Celý tento článok bude trochu divnejší ako obvykle: ďalší vybraný kandidát na rozhovor je totiž Raziel. Vyberal ho Gabriel, ale potom zasa na mne začal kdečo skúšať a mne už totálne odišli nervy, takže som poriadne tresla Bránou Nebeskou a prestala som komunikovať. Gabriela musel nahradiť Messiel (nejako málo ochotne, ako zistíte z rozhovoru nižšie), ktorý mi kontakt s Razielom sprostredkoval. Ale ja som vraj v minulosti Raziela už stretla – aspoň tak mi kedysi hovoril Gabriel. Ja si to vôbec nepamätám, ale on mi porozprával, ako to prebiehalo, a ja som to spracovala ako príbeh ešte v časoch, keď sme sa nehádali a písali sme tú ich anjelsku “knihu”.

A tak dnešný rozhovor má dve časti: samotný príbeh (čo je Gabrielom autorizovaná fikcia z môjho stretnutia s Razielom, ktoré si vôbec nepamätám) a potom rozhovor s Messielom o Razielovi a s Razielom o Razielovi.

Keďže ten príbeh je pomerne dlhý text, aby to bolo prehľadnejšie, rozdelím to linkami:

• Príbeh s Razielom
• Rozhovor s Razielom a o Razielovi

 

Príbeh s Razielom

(časť z kapitoly Dračie semeno) – Predošlý text opisoval, ako sa zistilo, že som dračie semeno a ako sa chystali urýchlene sa ma zbaviť. V tom čase som ešte nevedela, že mám do činenia s anjelmi, a považovala som ich za mimozemšťanov – preto tie podivné vyjadrenia zo strany Gabriela.

Neviem, ako dlho som rumázgala. Prichodila som si opustená ako malé decko v obrovskom tmavom lese. Nikto ma nechcel. Nikomu som nebola partnerom. Bola som pre nich to čo ten Dunčo – proste nižší tvor, ktorého odoženieme, ak sa nám nehodí!

Začula som opatrné kroky. Inštinktívne som cítila, že to je Gabriel, že chodí naokolo a hľadá ma. Zaliezla som ešte hlbšie do svojej jaskynky.

Napriek tomu ma objavil. Odrazu len na mňa padol tieň a Gabriel sa naklonil dovnútra:

“Poď von.”

“Choď preč!” vyhŕkla som a odvrátila som tvár, aby nevidel, že plačem.

“Nepôjdem. Nebuď malá. Poď von.”

Nemohla som urobiť nič, čo by mi zachovalo sebaúctu. A vlastne som už žiadnu ani nemala.

Zotrela som si slzy a začala som sa vyťahovať z úzkeho priestoru. Nijako mi to nešlo. Zacúvala som tak hlboko medzi kamene, že som sa nevedela ani otočiť, ani poriadne oprieť o ruky a vyliezť štvornožky.

“Podaj mi ruku,” zahundrala som.

Gabriel natiahol ruku – a na polceste sa zháčil. Jeho ruka sa ľahko zachvela.

Nebolo mi viac treba! Takže aj ty sa ma už bojíš?! Už aj ty so mnou jednáš, akoby som bola prašivá?! Zaliezla som pospiatky späť medzi kamene a pustila som sa znova rumázgať.

Podávaná ruka sa prestala chvieť a vsunula sa celkom do otvoru.

“Poď. Chyť sa ma,” povedal ticho. “A neplač.”

Nebola som schopná urobiť vôbec nič. Drepela som tam medzi tými kameňmi, išla som si vyplakať dušu z tela a Gabriel len ticho sedel pri priehlbinke a čakal, kým ma to prejde.

Nakoniec som sa utíšila. Keď počul, že sa znova hýbem, natiahol ku mne ruku a vytiahol ma von.

“Mrzí ma to,” vzdychol. “Nechcel som, aby sa ti ublížilo.”

Znova som sa rozplakala. Objal ma okolo pliec a držal ma, kým som mu nevyrobila na ramene obrovský mokrý fľak. Keď som naňho pozrela, mal v očiach súcit.

“Netušil som, že aj plačeš,” priznal zahanbene. “Ale než si s tým začala, mala si aj oči. Teraz už máš len ohromné červené opuchliny.”

To ma okamžite postavilo na nohy. Pomohol mi vyliezť na kamene a trpezlivo čakal, kým som si umyla tvár.

“Vyzerám strašne,” zavrčala som skusmo.

“No, áno…” súhlasil ochotne. “Ale veď to prejde.”

A než som si uvedomila, čo sa deje, rozosmiala som sa.

“Vieš, nie je to pre nás ľahké,” priznal Gabriel. “Dračie semeno pre nás znamená veľké ohrozenie. Také veľké, že aj mňa to zviklalo – aspoň na chvíľu. Musel som sa najprv pozbierať a rozhodnúť, čo urobím… Rozhodol som sa, že ti verím.”

Nevládala som rozprávať, nevládala som rozmýšľať. Bolo mi nanič – z plaču i z potupy.

“Chcem ísť preč, Gabriel,” vydýchla som. “Domov.”

“Ešte nie… Vieš, došlo mi, že ti nie je najlepšie, keď som ťa našiel plakať… Myslel som, že si veci nepripúšťaš, ale niektoré sú zrejme nad tvoje sily. A kým som tu sedel a čakal, až sa dáš do poriadku, napadlo ma, že ťa vezmem za ďalším bratom. Volá sa Raziel a sám hodne pripomína dračie semeno: je múdry, ale nevypočitateľný, pretože mu tiež chýba súcit. Nie celkom, ale má ho menej, ako by si od… našinca… čakala… Myslím, že keď sa vy dvaja porozprávate, tebe sa uľaví, a ak si porozumiete, uľaví sa aj nám ostatným. Raziel je nesmierne vnímavý a keby si pre nás predstavovala čo len malé nebezpečenstvo, on to rozhodne odhalí. Ak neodhalí nič, Otec sa upokojí a prestane nástrojiť na tom, aby som ti premazal spomienky.”

“Ako Afrazedovi?”

“Ako Afrazedovi. Len ty by si na tom bola trochu horšie – po tebe totiž ide Simeon.”

“Gabriel, povedz mi… to boli tí draci o toľko hroznejší ako Simeon?”

Chvíľu len tak pozeral ponad moju hlavu do diaľky.

“Ani nie,” pripustil nakoniec. “Dnešný Simeon sa už veľmi blíži k tomu, čomu hovoríme Drak.”

Tak to som v dobrej spoločnosti, pomyslela som si pochmúrne. Spomenula som si na Simeonov meč, ako mi presvišťal ponad hlavu – a s hrôzou som zistila, že to bol okamih, keď som si prichodila skutočne živá, keď som otrčila zuby a pazúry a pomstychtivo som začala driapať!

Nakoniec mal starý muž pravdu, že v sebe nosím draka.

Po chvíľke ma prestalo slnečné svetlo páliť v očiach. Gabriel sa zdvihol a ja som sa pridala. Kráčali sme poza vodopád do výšky kopca, kým sme natrafili na malú jaskynku. Bola suchá a čistá a lemovali ju police s knihami. V strede stál veľký stôl na masívnej kovovej nohe a jeho povrch tvorila sklená polguľa. Nad ňou sa zohýňal ďalší z Gabrielových bratov – vysoký, pekný, ale prísny, so studeným, odhadujúcim pohľadom. 

“Prečo mi ju sem vodíš, Gabriel?” zavrčal nesúhlasne. “Nepatrí k nám a nemá vidieť všetky veci.”

“Vieš, že v nej našli dračie semeno?”

Raziel prejavil letmý záujem. “Nie, to som nevedel. Teraz som bol hodnú chvíľu odpojený. Naposledy som vás vnímal, keď si vyberala ovocie.” Odložil prístroj, ktorý zvieral v ruke – čosi ako veľké kovové kružidlo s lampičkami na koncoch. Pristúpil ku mne a zvedavo si ma obzrel.

“Tak ty si dračie semeno?”

Zaťala som zuby a tvrdo som sa mu zahľadela do očí. Chvíľu sme skúšali, kto to vydrží dlhšie, ale toto bola moja obľúbená disciplína – a Raziel kapituloval.

“Je,” skonštatoval sucho a pozrel na Gabriela.

“Nerýp do nej. Dosť ju to vzalo,” vystríhal ho Gabriel.

“Začali ste na ňu tlačiť?”

“Asi áno…”

“Opakujete staré chyby! Na Drakov sa netlačí – vtedy len o to zlostnejšie hryzú… Ako sa cítiš, dievča?”

“Koho to zaujíma,” zamrmlala som.

“Mňa.”

“Figu.”

Gabriel chcel niečo povedať, ale Raziel ho pokynom ruky umlčal a poslal preč. Zostali sme v jaskyni sami. Nepáčilo sa mi to; podišla som k policiam s knihami a začala ich skúmať. Vyzerali poriadne staré, písané v jazykoch, ktorým som nerozumela, ba často som ani nepoznala tie znaky, ktoré používali.

“Môžem ich vziať do ruky?” spýtala som sa.

“Načo? Nerozumieš im.”

“Možno v nich sú obrázky.”

“Nie sú.”

“Ty patríš zrejme k tým šarmantnejším, čo?” zarypla som si. Pokrčil plecami.

“Čo tu robíš?”

“Skúmam… Zbieram informácie a triedim ich. Starám sa o to, aby každý z nás mal k dispozícii to, čo potrebuje, v okamihu, kedy to potrebuje.”

“A ako to robíš?”

“Cez toto…” Ukázal na sklenú polguľu.

“Čo to je?”

“Niečo ako počítač.”

Nazrela som do toho. Bolo to celé nejaké zatiahnuté, nič som nevidela, ale v okamihu, keď som sa už-už odvracala, zrazu som zachytila pohyb. Na zlomok sekundy som videla ovocný sad a seba a Gabriela a Gabrielovho otca, ako stojíme pri stromoch. Len čo som sa pozornejšie zahľadela, obraz sa rozplynul.

“Aby si dobre videla, musíš sa vedieť najprv pozerať,” opáčil Raziel pobavene.

“Ty si nás špehoval?”

“Nie, ale tento prístroj zaznamenáva všetky emócie v širšom okolí a situácie, na ktoré sa tieto emócie viažu.” Kútikom oka som zazrela seba vtesnanú medzi dva kamene a nariekajúcu o dušu spasenú. Radšej som chytro odvrátila pohľad.

“Máš o sebe silnú, perfekcionistickú predstavu,” upozornil ma Raziel. “Takto si so sebou večne nespokojná. Prestaň od seba toľko očakávať a teš sa z toho, čo máš. Nerozmýšľaj nad tým, čo nemáš – to v tebe len živí zlosť. Viem, o čom hovorím…”

“Ty máš tiež zlosť?”

“Teraz už nie, ale boli časy, keď som mal zlosť i strach i pocit, že som o niečo ochudobnený… Nežije sa tak ľahko, čo?”

“To je jedno.”

“Ja viem… Vždy sa nájde zadok, ktorý preto možno nakopnúť.”

“Ako si sa toho zbavil?”

“Skúmal som to tak dlho, kým som pochopil mechanizmus, akým tie emócie vo mne vznikali. Keď niečo chápeš, už ťa to neovláda. A potom som len začal pozorovať, ako emócie prichádzajú a odchádzajú – a jedného dňa zmizli úplne.”

“A Gabriel tvrdí, že vy nemáte emócie…”

“Nie také, na aké myslíš ty. Ale keď pričasto myslíš, narúšaš v tele rovnováhu medzi myslením, cítením a konaním. Po priveľkom myslení príde výkyv do opaku – do priveľkého cítenia. A keď aj tento pohár pretečie, tak začneš bezhlavo konať, len aby si ušla neodbytným myšlienkam alebo nepríjemným pocitom. Je to uzavretý kruh.”

“No zbohom.”

“Toto by Otca asi nepotešilo…” pripomenul mi zlomyseľne.

“A počúva?”

Raziel prisvedčil.

Obrátila som sa späť k jeho “počítaču”.

“Načo tam máš všetky tie príbehy?” spýtala som sa.

“Je to kronika života na Zemi,” vysvetlil. “Zaznamenávajú sa tu vaše ľudské životy. To, čo robíte. To, čoho následky nesiete v budúcich životoch.”

“Existujú budúce životy?”

“Istotne… Hovoríte tomu karma. Život od života sa učíte a zdokonaľujete.”

“Ale načo?”

“Vesmír je plný energie. Tá má rôzne formy. Niektoré z nich sú nevyvinuté – napríklad hmotná energia. No a my sa svojimi životmi staráme o to, aby sa z nevyvinutej hmotnej energie, ktorá si spočiatku neuvedomuje samu seba, stala vyvinutá energia, ktorá už nie je viazaná na hmotu, ktorú dočasne obýva…”

“Tomu nerozumiem. Ja som karmu považovala za orientálny nezmysel.”

“Nie je to tak, dievča… Vesmír – a teda náš experiment – je zameraný na evolúciu energie, na jej menenie foriem a na jej uvedomovanie.”

“A čo sme potom my?”

“Čiastočky vedomia, ktoré si hľadajú cestu späť k celku.”

“A vy?”

“Čiastočky vedomia, ktoré si hľadajú cestu späť k celku. Trochu väčšie čiastočky vedomia.”

“Vy už sa nereinkarnujete?”

Usmial sa. “Reinkarnuje sa len istá forma energie. My sme iná forma energie. Možno niekedy predtým, než sme sa stali tým, čím sme dnes, sme boli v procese reinkarnácie. Ale keď tento proces uzavrieš, stávaš sa kvalitatívne inou bytosťou. Ak odvtedy rátaš našu existenciu, tak my sme sa nikdy neinkarnovali.”

“To je na mňa zložité,” namietla som.

“Nie až tak, ak začneš hýbať mozgom… Predstav si, že máš Petriho misku.” Začala ma bolieť hlava. “Do nej dáš živný roztok. Do toho roztoku vsadíš organizmy a študuješ ich vzájomný vplyv na seba.”

“To je Zem?” Z nosa sa mi znova pustila krv. Vytiahla som vreckovku.

Raziel prisvedčil.

“A kto ste potom vy?”

“Najskôr asi tá Petriho miska,” usmial sa. “Len hranica experimentu – alebo jeho súčasť? To nikto nevie. Ale vráťme sa k miske a kultúre v nej… Necháš ju tam správať sa, ako je to pre ňu prirodzené. Po čase zistíš, že organizmy na seba reagujú a mutujú. Najprv sú to len drobné, chaotické organizmy. Potom začínajú fungovať v symbióze. Potom začnú kooperovať. Neskôr sa začnú navzájom krížiť. Na konci možno splynú v jeden jediný… A celý tento proces je nielen proces vývoja, ale aj proces učenia sa. Organizmy skúmajú svoje prostredie a iné organizmy v ňom. Z tohto skúmania sa učia nové veci a v budúcnosti ich používajú. Ako? Sú zakódované do ich DNA. Predsa poznáš DNA, nie?”

Prikývla som. “Ale aký úžitok to má pre vás?”

“Pre nás nijaký. My sme len kontrolný mechanizmus. No, nie je to celkom pravda… Tým, že vás sledujeme, sa hodne učíme o ľudských emóciách. Hoci… niektoré veci sa nemožno dobre naučiť len pozorovaním, ale ak nemáš inú možnosť, tak aj pozorovanie musí postačiť. Váš vývoj je dôležitý pre toho, kto experiment zorganizoval. On sa prostredníctvom svojich “špiónov”-organizmov učí poznatky o hmote, o prostredí, o ich vzájomných interakciách.”

“Ale prečo je medzi nami ten rozdiel v emóciách? Prečo ich my máme a vy nie?”

“Pretože my máme kolektívne vedomie, dievča. Sme navzájom pospájaní a hoci nás vnímaš ako samostatné bytosti, sme vlastne jedna jediná obrovská bytosť dohromady. Vy, ľudia, ste separovaní – každý sa vníma ako jediná a od ostatných oddelená čiastočka. Pri takomto pohľade je ten svet veľmi veľký a veľmi nepriateľský a jediné, čo vám vytvára ochranný štít proti všetkým jeho príkoriam, sú práve vaše emócie. Tie vás ženú dopredu, nútia vás prežiť, nútia vás zlepšovať sa… Kým musíte bojovať, musí vo vás horieť vnútorný oheň. A emócie sú palivo pre tento vnútorný oheň.”

“Čiže vy nám nikdy nebudete dobre rozumieť?”

“Presne tak. Pokiaľ nevieš, čo to je žiť život toho druhého, nemáš veľkú šancu pochopiť jeho správanie, jeho strachy a jeho biedu.”

“Preto nezazlievaj Otcovi, že ti povedal všetky tie veci,” ozval sa nám za chrbtom Gabriel. Ani sme si nevšimli, kedy sa vrátil – hoci priznávam, že neviem povedať, či si to Raziel všimol alebo nie… Nežila som jeho život a tak som nevedela odhadnúť, aké je jeho vnímanie.

Musel mi čítať myšlienky. Pozrel na mňa a v prísnej tvári mu prebleskol súhlasný úsmev.    

Rozhovor s Razielom

Z channelingu s Messielom z 19.7.2009:

Aká je Razielova energia, Messiel?
RAZIELOVA ENERGIA JE NA UROVNI OTCA ALE NEVIE V ORGANIZOVANI ZLADIT
Čo znamená, že jeho “energia je na úrovni Otca”? Že dokáže všetko to, čo Otec?
NIE
MA ROVNAKO SILNU ENERGIU ALE MENEJ SCHOPNOSTI
JEHO ENERGIA JE MODRA A PREDSTAVUJE OVLADANIE ODSTUP CAKANIE
Čakanie v zmysle “trpezlivosť”?
ANO
A čo je jeho hlavné poslanie?
STARA SA ABY OTEC MAL VSETKY INFORMACIE KTORE NA ROZHODOVANIE POTREBUJE
Chceš mi o ňom ešte niečo povedať?
NIE
Dobre, tak mi ho zavolaj…

Z channelingu s Razielom z 19.7.2009:

Kto je?
RAZIEL
Chceš mi odpovedať na otázky?
ANO
Čo je tvoja funkcia?
BYT INFORMOVANY
Prichádzaš aj do kontaktu s ľuďmi, alebo robíš len pre anjelov?
PRE ANJELOV
A čo obvykle robievaš pre nich?
SPRAVUJEM PROTOKOLY EXPERIMENTU
PRENASAM POZNATKY
OVLADAM NODES OF KNOWINGNESS
KONTROLUJEM SPRAVNOST ROZHODNUTI
Čích? Otcových?
GYMA
Vy “Gyma” skloňujete?
NIE
Čiže s ľuďmi neprichádzaš vôbec do kontaktu?
LEN PRI MAGICKYCH RITUALOCH
Ako je možné, že ťa tak dobre “počujem”?
MAM NEEMOCNU ENERGIU
AJ TY MAS NEEMOCNE MYSLENIE
Máš nejaký odkaz pre ľudí?
ESTE JE CAS NEVRATNE ZMENY ZASTAVIT
NEMATE INY SVET AKO TENTO A NEMATE INY ZIVOT AKO TENTO
OSEDLAJTE SVOJU SCHOPNOST TVORIT A  VYMYSLITE  AKO BEZ ZBYTOCNEHO ZASAHOVANIA DO PRIRODNYCH ZAKONOV VYTVORIT DOBRE PODMIENKY PRE VSETKYCH
Kedy ťa ľudia môžu volať?
TY MA MOZES VOLAT
A iní ťa nesmú volať?
NIE
To je zvláštne… Prečo?
STALE CHCES VEDIET PRECO 🙂
Nepovieš mi?
NIE
Raziel, kontroluješ nejakú čakru?
NIE
Máš nejaký svoj kameň?
LAPIS LAZULI
A rastlinu?
BOROVICA
A zviera?
VLK
Chceš ešte niečo povedať?
NIE
A mne?
ANO
VRAT SA KU GABRIELOVI
Ale vieš, že mi to nerobí dobre.
A GABRIELOVI NEROBI DOBRE KED SA NEROZPRAVATE
Poraď mi, Raziel… Ako dosiahnuť, aby sa mi neubližovalo (napríklad nepravdou, stálym “všetko je inak a nič neplatí”) a napriek tomu byť v kontakte s vami?
🙂 CHAPEM TVOJ PROBLEM
TY TO NEZMENIS
MOZEM SA O TO POKUSIT JA
Ako? To je tvoje slovo také silné? Veď Otec dobre vie, čo sa deje, a asi mu to vyhovuje.
DOST SI ROZTRPCENA
A ty by si nebol? Mne to príde ako hodne nepriateľské gesto, keď sa nikdy na nič nemôžem spoľahnúť! A potom tie večné prerušovania komunikácie… Načo je to dobré, Raziel? Viem, že teraz nariekam, ale u teba mám pocit, že môžem…
SI NAS PRVY POKUS PO DLHOM CASE
VYDRZIS HODNE A MAS MOTIV VYDRZAT
ROBIME VYSKUM AKO NARABAT S LUDMI
VSETCI OSTATNI SU PODOBNE TYPY
Ale ja som Drak!
KROTKY DRAK
Raziel, priala by som si, aby mi už nikto nerobil zle. Stačí, že si robím zle sama…
POSTARAM SA ABY TO PRESTALO
GABRIEL CHCE S TEBOU HOVORIT
My sme spolu hotoví?
ANO
Chceš vidieť ten článok pred uverejnením alebo to necháš na mňa?
CHCEM VIDET
Dobre, tak ti ho ešte ukážem. Tak mi daj toho Gabriela – a nezabudni, sľúbil si, že to týranie skončí!
NEBOJ SA 🙂