkladné skrine”, ktoré ukazovali časť zo skutočnej “helar”. Kým to boli výkladné skrine, dali sa ľahko udržiavať. Ale niektoré črty osobnosti zostávali na pozadí, nepáčilo sa im to a začínali nariekať…
Nastal čas vrátiť sa späť po ceste k miestu, kde som odložila svoje pôvodné “ja”, a preskúmať, či je aspoň niečo z neho použiteľné… (Veľa toho asi nebude, inak by som ho nebola odložila. 😕 ) Ak budete mať z času na čas pocit, že vám nastavujem inú tvár, než na akú ste zvyknutí, nekomentujte to… Je to daň hľadaniu, na ktoré máme všetci právo. A ak vy nebudete robiť moju psychoanalýzu, tak sľubujem, že ja s týmto blogom 🙂 “netresnem”… Zvedavá som zostala, zdrojov mám dostatok a do cieľa sa môžem dostať aj inou cestou, než ktorou som kráčala doteraz! 🙂 “Óm Namó Bhagavaté Vasudévaja! Hlásim sa k tomu božskému, čo sídli vo mne!”
A ak máte nejaké vlastné postrehy k tomu, ako si udržať svoju “inakosť” alebo ako znova objaviť to dychtivé dieťa v sebe, napíšte ich sem pre iných… a pre mňa! 😛










Napísať odpoveď pre helar Zrušiť odpoveď